Takto Stano Dančiak († 75) vyrastal, študoval, vojenčil, pracoval a najmä nás všetkých zabával...
Vojnové dieťa
Mal necelé tri roky, keď sa skončila 2. svetová vojna. Na toto obdobie veľmi intenzívne a sebe vlastným humorom spomínal: „Otec bol z Liptova a myslel si, že v jeho rodisku budeme v bezpečí schovaní. Netušil však, že mňa, brata a mamu poslal priamo na front. Hneď prvý deň nám zhabali všetku stravu a dennodenne sme potom stáli pred obecným úradom s rukami nad hlavou. Raz nás tam postavili Rusi, aby mohli vyrabovať dedinu, inokedy zas Nemci.“
Začiatky komunizmu
„Veľké problémy mal môj strýko, ktorý bol kulak a nikdy v živote nevstúpil do JRD. A to zomrel v osemdesiatych rokoch! No a keďže na svojich majetkoch nevládal hospodáriť sám, tak mu musela pomáhať celá rodina. Môj otec bol demokrat a od neho som dostal dobrý základ. V roku 1946 z Demokratickej strany vystúpil a už do žiadnej nevstúpil. V tomto som po ňom.“
Zubný laborant
Po základnej škole sa prekvapivo vrhol na štúdium zubného laborantstva a hoci neskôr táto informácia pôsobila skôr komicky, vtedy to vraj preňho bola celkom logická voľba. „Vedel som kresliť a modelovať a tam boli prijímacie pohovory práve z modelovania. Navyše rodičom odchádzali zuby a mysleli si, že ja budem ten, kto im prinavráti plný úsmev. Nestalo sa tak, lebo ma ešte pred maturitou prijali na VŠMU. Každému by som želal, aby maturoval v takom pokoji ako ja. Počas praktických skúšok za mnou stále chodil pedagóg a hovoril mi: ´Stano, máš najťažšie korunky, to nestíhaš!´ Ja som však popri tom jedol čerešňový koláč a po pracujúcich spolužiakoch som strieľal kôstky.“
1968
Rok 1968 ho zachytil práve počas povinnej vojenskej služby. „Bol som vtedy druhý rok vo vojenskom umeleckom súbore. Chytilo nás to v Česku a odtiaľ sme do Bratislavy cestovali asi päť dní, keďže nás všade zastavovali. V Bratislave nás zavreli na tri týždne a nevedeli sme, čo s nami bude. Bývali sme kúsok od hlavného ruského stanu, nemohli sme vychádzať z kasární, lebo by nás zastrelili a v noci sme radšej spali pod posteľami, pretože keď sa na streche čo i len mihla mačka, Rusi okamžite strieľali. Tri dni sme tam nemali čo jesť, lebo všetky vysoké šarže utiekli a nechali s nami len nejakého práporčíka.“
Svadba a deti
V marci 1968 sa oženil s letuškou Darinou a nasledujúci rok sa im narodilo prvé z troch detí, syn Stano (neskôr prišli na svet dcéra Zuzka a ďalší syn Martin). Neplánovane, veď „vtedy sa veľmi neplánovalo, no neuveriteľne som sa všetkému tešil, lebo tu nebolo veľa vecí, na ktoré sme sa mohli tešiť. Boli to najkrajšie roky môjho života.“
Sadistický improvizátor
Medzi kolegami bol dobre známy svojou improvizáciou na javisku, ktorá ich privádzala priam do zúfalstva. No jeho očividne bavilo takto ich týrať. „Mnohí sa na mňa hnevajú, keďže sa vedia rýchlo rozosmiať a nevedia sa zastaviť. Na takých ešte trošku pritlačím, keď vidím, že sa už na mňa ani nemôžu pozrieť. Nech si aj my herci užijeme trochu srandy...“
V tomto smere sa prekonával najmä počas predstavenia bratislavskej Novej Scény Loď komediantov, kde dostal nemú rolu. „Na javisku som bol spolu asi 15 minút, a vymyslel som si také improvizácie, že som mal asi trinásť potleskov na otvorenej scéne. Chlapík, ktorý hral jednu z hlavných úloh, sa chodil sťažovať každý deň. Vraj si opäť myslel, že má rozopnutý zips na nohaviciach, lebo ľudia sa smiali. Ďalší z hercov si farbil vlasy a keď sa spotil, tak mu na bielu košeľu stekala čierna farba, až ju mal pruhovanú. Pomôcť zachytiť stekajúci pot mu mal klobúk, ktorý som mu ja mal hodiť. No vždy som to urobil tak, že ho nechytil a klobúk padol do orchestriska.“
