Tvrdí, že s osudom sa vyrovnal a teraz chce žiť už iba pre manželku Zuzku (31) a syna, ktorý sa im má čoskoro narodiť. Rozhovor nám poskytol iba päť dní po prepustení z väzenia. Bol usmiaty a slobodu si očividne užíva...
Pred deviatimi rokmi ste mi v rozhovore povedali, že ak by vás súd poslal na niekoľko rokov do väzenia, neviete si predstaviť, ako by ste žili po prepustení. Dnes to už viete?
Dnes si to už nepredstavujem, musím to žiť. Dôležité bolo zistiť priority. A tou je rodina. Byť s manželkou, privítať nový život a popri tom riešim praktické veci.
Dostali ste už za ten krátky čas od prepustenia pracovné ponuky?
Áno, len sa to ešte neuzavrelo, neskonkretizovalo. Viem, s kým budem spolupracovať, ale ešte neviem kedy. Konkrétne projekty nemám.
Je to televízia, divadlo, film?
Všetko, ale nikdy som o týchto veciach konkrétne nehovoril, kým som nemal aspoň predbežnú zmluvu.
Keď vás v roku 2007 zadržala protidrogová jednotka v bratislavskej Dúbravke s pervitínom, tvrdili ste, že ste boli agentom polície a že vás zneužili. Stále si za tým stojíte?
Nebudem to nikdy a nikomu vysvetľovať. Keď som povedal, že som prijal trest, tak som ho prijal a to znamená, že ma nezaujíma, ako to bolo. Zaujíma ma len to, ako to bude. Inak by sa to nedalo prežiť. Trápiť sa s nejakou krivdou alebo s výčitkami, ku komu? K sebe, k iným? Pri tých rokoch strávených za mrežami to stratilo pre mňa význam...
Dá sa to len tak zabudnúť, odpustiť, ak niekto na vás našije búdu, že ste drogy nielen užívali, ale že ste boli aj dílerom?
Nie je to pre mňa podstatné. Nevyrovnať sa s tým by bol pre mňa trest, ktorý by som privodil nielen sebe, ale aj mojim blízkym. Keď so mnou odmietli kompetentní diskutovať na túto tému pred rokmi, určite je zbytočné otvárať ju teraz. Dôležité je odpustiť, a to sa mi podarilo. Bez toho by sa tie roky vo väzení nedali prežiť.
Akých bolo teda tých šesť rokov prežitých za mrežami, padli ste až na dno, bolo to peklo...?
Čakal som tieto otázky, ale nedá sa na ne odpovedať. Bol som vo svete, ktorý je pre bežného človeka nepochopiteľný. Je to paralelný svet, ktorý sa nedá opísať.
Znamená to, že je lepšie o tom nehovoriť?
Áno.
Každý sa vás pýta na prvé pocity na slobode. Spýtam sa, aké pocity ste mali, keď ste sa ocitli za mrežami a vedeli ste, že tam strávite osem rokov?
Ťažko si na to spomínať. Jedno si však veľmi dobre pamätám. Musel som sa uzavrieť pred celým svetom. Uzavrieť srdce, city, emócie, nepúšťať ich von. Vedel som, že sa nachádzam vo veľmi rizikovom prostredí a netušil som, čo ma čaká. Ale vďaka skúsenostiam som očakával neočakávané. Nechcel som byť naviazaný... Preto som aj Zuzke napísal, že končíme, aby som bol zdanlivo obrnený voči citom.
Dá sa na väzenie pripraviť?
Asi ťažko. Jedna vec sa mi však v hlave stále vybavovala - nereagovať, nenechať sa rozbiť, nebyť precitlivený, prestať sa ľutovať...
Ako na tieto vaše rozhodnutia, hlavne na ten koniec vzťahu, zareagovala vaša manželka?
Nepáčilo sa jej to, pýtala sa, prečo rozhodujem za ňu. Ona bola presvedčená, že bude na mňa čakať, a to aj napriek tomu, že mi hrozilo 15 rokov basy a ja som s nimi rátal. Keď sa mi v roku 2007 podarilo z väzby dostať, so Zuzkou sme naštartovali spoločný život. Začínali sme od nuly, opäť som začal pracovať, vzali sme sa. Až v roku 2012 prišiel odsudzujúci rozsudok, ktorý potvrdil aj krajský súd. A znovu to znamenalo stratiť všetko, okrem Zuzky. Ale vedel som, že život za ten čas môže priniesť všeličo. Videl som tam väčších chlapov ako som ja padať na tom, že sa im rozpadli vzťahy. Musel som byť pripravený aj na to.
