Oslavujete 20 rokov profesionálnej speváckej kariéry. Koľko rokov má vaša amatérska kariéra?
Odkedy som sa začal učiť hrať na gitare, uplynulo 27 rokov. Hrával som vtedy osem hodín denne. Bol som z toho úplný magor, rodičia si so mnou nevedeli dať rady. Som totiž samouk, nemám žiadne hudobné vzdelanie.
Zdá sa, že keď sa do niečoho pustíte, dotiahnete to do extrému.
Myslím, že ak človek chce niečo dosiahnuť, treba byť fanatický. Teraz to podobne robím s fotením - venujem sa mu 24 hodín denne. Je to cesta, ako sa dostať za hranice normálu, lebo keď ste v normále, tak sa vlastne zaradíte iba medzi priemer. A navyše, umelec nesmie byť normálny. (smiech)
Kedy vám začala muzika "sypať"?
Až keď som sa stal Zlatým slávikom, to znamená dva roky po tom, ako som si založil kapelu Indigo. Zo začiatku sme hrali za veľmi málo peňazí - ledva nám to vyšlo na živobytie. Pamätám sa, že keď som prišiel z Prešova do Bratislavy, predal som skoro všetko, čo som mal - okrem gitary. Keď bolo najhoršie, chodil som na burzu ponúkať platne, ktoré som roky zbieral. Bolo mi do plaču. Teraz si ich všetky spätne kupujem na CD-čkách. Nemal som na nájomné a naše obľúbené jedlo bol trenčiansky párok s fazuľou. Dodnes ho nemôžem ani vidieť.
Kde ste v Bratislave žili?
V ružinovskom jednoizbovom byte - načierno. Vtedy sa totiž oficiálne v podnájme bývať nesmelo. Pamätám sa, že s tým boli veľké problémy, hoci som sa snažil na seba neupozorňovať. Susedia na mňa písali sťažnosti, lebo im bolo podozrivé, že sa vždy vraciam v noci - z koncertu sa ani inak nedalo. Výťah bol popísaný rúžom a ceruzkami na obočie: "Milujem ťa!" Boli to pekné začiatky.
Máte jedno z najtuctovejších slovenských mien.
Na to existuje jeden vtip: "Príde Záhorák do Dunajskej Stredy a v telefónnej búdke si listuje v zozname: Nagy, Nagy, Nagy, Nagy... Keď sa dostane na trinástu stranu, začuduje sa: Načo je temu spevákovi tolko telefónov?!"
Nerozmýšľali ste o pseudonyme?
Prečo? Z Čiech som dostal jeden list, v ktorom stálo: "Ty vystupuješ ako Peter Nagy. Je to zaujímavý pseudonym. Ako sa voláš naozaj?" Čechom moje meno znelo veľmi exoticky.
Rozprávali sme sa o tom, kedy vám muzika začala "sypať". Mali ste aj obdobie, keď "sypať" prestala?
Áno. Bolo to po revolúcii, keď rádiá v rokoch 1991 a 1992 úplne prestali vysielať českú a slovenskú popmusic. Vtedy som vážne myslel, že budem musieť s hudbou skončiť. Potom sa ale našťastie rádiá spamätali.
Nedávno vám vyšiel album 20 rokov, 20 hitov, no väčšina šlágrov pochádza z prvých troch rokov vašej kariéry. Myslíte, že ešte napíšete Kristínku?
Na tom nezáleží. Myslím, že dnes píšem oveľa kvalitnejšie, len nie som v situácii, keď by to ľudia vnímali. Je to otázka publika. Keď ste na vrchole popularity, vtedy aj slabšie nápady ľudia vnímajú ako dobré, lebo toho interpreta zbožňujú. Tak to ale má byť.
Vraj vám v osemdesiatych rokoch "hrozila" herecká kariéra. Mali ste hrať v Perinbabe.
Nedávno sme sa stretli s Jurajom Jakubiskom a spomínali na to. Vybral si ma do hlavnej mužskej úlohy, bol som na kamerových skúškach, mal som doma scenár a tešil sa. Tesne pred nakrúcaním však do hry vstúpila nemecká filmová spoločnosť, ktorá si dala podmienku, že hlavnú úlohu dostane Nemec. Možno to pre mňa bola smola, možno šťastie... Azda by som dodnes hrával princov, čo by mi ani nebolo proti srsti, lebo veľa ľudí má o mne mylnú predstavu. Myslia si, že som nejaký veľmi kladný "hrdina" a ja som pritom v civile dosť protivný človek. Už len preto, že si robím, čo chcem.
Kedy ste sa zmierili s tým, že ste známou osobou a ľudia o vás všetko vedia?
To sa mi dodnes nepodarilo. Popularita ma obmedzuje. Veď ja sa napríklad nemôžem opiť na verejnosti, pretože hneď by to bolo u vás na titulke. Radšej sa zviditeľňujem pesničkami, koncertmi a fotografiami.
Aký je váš momentálny životný pocit?
V mojej novej piesni Aj tak je to fajn sa spieva: "Ja som už po plastike ideálov..." Podobné pocity asi majú všetci moji rovesníci. Je to najmä pieseň o mojom veku - mám po štyridsiatke a niektoré veci som si predstavoval inak.
Vraj dokážete nepríjemné situácie prežívať tak, že svoj život sledujete z odstupu, že išlo len o film. Zdá sa, že ste v poslednom čase "videli" veľa zlých filmov.