Režimu sa vysmieval
Spolu s kolegami z Divadla na korze si vraj ani počas nekonečných rokov komunizmu nezúfali. „Slzy nám tiekli od srandy. Riaditeľom divadla bol jeden čas Kornel Földvári, ktorý mal jedinú snahu - zvýšiť nám platy. Úplne fantastické boli schôdze. Kornel povedal: ,Navrhujem, aby bol pánovi Dančiakovi zvýšený plat o 3 000 korún . Kto je proti?‘ Prihlásil sa Lasica: ,Ja si myslím, že je to neseriózne, lebo pán Dančiak má skoro taký istý plat ako ja!‘ Navonok to vyzeralo veľmi vážne, no bola to neuveriteľná sranda. Ani sme nechceli ísť domov. Stále sme sa hlásili s príspevkami do diskusie.“
Nežnú revolúciu predvídal
Mal 47 rokov, keď prišla Nežná revolúcia, predvídal ju vraj už oveľa skôr. „Keď som bol niekoľko rokov predtým v Rusku s divadlom... Boli sme tam začiatkom leta a na hoteli sme mali obrovskú zimu, takže sme si kúrili televízorom. A keďže bol stále zapnutý, zistili sme, že v ňom idú neuveriteľné priame prenosy. Novinári v nich s odvahou a s Gorbačovovým súhlasom dokazovali riaditeľom veľkých podnikov, že sú hlupáci a svine. Bolo to pre tých papalášov niečo strašné, padali jeden za druhým. Vtedy som si uvedomil, že by mohla prísť zmena.“
Lord Norton a sluha James
Svojho času boli u nás doslova kultovými dialógy Lorda Nortona a jeho sluhu Jamesa, ktorých hrali Marián Zednikovič práve so Stanom Dančiakom. Najpamätnejšími boli originálne nadávky na Jamesovu adresu. Túto mal S. Dančiak najradšej, možno preto, že odkazovala na jeho slávnu dabingovú úlohu: „Zednikovič raz vymyslel: ,James, ty predabovaný Alf!‘“
Bud Bindi
Nemenej úspešným projektom, ktorého boli spolu s Mirom Nogom hlavnými aktérmi, sa stal komediálny seriál Bud Bindi. Súťažiť s ním išli aj na festival do amerického Orlanda a následne ho pochytila túžba učiť sa po anglicky. „Keď sme sa po predstavení postavili pred novinárov, bolo nepríjemné, že mi manželka nášho režiséra musela tlmočiť. Navyše ma prosila: ,Pán Dančiak, keby ste nehovorili ten váš humor. Ja to neviem prekladať.‘ Mne jej bolo ľúto, ale musel som srandovať, keďže otázky ma do toho nútili. Jeden novinár sa ma spýtal, že či sa živím práve Budom Bindim. Ja mu na to: ,Pre Boha, to už som dávno po smrti.‘“ Škoda, že seriál sa pre financie nedožil ďalších častí...
Prekliaty dom
Vždy bol mestským chlapcom a o dome nesníval. Keď však s manželkou pred rokom 2000 predali záhradu na Kolibe, začal s výstavou rodinného domu v obci Marianka. A s ním boli len problémy... „Moja žena vymyslela, že neprejedzme tie peniaze a postavme si na penziu malý domček. Súhlasil som, lenže ceny odvtedy išli neuveriteľne hore, takže domček nevládzem dokončiť. Všetko, čo zarobím, ide do tej stavby... Nedávno sme mali so ženou debatu, na ktorej som povedal: Predajme to, ako to je a budeme mať peniaze,“ povedal nám ešte v roku 2002, no trvalo ďalších viac než desať rokov, kým sa Dančiakovci prekliateho domu zbavili.
Ťažké posledné roky
Hoci celý život sršal humorom, posledné roky sa mu usmievalo čoraz ťažšie. Cukrovka ho obrala o zrak, telo postupne vypovedávalo službu, nemocnica sa stala jeho druhým domovom. Ešte v roku 2013 smutne skonštatoval pre Nový Čas Nedeľa: „Odišlo moje komično, ale kam, to neviem...“ Našťastie, neopustili ho jeho najbližší. Deti, no predovšetkým manželka Darina pri ňom stála do posledných chvíľ a bývalí kolegovia naňho spomínali, aj keď medzi nich už nechodil. Toto nám pred časom povedal jeho kamarát František Kovár: „Vždy dokázal vidieť situáciu takou optikou, že prinášal niečo neočakávané, vtipné, originálne. Často s kolegami spomíname na to, čo urobil alebo povedal, takže je vlastne stále s nami...“
