Spomína si na to miestny pamätník Daniel Kolesár, ktorý mal v tom čase 15 rokov.
"Nevidel som to síce na vlastné oči, ale neskôr som našiel zreteľné stopy po tankových pásoch. Tie viedli priamo cez tento, ako sme ho my nazývali, múraný most," uviedol Kolesár. Most pritom už v tom čase nebol podľa neho v najlepšom stave a nechodievali cezeň ani družstevníci so svojou technikou. Rusom to však nerobilo problém. Zvrtli sa z hlavnej cesty a šup, prešli rovno na druhú stranu," dodal.
Cez spomínaný most pritom nevedie žiadna dôležitá komunikácia a v súčasnosti pôsobí trochu zabudnutým dojmom. Postavený bol totiž v časoch, kedy mala krajina úplne iný ráz a pravdepodobne slúžil hlavne na prepravu železnej rudy z neďalekého vrchu Ostrá do železiarní v Maši. Po ich zániku stratil svoje hlavné opodstatnenie a rokmi sa zmenili aj trasy ciest.
Hoci je situovaný hneď vedľa dnešnej frekventovanej komunikácie vedúcej z Klenovca do Hnúšte, máloktorý vodič, neznalý miestnych pomerov, si ho na pravej strane, poniže násypu cesty, všimne. Čiastočne ho skrýva aj zeleň rieky Rimava, na ktorej 88-kilometrovom toku je posledným z dvojice zachovaných kamenných mostov. Rusi však mali na jeho prekročenie v auguste 1968 podľa Kolesára dobrý a logický dôvod. "Na druhej strane Rimavy je totiž lúka. Mne sa zdá, že sa na nej aj s technikou zhromaždili a odtiaľ pokračovali niekam ďalej," podotkol Kolesár, ktorý podľa vlastných slov neskôr videl v meste viaceré vojenské vozidlá.
Celkový priebeh augustových dní bol podľa neho v Hnúšti pokojnejší než vo veľkých mestách. Ráno som sa zobudil a mama mi hovorí, že otca v noci zavolali do fabriky. Bol totiž šofér z povolania a v tom čase mali závody pohotovostné vojenské vozidlá. Čakali teda vo fabrike, ale nič sa nedialo," zaspomínal Kolesár. On sám potom šiel do školy, kde v rádiu počúvali, čo sa v republike deje a kam sa cudzie vojská presúvajú. Nič také ako v Bratislave či Prahe, že by sa strieľalo a ľudia sa stavali pred tanky, sa tu však neudialo," zakončil.
