Dnes majú takmer 5 mesiacov, sú na nerozoznanie a svojim rodičom občas pripravia krušné chvíle.
Ako sa vám zmenil život príchodom dvojičiek?
Peter: Dá sa na to odpovedať jedným slovom - úplne. V podstate nám deti, keďže máme hneď dve, a k tomu chlapcov, vypĺňajú celý deň aj noc. Ale keď vidím ich úsmev a počúvam ich prvé slabiky, vlhnú mi oči a som najšťastnejší na svete.
Daniela: Asi tak, ako každému, komu sa narodia deti - od základu. A ako žene na materskej sa mi zmenil úplne radikálne, lebo z ulietaného života na pódiu žijem zrazu doma s deťmi a starám sa iba o ich potreby.
Porovnajte život bez detí a s nimi...
Peter: Bez detí premýšľate, kde a ako si vyplníte voľný čas, kam pôjdete, čo si kde užijete. S nimi nepremýšľate nad voľným časom, žiadny totiž nie je. (smiech)
Daniela: Zrazu sa vám otvorí úplne nová, nepoznaná komnata. V partnerskom živote myslíte jeden na druhého, vymýšľate program, rozmýšľate viac sebecky. S deťmi myslíte na ne, na všetko okolo nich a potom niekde po celom dni príde rad na nás dvoch.
S dvojičkami musí byť poriadny kolotoč.
Peter: Človek by povedal, že je to dvojnásobne ťažšie, ale pravda je, že je to viac ako dvojnásobne. Keďže sú to jednovaječné dvojičky, vedia sa dokonale dopĺňať a nenechať rodičov ani na sekundu oddýchnuť, program pre nás majú vždy dôkladne nachystaný. (smiech) Našich chalanov nezvládne jeden rodič, vždy treba na nich dvoch, každý si vyžaduje pozornosť a náruč, už mám pocit, že niekedy na seba aj žiarlia, a jasné, že keď začne plakať jeden, pridá sa k nemu aj ten druhý, potom je to ródeo. A hlasy majú mocné, to mi verte. (smiech)
Daniela: Často si vravím, že s jedným to musí byť ťažká pohoda. (smiech) Nechcem tým ale povedať, že s jedným dieťatkom je to malina, len to nikdy nezistím, keďže naše prvé sú hneď dve. Je to veľmi náročné, ale aj dvojnásobná obrovská láska. Mejkap som nemala na sebe ani nepamätám, iba potichu snívam. Keď už fakt nevládzem, zaspievam im kúsok z Peťovej pesničky S láskou, nadýchnem sa a s tou láskou to potom ide. Spravili by sme pre nich všetko!
Ak sa obaja naraz rozplačú, ako to riešite?
Peter: Každý tíši jedného, ale to tak máme stále pri všetkom, nielen keď plačú.
Daniela: Bývam s nimi málokedy sama, Peter nám venuje všetok čas, pokiaľ nemá koncert. Popravde zatiaľ sa to inak ani nedá, máme náročné deti. Takže si plač rozdelíme väčšinou podľa intenzity, maminka si berie ten silnejší, väčšinou. (smiech)
Peter, boli už aj situácie, keď ste sa cítili bezmocný?
Odovzdal som ich maminke, u nej sa vedia upokojiť najlepšie.
Danka, a vy ste niekedy plakali od zúfalstva?
Samozrejme! Vôbec sa za to nehanbím, keď si poplačem, tak mi je ľahšie. Nehrám sa na hrdinku, je to poriadne náročné.
Už u nich pozorujete nejaké odlišnosti?
Peter: Ale áno, už sa prejavujú obidvaja svojsky, sú odlišné povahy, ale dosť sa to aj strieda, veď aj oni majú svoje nálady a potreby. Najradšej máme rána, keď sú obaja oddýchnutí, veselí a usmievaví, vtedy sa veľa smejeme a „rozprávame”. Sú to veľmi zhovorčivé deti. (smiech)
Daniela: Občas tak premýšľam, akí budú, keď vyrastú, myslím povahovo. A celkom sa na tom zabávam. Števko sa mi zdá byť poriadny výmyselník a Peťko, ten to bude po ňom hasiť. Menia sa ale každým dňom, je krásne sledovať to.
Veľmi sa na seba podobajú. Vy ich viete hneď rozoznať?
Peter: Sú jednovaječní, preto sa veľmi podobajú a priznávam, že si ich niekedy aj pomýlim a často sa na nich veľmi musím zadívať, aby som vedel, ktorého mám práve na rukách. (smiech)
Daniela: Keď sa Peťo vráti z koncertu, tak ho skúšam, ktorý je ktorý a dobre sa zabavíme, keď neuhádne. Pre mňa sú rozdielni, ale ja som s nimi stále. Ako nám pomaličky rastú, stále viac sa podobajú, tak som zvedavá, kedy sa to stane aj mne.
Kto vám pomáha, keď má Peter koncert?
Moja sestra Veronika, ktorá je aj ich krstnou mamou. Momentálne je to nenahraditeľný a veľmi potrebný článok v našej rodine. Takže sme radi, že ju máme.
A čo kúpanie alebo nočné budenie? Pomáha vám Peter?
Samozrejme, sú predsa „copy paste”, preto máme rozdelené úlohy a sme proste tím. Peťo pomáha stále a je to ten najlepší otec na svete.
Na čo najviac reagujú? Obaja ste hudobníci, hrávate im?
Peter: Majú radi, keď sa rozprávame, naše hlasy ich upokojujú. Zatiaľ sme nemali veľmi šancu zahrať im, keďže ich máme skoro stále na rukách, už nie je čím držať nástroj. (smiech) Majú už ale obľúbené hračky, na ktoré sa pozerajú a v posledných dňoch ich chytajú do ručičiek.
Daniela: Najviac sa usmievajú a bľabocú, keď sa s nimi rozprávame, majú svoje obľúbené knižky so zvieratkami, ktoré vydávajú zvuky, takže si stihneme vypiť niekedy aj kávu. (smiech) Púšťala som im vážnu hudbu, moje obľúbené husľové koncerty, a boli pokojní. Uvidíme, či sa im to bude páčiť aj neskôr.
Takže spoločná káva alebo raňajky je asi hudba budúcnosti...
Peter: No, kávu si vieme spraviť našťastie aj jednou rukou, tak tú si vypijeme. Ale ešte dlho to nevyzerá tak, že si sadneme na terasu a vychutnáme si ju. Dúfam ale, že to príde.
Daniela: Snívame o tom. (smiech)