Museli ste si dávať pozor pred spoluväzňami, aby sa city nevyplavili v ťažkých chvíľach a aby ich niekto nezneužil?
Pravdaže, to tam funguje na plné obrátky. Treba veľmi citlivo voliť a zvažovať ľudí, ktorých si pustíte k sebe. Tam platí magická veta: Všetko je inak. Tváriť sa, že to tam človek zvládne, je úplne zbytočné. Každá situácia, ktorá tam vznikne, je nová, každý človek tam je s niečím pošramoteným, a to sa nedá hneď identifikovať. Ukáže sa to až časom.
Našiel sa aj taký, kto vami opovrhoval, vyvyšoval sa nad vás už len preto, že ste známy herec?
Pravdaže, aj takí boli. Tam je široká škála ľudí. (smiech)
Stratili ste šesť rokov života. Dalo vám to niečo?
Asi si treba uvedomiť, že som nič nestratil. Bol som mimo verejného života, ale mal som inú slobodu v inom svete. Ani von som nešiel s tým, že teraz budem plakať nad šiestimi rokmi. To sa nesmie, to by som zhrešil proti životu. Budem hľadať spôsoby, ako zúročiť tento dar, ktorý som dostal, aj keď to znie hrozne. Dúfam, že som sa poučil a budem múdrejší. Za to som sa po celý čas modlil a prosil.
Hovoríte o dare. Nebola to skôr facka od života?
Aj dieťa dostane facku od rodičov a nakoniec zistí, že keby ju nedostalo, tak by dopadlo veľmi zle. Myslím si, že je to ten najlepší spôsob, ako to vnímať, lebo každá zlá situácia vás má niekde posunúť. Obviňovaním sa nič nezistíte a ani nezískate.
V čom vidíte svoj podiel viny?
V tom, že som sa do tej situácie dostal. Dovolil som, aby vznikla, aby došlo k manipulácii, umožnil som využiť alebo zneužiť moje slabosti.
Šesť rokov je síce dlhá doba, ale neobávate sa recidívy?
Samozrejme, že sa bojím. Musím však pracovať na tom, aby som zbytočne nezatienil iné zmysly. Strach je dobrý radca, ale zlý partner. Cítim sa byť vyrovnaný a budem sa snažiť, aby som rizikové situácie zvládol.
Písalo sa o tom, že ste mali vo väzení, čo sa týka práce, isté výhody. Bolo to tak?
Neviem, kto takéto informácie posúval, ale určite neboli dobre myslené. Žiadne ľahšie roboty tam neexistujú, je len práca a príkazy, ktoré musíte plniť. To, že sa pracuje v externej firme, je bonusom. Tam sa zarába, lebo aj v base musíte byť prospešný štátu. Nikdy som neporušil ústavný poriadok a ani zákon, preto som získal disciplinárne odmeny. Keď sa to v novinách objavilo, nasledovalo vyšetrovanie. Ja som nijaké pravidlá neporušil a to sa aj dokázalo. Málokto vonku si uvedomuje, že vnútorné vyšetrovanie je nepríjemné a zastaví veci, ktoré máte naštartované. V base človek netúži po zmenách, ale po tom, aby sa to skončilo. A toto, čo nasledovalo, bola pre mňa jedna obrovská zmena. O robotu som prišiel, museli vymeniť firmu a musel som si zvykať na novú, nie ľahkú prácu. Neviem, komu toto pomohlo.
Napriek tomu, že vás s drogami polícia už dvakrát zadržala, manželka vám stále dôveruje a stojí pri vás. Myslím, že máte veľké šťastie...
Mojej Zuzke som nikdy neklamal, len som jej niektoré skutočnosti nespomenul a to nie je pre vzťah zlý základ. Keď som jej vysvetlil, že jej niečo nemôžem povedať, lebo ju chcem chrániť, nemala inú možnosť len tomu uveriť. Ale neklamal som a zrejme to cítila.
V septembri sa vám narodí syn. Premýšľali ste nad tým, ako mu raz vysvetlíte to, čo sa stalo a kam ste sa dostali pred jeho narodením?
