Vilma Jamnická: Dožiť sa vysokého veku je šťastie, ak...

Pred pár rokmi som o vás písala, že ste si nikdy nefarbili vlasy a len občas si nájdete nejaký ten strieborný vlas. Platí to dodnes?

- Áno, vlasy si stále nefarbím a tých pár šedivých sa zbavujem tak, že si ich jednoducho vyčešem.

Pani Vilma, vy ste zázrak prírody! Nemáte šediny, nepotrebujte paličku ani opatrovateľku, beháte ako srnka, dobre počujete, nezabúdate, máte svoje knihy, astrológiu, ktorej sa venujete...

- (Smiech) No, vieš čo, je síce pravda, že ma nikto v živote nenazval krásavica, ale veľmi často som počúvala – vy máte krásne vlasy!

Dnešné päťdesiatničky vravia, že ešte majú čas rekapitulovať. A šesťdesiatničky si myslia to isté. Keď si uvedomím váš vek, asi majú pravdu. Dokedy ste si hovorili, ešte mám čas rekapitulovať svoj život?

- Práve to robím. V mojom veku, v deväťdesiatich ôsmich rokoch, pracujem na knihe Žila som celé storočie. Keď to počul jeden režisér, vraví mi: Vy ste rozum potratili! A mal pravdu. Taký dlhý život vtesnať do stopäťdesiatich knižných strán?! Navyše, som komplikovaný typ. Od Jamnického som sa naučila jogu, a to tak, že som ho ešte predčila. Mne to pomohlo – môj vek to dokazuje. No Jamnický sa so mnou rozišiel a neostalo mi nič iné, len si povedať: A dosť, z lásky revať nebudem! No moja láska k nemu bolo to najväčšie na svete.

A sme pri chlapoch! S bývalým manželom, hercom, režisérom Jánom Jamnickým, ste sa rozišli pred šesťdesiatimi rokmi. Je to neuveriteľné, ale zdá, že ho stále máte plnú hlavu. Proste, bol to váš osudový muž.

- Áno, tak ako hovoríte. Ján Jamnický bol v minulom živote predstavený dominikánskeho kláštora, čiže bol velikánska osobnosť, a aj ku mne sa správal ako predstavený k podriadenej. Predstaveným bol síce v predchádzajúcom živote, ale tá povaha mu ostala.

Práve ste ma presvedčili, že žena síce môže stretnúť viacerých mužov, ale len jeden jej v hlave ostane. A zdá, že natrvalo.

- Asi tak nejako. Ján Jamnický bol to božstvo, ktoré ma vždy postavilo na nohy.

Takže, kariéra, záujmy, koníčky, fajn, ale bez chlapa to nie je ono?

- Asi hej. Toto konštatovanie je zrejme pre ženy veľmi smutné. Keď som mala 95. narodeniny, prihovoril sa mi Jamnického duch. Vyzeral úplne mladý, ako keď sme sa spoznali. Čiže v astráli sa zase premeníme na mladých ľudí.

A ja som si naivne myslela, dúfala, že do takej šesťdesiatky sa žena pre mužov trápi, ale potom ich z hlavy vypustí. Zabalí to ako uzavretú kapitolu.

- Ale áno, presne tak, zabalí to, lebo to musí zabaliť, vo vlastnom záujme. Musí si povedať, tak dosť, a postarať sa, aby sa udržala na nohách. Láska sa naozaj odsunie na druhú koľaj.

Pani Vilma, ako dlho vlastne žijete bez chlapa?

- Od šesťdesiatky som sama žena bez chlapa. Nedávno sa ma na to pýtali moji priatelia. Vraj prečo som ako šesťdesiatročná vlastne vstúpila do celibátu (smiech). Prečo? Lebo som si myslela, že chlapi po šesťdesiatke už za nič nestoja. Ale, povedzme si rovno, ktorý súci chlap po šesťdesiatke si vezme za milenku šesťdesiatničku?! Chlap, ak je fešák, má veľký výber. No a zase tí nefešáci nežijú dlho...

Takže, čo už s takým nefešákom...

