V jeho spoločnosti sme strávili celý deň, porozprával nám svoje zážitky z mladosti, povodil nás po východe, ale jediné, do čoho sa mu nechcelo, bolo komentovanie súčasnej politiky.
Na stretnutie s exprezidentom sme sa vybrali skoro ráno. Vítali nás Košice zaliate slnkom a v priestoroch prezidentskej knižnice nás čakal dobre naladený Rudolf Schuster, ktorý nám venoval toľko pozornosti a vyrozprával toľko zážitkov, že by to vystačilo na knihu.
„Žijem pestrým životom. Nedávno som sa vrátil z Chorvátska. Dopoludnia som písal, popoludní plával. S dcérou a so synom sme prešli aj Taliansko – Benátky, Padovu, Ravennu, San Gimignano, Sienu, Florenciu, Assisi, ale nie ako bežní turisti. Ukazoval som im výtvarné umelecké skvosty, ku ktorým ma v 70. rokoch priviedol majster Ernest Zmeták († 85). Fotil som, nakrúcal, vysvetľoval... Pripravujem o tom publikáciu,“ vysvetľuje exprezident, ktorý aj v 84 rokoch srší energiou.
Knihy
Bol to práve akademický maliar Ernest Zmeták, ktorý Schustera zasvätil do umenia. „Tak ma to pohltilo, že som si začal obrazy kupovať. Došlo to až tak ďaleko, že mi manželka jedného dňa povedala: ‚Rudo, ja si tie obrazy neoblečiem. Píš a čo zarobíš pomimo investuj do obrazov!“ Ona ma v podstate priviedla k tomu, aby som začal intenzívne písať. Dokonca aj detektívky. Prvá sa volala Punktičkár a vyšla v 50-tisícovom náklade. Knihy sa za socializmu výborne predávali a dalo sa na nich zarobiť,“ hovorí.
Kníh však Rudolf Schuster vydal viac ako 50, odvysielali mu 10 rozhlasových hier, 20 literárno-dramatických pásiem, napísal niekoľko televíznych inscenácií a tiež divadelnú hru. Na svojom konte má aj 20 čestných doktorátov a ďalších cien. Ale o tom hovoriť nechce, aby to nevyznelo ako chválenkárstvo. Nepáči sa mu však, že ho ľudia spájajú len s politikou. „Vždy sa to skončí len pri tom, že som bol komunista, ale ja som sa vždy k tomu hrdo hlásil a keby sa tá istá história zopakovala, urobím to isté,“ tvrdí.
Problémy v škole
O politike v súvislosti s exprezidentom sa toho už popísalo naozaj dosť. A tak sme boli viac zvedaví, ako ide dokopy písanie a umenie s inžinierskym staviteľstvom, ktoré vyštudoval. „Mal som problém so slovenčinou. Vyrastal som v Medzeve a vychodil som štyri triedy ľudovej školy s vyučovacím jazykom nemeckým, pretože sme karpatskí Nemci a môj materinský jazyk bol mantácky, ktorý vznikol z rôznych dialektov nemeckého jazyka. Skôr som vedel po maďarsky ako po slovensky, keďže som mal maďarských kamarátov. Po vojne však skončili nemecké školy a prišli slovenskí učitelia. Oni nerozumeli nám, my im,“ spomína. Pre zlú slovenčinu dokonca museli opakovať ročník celá trieda.
„Myslel som si, že sa po slovensky písať nikdy nenaučím. Dlho som schovával zošity s hrubicami. Na ulici bolo zakázané hovoriť po nemecky aj maďarsky. Starší bratia sa vyučili za remeselníkov a podobný osud čakal aj mňa. Mal byť zo mňa čašník alebo cukrár.“
Športovec a komik
Osud to však zariadil inak. „Keď som chodil do meštianky a chcel som sa prihlásiť na stavebnú priemyslovku v Košiciach, riaditeľ školy presviedčal otca, že to kvôli slovenčine nezvládnem. Aj tak som na ňu išiel. Bolo to pre mňa komplikované, mnohým veciam, čo profesor vysvetľoval, som nerozumel. Zo začiatku som ťažko prechádzal, ale nakoniec som sa prihlásil aj na vysokú školu do Bratislavy. Tam som už každú skúšku spravil na prvý termín. Nezbieral som však známky, hrával som volejbal, stolný tenis, futbal, organizoval som estrády na bratislavskom internáte Mladá garda,“ spomína exprezident, ktorý bol divadelníkom odmlada.
Šoumen
Počas Schusterových vysokoškolských čias bolo na Mladej garde veselo aj vďaka nemu. Zato dekanovi fakulty z toho pribudli vrásky. „Viacerým sa nepáčilo, že som po skončení študentskej vojenčiny v roku 1958 robil pred Mladou gardou vojenskú prehliadku ako paródiu na oslavu 9. mája v Prahe a Moskve. Vymyslel som si, že budem Štefánik. Z Národného divadla som si požičal kostým, medaily som si vyrobil zo žetónov, vymyslel som aj dvojkolesový traktor s fotelkou... Dal som nastúpiť 120 spolužiakov a rozdelil ich podľa čiat – čata bez dna, teda tí, ktorí si radi vypili, čata ženáčov, čata bifľošov aj zaháľačov. Čítal som vojenský rozkaz a do toho hrala skladba, ktorú sme v noci nacvičili. Zabávalo sa na tom asi dvetisíc ľudí. Ale študenti z architektúry nás chceli tromfnúť a prišli zasa so Švejkom. Vypili si a robili hlúposti. Nakoniec sa to skončilo tak, že prišli policajti, spravili zápis a zo školy ich vyhodili, keďže si robili posmech z Československej ľudovej armády. Aj mňa si predvolali. Mali z toho filmový záznam, ale našťastie bez zvuku. A to ma zachránilo,“ smeje sa po rokoch.
