No napriek veľkému hendikepu sa nikdy neprestala usmievať a tvoriť. Nohami maľuje krásne vzory na kabelky, vyšíva a dlhé roky hrala divadlo. Nikdy nie je zachmúrená, rada sa parádi a tak ako každá žena verí na lásku.
Bežné veci dostupné pre zdravých predstavujú pre Veroniku obrovský problém. Napriek tomu jej náladu nekazia. „Beriem to tak, že to tak má byť, nikdy som nič iné nezažila. Jasné, že potrebujem v mnohých veciach pomoc, ale v mnohom som sa naučila poradiť si s tým, čo mám, a nesťažujem sa,“ vraví s úsmevom Veronika.
V časoch, keď potrebovala najviac lásky, ju rodičia dali do detského domova. „Bola som tam päť rokov. Odtiaľ som išla do Bratislavy do špeciálnej školy na Mokrohájskej. Ukončila som ju, keď som mala 18 a odvtedy som sa začala pretĺkať životom sama,“ opisuje svoj osud. V Pukanci (okr. Levice), kde sa pred pár rokmi usadila, našla spriaznenú dušu v osobnej asistentke Anke (50). „Je to môj najbližší človek, moja jediná rodina. Nemala som šťastie na ľudí, ale odkedy ju poznám, mi to život vynahradil. Ona nie je len moja asistentka, je mojím najbližším človekom,“ zverila sa Veronika.
Ohuruje na podpätkoch
Mladá dáma svoju ženskosť v sebe nezaprie, rada sa parádi a miluje pekné veci. „Tiež sa chcem pekne obliecť, mať náhrdelník a učesané vlasy. Som vlastne narcis,“ so smiechom vraví Veronika, ktorá má umelecký talent, a tak sa neuspokojí len s kupovanými vecami. „Maľujem predlohy na potlač na kabelky. Je to zdĺhavá práca, a nie je toho kvantum, ale baví ma to. Maľbu si viem pomocou počítača upraviť a firma ich potom nanáša ako potlače na kabelky,“ opisuje postup tvorby, ktorá jej prináša aj menšie finančné prilepšenie.
Okrem toho šije, vyšíva a veľmi rada pláva. „Keď som bola v Bratislave, desať rokov som hrala divadlo s bezdomovcami. Doteraz som s niektorými v kontakte, boli to krásne časy,“ spomína mladá žena, ktorá si prekážky nepripúšťa. „Bežne jazdím vlakom a ľudí dokonca rada ohúrim na vysokých podpätkoch,“ smeje sa vždy dobre naladená Veronika.