- Treba si z tohto urobiť psinu. Z každej tragédie musí človek vytrieskať humor. Žila som celé storočie, a hoci to boli niekedy hrozné chvíle, nikto mi hlavu neuťal, a ak pánboh dá, dožijem sa sto rokov. Už mi chýbajú len dva. Ale v januári 2005 sa podľa horoskopov začína moje zlé obdobie. Niekto ma môže odkrágľovať...

To hádam nie! Nebolo by lepšie, keby ste pre seba horoskopy radšej nerobili?

- Nie, je dobre, že to viem, lebo si dám pozor.

Pani Vilma, máte niekoho, nechcem povedať opatrovateľku, čo by bolo vzhľadom na vašu vitalitu neprimerané, ale dajme tomu spoločníčku. Jednoducho niekoho, kto vám príde pomôcť?

- Raz do mesiaca mi prídu mama s dcérou poupratovať dom, a dokonca príde aj jeden fešák, ktorý sa mi postará o záhradu. To stačí. Keďže málo jem, aj riadu je málo. Na večeru takmer nejedávam, iba ak nejaký dobrý múčnik, a ten sa dá ľahko kúpiť. V minulom živote som bola šľachtičná na španielsko-francúzskych hraniciach, vtedy som nevarila a nevarím ani dnes. Raz za týždeň mi moja rodina donesie jedlo a vydrží mi to aj na celý týždeň.

Keby ste si rozložili váš život, ktorá etapa bola najpríjemnejšia?

- Každý úsek života má svoj začiatok, koniec a medzitým vrchol. Keď som bola mladá, mala som rada školu. Na počudovanie, bola som zaľúbená do matematiky.

Čiže vždy bolo niečo príjemné v živote?

- Áno, každé obdobie má svoje zázraky, a keby som si nebola pomliaždila pravé koleno, cítila by som sa skvele. Každé ráno si nakrájam nadrobno jednu cibulinku, následkom čoho mi tie raňajky trvajú hodinu. Prestala som piť mlieko. A nijaká káva, kakao, čokoláda.

Vy to naozaj dodržujete?!

- Nie (smiech). Ale čo už. Problémy sú, bez problémov nežije nikto, akurát ich treba vedieť nejakým spôsobom zlikvidovať a dať si na to čas. Všetko potrebuje svoj čas.

Prežili ste sedem režimov, z doby, ktorá nepoznala televízor, ste sa preniesli do počítačovej súčasnosti, ktorá chrlí technické zázraky. Bolo to kedysi príjemnejšie, ale ťažšie?

- Bolo to jednoduchšie. Ako 90-ročná som si chcela kúpiť počítač, žiaľ, zistila sa, že sa to už nenaučím. Nezvládzem. Keď vám v tomto veku zoberú energiu, už ju tak ľahko nezískate späť. Kedysi mi to neprekážalo, na chvíľu som si ľahla a opäť som bola plná síl. Dnes je to iné.

Je to šťastie, keď sa človek dožije vysokého veku?

- To vám tiež neviem povedať, keďže život je nekonečný. Ale v tomto živote môžeme naprávať to, čo sme v predchádzajúcich zbabrali, takže je to šťastie. Je to veľké šťastie pre toho, kto si s tým vie dať rady. Pre toho, kto nad tým plače, je to trápenie. Ak si človek dokáže robiť zo života psinu, tak ako to vy robíte, je to dobre. Ničomu sa netreba brániť, len si s tým musíte vedieť dať rady. Musíte si uvedomiť, že sa vlastne nič také nedeje. Veď ešte mám hlavu, ruky, nič so mňa neubudlo.

Hovorili ste, že každé obdobie v živote má svoje zázraky. A aký zázrak má staroba? Povedzte aspoň nejaký, aby som sa mala na čo tešiť.

- Keď si zachováte pozitívne myslenie, určite vás stretnú. Premeniť lásku k človeku na lásku k Bohu, to je náplň starých ľudí. No keď sa ľudia učia len variť, keď sa zameriavajú iba na hmotné veci a nie na duchovné, nie je to ono. Staroba môže byť krásna, ak sa tešíte, že keď umriete, vstúpite do náručia Božieho.