Zachraňujem dedičstvo po predkoch
Plač na krajíčku
Veselo bolo aj o rok, keď Schuster vysokú školu končil. „Pred Mladou gardou, kde sme robili vyraďovanie študentov, sme si chceli postaviť stavbárske lešenie. Lenže sme nemali foršne. Keďže vedľa bola stavba, v noci sme si ich požičali. Lenže ráno sme sa dozvedeli, že správcu idú zavrieť, lebo ich chcel ukradnúť. Trval som na tom, že sa musíme priznať. Hneď nás však brali na policajné riaditeľstvo k Dvom levom. Darmo sme ich prosili, aby nám nedali zápis, lebo už nás čaká len obhajoba diplomovky. Hrozilo, že nás zo školy vyhodia. Bolo mi do plaču. Nakoniec nás veliteľ poslal za stavbyvedúcim, aby nám dal papier, že nám foršne požičal,“ hovorí exprezident.
„Po škole som chcel robiť vo výskume, ale priradili mi miesto na Krajskom poľnohospodárskom projektovom ústave v Bratislave. Riaditeľ ma tam veľmi chcel,“ hovorí. Umiestnenku však odmietol a hrozilo, že mu odoberú diplom. „Nakoniec sa mi po vojenčine predsa len podarilo dostať do Akadémie vied. Tam som robil najzaujímavejšie veci, pretože sa už robil výskum na prípravu vodného diela Gabčíkovo. Háčik bol však v tom, že som sa oženil a nemali sme kde bývať. A keďže mi byt sľúbili v košických železiarňach, presťahovali sme sa tam.“
Vrúcne stretnutia
Po veselých príhodách mladého stavbára sme sa vybrali na krásnu košickú pešiu zónu. Vznikla práve vďaka Rudolfovi Schusterovi, keď bol primátorom. No hovoril nielen o rekonštrukcii ulice, kanalizácie, fasády domov, ktoré boli na spadnutie, a Dómu sv. Alžbety, ale aj o problémoch, zadlženosti mesta a kritike, ktorú si za to vyslúžil.
Napriek nej sa mu od Košičanov dostalo patričného uznania. Aj počas našej prechádzky ľudia posedávajúci na lavičkách vstávali, podávali si s ním ruky, žiadali ho o spoločnú fotku. A to nielen domáci, ale aj turisti, dokonca v Dóme sv. Alžbety. Len čo sme z neho vyšli, už bolo pri exprezidentovi asi dvadsať chlapcov z hokejového tábora, ale aj bezdomovci. Nikoho neodmietol, na každého si našiel čas a to nás ešte čakala cesta a prehliadka vodného hámra a vzácna expozícia v dome Schusterovcov v Medzeve.
Šugovská dolina
Cestou do Medzeva sme sa zastavili v Šugovskej doline na vodných hámroch, kde exprezident vyrastal. „Nepatrili sme medzi majetné rodiny. Otec bol drevorubačom, ale aj šikovným tesárom, mama sa starala o deti doma. Bolo nás sedem súrodencov, ale dvaja zomreli ešte ako deti. Ja som sa narodil ako šiesty v poradí. Bývali sme v mlyne, môj život bol spätý s prírodou, preto ju mám tak rád,“ spomína a ukazuje nám dom, kde vyrastal, a okolie, kde s kamarátmi vystrájal.
„V čase najväčšieho rozmachu tu bolo až 132 vodných hámrov. Kovali v nich železo a vyrábali ručné poľnohospodárske náradie. Keď som ešte robil vo VSŽ, tak som sa rozhodol jeden zachrániť. Dá sa povedať, že je unikátom, lebo je to posledný funkčný hámor v Európe, možno aj na svete,“ hovorí Schuster. Po krátkej ukážke sadáme do auta a smerujeme do Medzeva rovno pred dom Schusterovcov, kde pred rokmi žili exprezidentovi rodičia.
Dom Schusterovcov
Práve v tomto dome exprezident zriadil historické múzeum kinematografie rodiny Schusterovcov, kde sa nachádza expozícia vzácnych filmových kamier, fotografických prístrojov, projektorov, ale aj nábytku a obrazov s tematikou Medzeva. „Zbierka má hodnotu niekoľko miliónov eur. Každý zhŕňa k sebe, ja som zbierku nedaroval deťom, ale štátu,“ usmieva sa a ukazuje na kamery. V zbierke nechýba ani prvá premietačka, ktorú si zostrojil ako chlapec. „Premietal som na nej kamarátom a vyberal som aj vstupné,“ smeje sa.
Plný energie
Deň sa pomaly chýlil k svojmu záveru. Ukončili sme ho v klimatických kúpeľoch Štós, kde nás Rudolf Schuster pozval na večeru. Kým nám síl pomaly ubúdalo, on bol stále vo švungu. Možno aj vďaka tomu, že každé ráno cvičí a hráva tenis. Myseľ zasa udržuje v dobrej kondícii písaním.
„Vždy píšem viac kníh naraz. Keď ma jedna unaví, venujem sa druhej. Teraz som dopísal knihu Schody návratov, ktorá je o tom, aby sa človek, keď stúpa nahor, nezabudol pozerať na schody, po ktorých raz pôjde dole, a potom Špicbergy, ktorá zachytáva moju cestu okolo ostrovov.“ Okrem toho exprezident pripravuje spomínanú knihu o Taliansku a knihu Štyri generácie Schusterovcov okolo vnútrozemia Brazílie. Ale to je už iný príbeh...