Určite mu to poviem na rovinu. Nemienim svoje deti zavádzať, myslím, že pravdou je najlepšie vychovávať.
Andy Hryc tvrdil, že keď vás odsúdili na osem rokov, chceli ste spáchať samovraždu. Je to pravda?
Ťažko to takto povedať... Na samovraždu musí mať človek odvahu a ja som sa taký odvážny nikdy necítil. Respektíve stále považujem život za dar a nemám právo si ho brať. Ale mal som plán. Preblyslo mi hlavou, že keby som nenastúpil do väzenia v zákonnej lehote, mohli by ma zastreliť na úteku.
Boli ste vtedy psychicky na tom tak zle, že ste už nedokázali myslieť ani na rodinu?
Som muž činu a nemám rád nedoriešené veci. Môj prípad dospel do bodu, keď som nemal už s kým hovoriť. Moja pravda ostala len mojou pravdou a nikto z kompetentných s tým nesúhlasil. Viete, aká je to bezmocnosť? Súperi mi zobrali možnosť bojovať. Tak som uvažoval nad tým, nech aj túto bodku spravia, keď chcú... Iné východisko som nevidel. A zrazu Andyho petícia bola tou pohnútkou, že som si uvedomil, že nie som tu len ja verzus súd. Že sú tu aj iní ľudia, ktorí sú mojej pravde ochotní veriť. Zrazu som v tom videl cestu, ako bojovať. Andyho petícia ma naozaj vrátila do života.
Často sa v súvislosti s pomocou pre vás spomína práve Andy Hryc, Juraj Kukura, ale viem, že to bol aj herec Tomáš Maštalír a jeho rodina. Je to tak?
S Andym sme sa poznali, pracovali sme spolu, ale kým nespravil petíciu, tak som netušil, že má taký silný zmysel pre spravodlivosť. Stretli sme sa nečakane, on ma nehľadal, naopak, ja som hľadal niekoho, kto ma vypočuje. Takže náhodou sa dostal k môjmu vysvetleniu aj k môjmu spisu a zistil, že si nevymýšľam. Do smrti mu budem vďačný, že ho to zaujímalo a že sa rozhodol do toho ísť. Aj Jožo Pročko je jeden úžasný človek, ktorý mi roky pomáhal už dávno predtým. Tomáša zasa poznám od školy a to priateľstvo pretrvalo. On bol top, ja som sa ocitol na čiernej listine, ale neprestal sa so mnou kamarátiť a takisto Tánička Pauhofová. To sú ľudia, ktorých veľmi ľúbim a verím, že je to obojstranné. Sú to také svetlé duše v mojom živote. Tomáš a jeho rodičia mi pomáhali, či už pri materiálnych nedostatkoch, alebo keď som mal priateľku v nemocnici. To sú hraničné situácie, keď priateľ urobí to, čo by pre vás neurobil nikto iný.
Spomínali ste materiálne nedostatky. Kedysi sa hovorilo, že ste mali dlžoby. Už ste ich splatili?
Dlžoby nemám a nikdy som ich nemal.
Hnevá vás niečo a máte pocit, že sa musíte od niečoho očistiť?
Veľa vecí ma hnevá, ale dôležité je myslieť a žiť pozitívne. A nepotrebujem sa od ničoho očistiť. Som čistý so svedomím aj s charakterom.
Cinkotova kauza
2001 - Zatkli ho za prechovávanie drog a 13 mesiacov strávil vo vyšetrovacej väzbe.
2003 - Po prepustení a po roku vyšetrovania na slobode bol odsúdený na dva roky, ale do väzenia ho neposlali a dostal podmienku.
máj 2007 - Zadržala ho špeciálna protidrogová jednotka v bratislavskej Dúbravke, ktorá u neho našla pervitín. Pol roka strávil vo vyšetrovacej väzbe, z ktorej ho opäť prepustili. Po ďalšom vyšetrovaní na slobode padol v roku 2012 verdikt.
december 2012 - Súd ho odsúdil na 8 rokov nepodmienečne. Dobrovolne a v zákonnej lehote nastúpil do výkonu trestu.
2013 - Hereckí kolegovia sa snažili o jeho omilostenie a spísali petíciu. Prezident Ivan Gašparovič ju zamietol.
11. júl 2018 - Po odsedení troch štvrtín trestu sa dostal Dušan Cinkota na slobodu na podmienečné prepustenie.