Ja to cítim tak, ako všetci okolo mňa. Na druhej strane si ale hovorím, že život je krátky na to, aby sme plakali. Kedysi som čítal veľmi dobrý fejtón od Borisa Filana: "Vždy, keď sa stane nejaký ,prúser`, tak sa tvárim, že nič." Ja ako typický chlap ľahko znášam extrémne situácie - krátkodobú záťaž. Ale keď sa stane nejaký veľký "prúser", tak sa najradšej tvárim, že sa nič nestalo. Je to "blbé", ale je to tak.
V poslednom čase sa prezentujete najmä ako fotograf. Kedy ste zistili, že sa vám to páči?
Už ako malý chlapec, len som na to nemal čas. Navyše, pri fotení aktov musíte mať aj podporu okolia, tolerantného partnera. Keďže Monika je modelka, rozumie tej brandži a vie, čo je skutočné a čo je iluzórnosť, ktorú fotím.
Zdá sa, že do vašich snímok sa zaľúbil najmä časopis Playboy.
Nedávno mi vyšiel editoriál v jeho brazílskej verzii. Ako napísali v českom Playboyi: "Je to prvýkrát, čo český fotograf publikoval v brazílskom Playboyi." Ja som im na to povedal: "Ak vám neprekáža, že som Slovák a mám maďarské meno, tak je všetko v poriadku." Pokiaľ ide o fotografovanie, je zvláštne, že vždy sa stretnem s úspechom u ľudí, ktorí nevedia, že som spevák. Mal som výstavu v Prahe a do galérie prišiel riaditeľ českého Playboya Swen Bohde, inak nemecký občan, ktorý vôbec netušil, že nejaký Peter Nagy je spevák. Veľmi sa mu páčili moje fotky a ponúkol mi spoluprácu.
Nedávno ste sa vrátili z Kuby. Pre koho ste tam fotili?
Pre seba. (smiech) Ja to totiž nerobím ako povolanie. Vždy si najprv fotím len tak pre seba, a nie na zákazku.
Cítite, že ste pri fotení stále odvážnejší?
Určite áno, ale nesmie to byť pornografia. Neznášam porno! Myslím, že žena je zaujímavá vtedy, keď je záhadná. Aj v správaní. Ženy, ktoré majú svoje malé tajomstvo, sú pre mužov úžasne príťažlivé. Preto - ako sa hovorí vo fotografickej brandži - "roznožky" nefotím. Často sú ale moje fotky odvážne, a tak trochu cez čiaru.
Na Kubu ste išli s nejakým jasným zámerom, koho a ako chcete fotiť? Alebo ste plánovali s Monikou dovolenkovať a popritom sa uvidí...?
S Kubou je, pokiaľ ide o modelky, jeden závažný problém - modelingové agentúry tam v podstate oficiálne neexistujú. Ak si dáte na internete vyhľadať kubánske modelky, tak vám naskáče Los Angeles, Miami - to sú všetko emigrantky. Spoliehal som sa preto na náhodu a podarilo sa. Pri jednom vystúpení ma zaujala latinskoamerická tanečnica a vysvitlo, že je zároveň modelkou.
Takže vy ste si ju tam nebrali so sebou?
Prečo by som nosil drevo do lesa?
Keď ste jej povedali, že ju chcete fotiť, verila vám?
Ak máte internetovú stránku, je to jednoduché. Každý si môže dopredu pozrieť, čo fotíte. Ja však hovorím, že nemám záujem robiť fotky, ktoré by skôr poškodili môj imidž. Mojím základným presvedčením je, že erotika musí byť estetická.
Fotenie stále neberiete ako prácu?
Nie, pretože na fotení sa nedá zarobiť. Ja totiž nefotím to, čo nechcem. Je to pre mňa amatérska slasť.
V minulosti ste viackrát spomenuli, ako výborne je vám na juhu, pri mori. Páčilo by sa vám žiť tam natrvalo?
Určite. Ja som južan. Mám pocit, že moje srdce sa tam narodilo. Možno odídem práve na Kubu. Rozmýšľali sme s Monikou, že tam urobíme modelingovú agentúru.
Aby vám to Castro nezatrhol.
Kým k tomu príde, možno tam bude iný Castro. Na Kube som sa cítil veľmi príjemne. Ľudia tam majú v sebe nehu, akú sme mali my, keď sme o svete nič nevedeli. Keďže tam nie sú katastrofické správy, tak sú tam ľudia naladení pozitívne.
V minulosti ste nerozmýšľali nad tým, že začnete podnikať?
Zaujímavá myšlienka. Po revolúcii som dostal veľmi veľa ponúk, aby som sa stal akcionárom všelijakých spoločností. No nemám rád zodpovednosť za druhých ľudí. Nevedel by som napríklad niekoho zamestnávať. Raz bol u mňa na návšteve Jožo Ráž a medzi rečou som sa ho spýtal: "Počúvaj, ty máš rozbehnuté nejaké firmičky." On sa usmial a takým svojím spôsobom povedal: "Uživí ťa hudba?" Ja mu na to, že áno. A on: "Tak to neškráb!" A na podnikanie som sa vykašľal.
Ešte za socializmu ste vraj zbierali starožitnosti. Pokračujete v tom aj dnes?
Nie. Všetko som dal preč, pretože starožitnosti na mňa začali pôsobiť depresívne. Nerád sa obzerám dozadu a starožitnosť akoby vám ukazovala, aký ste starý. Doma máme moderný nábytok, ktorý má v sebe určitú sviežosť - ako keď počujete novú pesničku.
Takže so starými skladbami preč?
Nóóó...
