Novému Času Nedeľa prezradila svoj recept na šťastné manželstvo, ako sa udržuje v kondícii, ale aj to, prečo musí mladších kolegov zdraviť prvá.
Nedávno ste mali doma trochu „horúco“, keď váš manžel, operný spevák Martin Malachovský, musel ísť pod nôž. Už je všetko v poriadku?
Musím si zaklopať, ale už je to dobré. Martinovi diagnostikovali asi pred tromi mesiacmi žlčníkové kamene. Chcel dohrať sezónu v divadle a potom to riešiť, no keď sa mu trošku priťažilo a odporúčali ich rýchlo vybrať, musel ísť bezodkladne na operáciu. Nedávno sme mali 25. výročie sobáša, tak som si ako darček vypýtala perlový náhrdelník. Smejeme sa, že ja mám originál a Maťko má svoje kamene.
Dopriali ste si aj svadobnú romantickú dovolenku ako pred 25 rokmi?
Boli sme v Paríži. Oslavovali sme v Moulin Rouge a bol to naozaj prekrásny, výnimočný večer. Počas pobytu sme v jeden deň stretli 96-ročného módneho návrhára Pierra Cardina, ktorý je naďalej v nesmierne obdivuhodnej kondícii.
Prečo práve Paríž? Stavili ste na romantiku?
Toto mesto milujeme. Keď sme sa zoznámili, Martin tam študoval. Chodíme veľmi radi za umením i športom – na tenis či na futbal. Pamiatky už máme za tie roky pochodené, hoci v Paríži je vždy čo pozerať. Tento rok sme sa, okrem iného, boli pozrieť aj v múzeu umenia Musée de l‘Orangerie, kde sú vystavené diela maliara, impresionistu Clauda Moneta. Nádhera.
Mimochodom, je to krásne, že dnes, keď sa mnoho manželstiev rozpadá ako na bežiacom páse, ste vydržali spolu celé štvrťstoročie. Ako sa to robí?
Celkom jednoducho. Odkedy sme sa stretli, počúvame jeden druhého. Vnímame, čo robí tomu druhému radosť. Riadime sa heslom: Otoč si to! V preklade to znamená, že nikdy nerob ty mne to, čo by si nechcel, aby som ja robil tebe. Vyznávame rovnaké morálne hodnoty a čo je úplne najlepšie, máme rovnaké koníčky. Milujeme šport, umenie... Martin je pre mňa najlepšia kamarátka a ja som asi jeho najlepší kamarát.
Svadba bola skvelá. Všetkým, ktorí vstupujú do vzťahov, veľmi držím palce, aby boli šťastní ako my s manželom. Lebo aj vo vzťahoch treba mať šťastie. Nám to s Martinkom vyšlo.
V manželstve nebýva vždy všetko len ružové. Zahrmelo občas aj u vás?
U nás nebolo nikdy zle. Práve pri našej striebornej svadbe sme s Maťom analyzovali, či sme mali nejakú treciu plochu, či sme mali obdobia, keď si človek povie: tak toto je na rozvod! Nič sme nenašli. Asi je to tým, že Martin prišiel do manželstva z fantastického rodinného zázemia a ja som pochádzala z rozvedenej rodiny, kde celý život chýbal otec. So sestrou Táničkou sme dostali od mamy veľa lásky a obrovský dar nájsť si partnera, ktorý bude nielen dobrým otcom našich detí, ale aj dobrým manželom. Mama nás naučila byť tolerantnými, rešpektovať sa, vedieť sa prispôsobiť.
Asi vedela, že dvom sa žije ľahšie...
Mama veľmi dobre vedela, aké je to byť sama. So sestrou sme si v dospelosti vyčítali, že sme jej akoby nedovolili mať vzťah. Keď sme boli malé, pýtali sme sa: Kto je to? Zapni si gombík na blúzke! Strážili sme si ju, aby nám ju nejaký muž neukradol. Zostala celý život sama.
Rozprávali ste sa o tom, prečo si nikoho nenašla?
Miliónkrát sme sa o tom rozprávali. Mama nás príliš ľúbila, než aby milovala niekoho iného. Myslím si, že v čase, keď by chcela stretnúť nejakého muža, sme jej boli najväčšou guľou na nohe my so sestrou, a keď už sme boli z domu preč, tak už asi nechcela nikoho stretnúť. Bola už vo veku, keď sa nám nechce až tak veľmi prispôsobovať.
Nevyrastali ste teda s otcom. Boli ste aspoň v kontakte?
Videli sme sa minimálne, mal vlastnú rodinu. Ale je to môj otec, vážim si ho a ďakujem mu za život.
Vaša mama zomrela teraz v apríli. Ako ste sa s tým vyrovnali?
Denne sme boli v kontakte. Keď sme sa nevideli, aspoň sme si zatelefonovali. Zomrela veľmi náhle, takže to bol pre mňa šok. Tri roky predtým jej vyoperovali nádor z pľúc, takže vlastne tie tri roky boli pre ňu dar, ktorý dostala z nebies. Jej odchodom odišiel kus zo mňa. S tým sa nedá vyrovnať. Užívajte si každý deň so svojou mamou.
Máte jedinú dcéru Kristínu (23). Ako sa jej darí?
Je to úspešná dospelá žena. So svojím priateľom, volejbalistom, žije v Nemecku. Má vlastný život a nesmierne mi pripomína mňa. Tiež som sa skoro postavila na vlastné nohy. Keďže je jedináčik, viac som sa o ňu strachovala. Pamätám si, ako som sa o ňu bála, keď išla ako osemnásťročná čerstvá maturantka študovať do Rakúska. Kolegyňa Sonka Müllerová mi vtedy povedala: „Neblázni, spomeň si na seba. Odstrihni sa, ona potrebuje krídla! My ženy potrebujeme krídla na to, aby sme sa dokázali v živote niekde usadiť.“
Pomohlo to?
Uchlácholilo ma to. Myslím si, že robíme deťom horšie, ak im dávame najavo, ako sú k nám pripútané. Pretože potom nevedia vyletieť a postaviť sa na vlastné nohy. Všetky mamy to musia raz prežiť. Ja mám obrovskú oporu vo svojom manželovi, krásny život a doprajem každému človeku, nech je šťastný.
Čo okrem rodiny vás robí šťastnou?
Keď si dáš v živote méty, na ktoré máš a dosiahneš ich, tak si šťastný. Myslím si, že ľudia na Slovensku si dávajú méty, na ktoré nemajú. Potom sú nešťastní a nenaplnení. Mnoho ľudí chce mať to, čo vy, ale nie sú pre to ochotní urobiť to, čo vy. Podľa mňa máme množstvo šikovných ľudí, len si musia ujasniť, čo sú ich reálne schopnosti a čo sú ich sny. A potom budú šťastní.
Chceli ste byť vždy moderátorkou?
Chcela som byť učiteľkou telocviku. Šport ma veľmi baví, ale keď mi v štrnástich diagnostikovali koxartrózu (artrózu chrupavky bedrového kĺbu, poz. red.), tak som sa musela zmieriť s tým, že telocvikárkou nebudem. Ale život je krásny aj taký, určite som šťastnejšia ako moderátorka.
Dlhé roky moderujete so Soňou Müllerovou, Karin Majtánovou a Andreou Chabroňovou televízny Dámsky klub. Neleziete si už na nervy?
Dámsky klub je výborná relácia v tom, že so Soňou vysielame päť dní v týždni, ďalší týždeň vysielajú kolegyne. Takže skôr, ako by chcela nastať ponorková choroba, sa rozídeme a vidíme sa zas o týždeň. (smiech) Poviem však najpodstatnejšiu vec – my sme už veľké profesionálky. Sme ľudia, ktorí už majú čo-to za sebou a vieme, čo sa v práci od nás očakáva. Ani jedna z nás sa netvári, že je viac ako tá druhá, ani jedna z nás nepotrebuje dokazovať tej druhej, aká je dobrá, lebo všetky štyri sme profesionálne moderátorky a absolútne sa rešpektujeme. Rešpekt je podľa mňa alfa a omega každého vzťahu.
O vás sa vie, že ste veľmi priamy človek, čo môže byť pre druhú stranu nepríjemné.
To je pravda, v práci aj v biznise pokojne poviem: Vieš čo, nehnevaj sa, nevieš to robiť, nerob to, kazíš nám to... Ľudia neradi počujú pravdu, ale potom prídu a poďakujú mi. Stretávam veľa ľudí, ktorí sa sťažujú, ako to u nich vo firme funguje. Prestali sme si prejavovať základné návyky, ako je pozdrav či poďakovanie. Aj my máme v televízii mladú generáciu kolegov, ktorí nezdravia. Pozdravím sa teda prvá a možno dvoch zo štyroch naučím povedať dobrý deň. Považujem to za malé víťazstvo. Hoci v ich očiach môžem dnes vyzerať všelijako, robím im láskavosť, ktorú ocenia možno o desať rokov.
V čom je dnešná generácia televíznych moderátorov iná?
Mnohí mladí kolegovia sú takí sebavedomí, že nepotrebujú poradiť, nepotrebujú sa učiť od starších. Na nás boli kladené veľké nároky – od prejavu cez slovenčinu, prechádzali sme prípravou, aby sme zvládli prácu v televízii. Teraz je to možno viac o kontaktoch a o šťastí. A hoci majú aj dnes začínajúci moderátori možnosť zdokonaľovať sa, sú takí, ktorí povedia, že oni to nepotrebujú. Myslia si, že tak, ako to robia, je to fajn. Ale veľakrát to nie je fajn. Preto si myslím, že aj v televízii existujú bežci na krátke trate a maratónci.
Televízna obrazovka vie byť k veku nemilosrdná. Nie je to frustrujúce, keď roky pribúdajú? Ako sa o seba staráte?
Môj dobrý manžel mi vždy povie: Ale veď to sú roky nášho života. To je ten smiech, to je ten plač. V kondícii sa udržujem plávaním, rýchlou chôdzou, bicyklujem a doprajem si masáž. Lebo telu treba poďakovať. Existuje aj dostupná a príjemná kozmetika, vďaka ktorej sa žena môže udržiavať. Lebo, na rovinu – mladá už byť nemôžem. Ale aj tak si myslím, že ak je človek vnútorne vyrovnaný a pozitívne naladený, odráža sa to aj v jeho zovňajšku, ako aj mentalite...
