Pri našom rozhovore sa herečke pri spomínaní na manžela občas tisli slzy do očí. Pre Nový Čas Nedeľa povedala, že stačí, ak jej padne zrak na manželovu fotku a spomienky sú späť.
Uplynulo päť rokov od smrti vášho manžela, herca Jozefa Adamoviča († 74). Asi to pre vás nebolo ľahké obdobie, predsa len žili ste spolu vyše pol storočia.
Mám pocit, akoby to bolo včera. Najmä po tieto dni, keď sa stále konfrontujem s tým, aké to bolo pred piatimi rokmi. Vtedy boli tiež také príšerné horúčavy ako teraz v auguste. Jožko zomrel v nemocnici. Mal tam ísť na kontrolu a viac sa nevrátil. Čas síce vykryštalizuje veci, nádherne to všetko obalí, je najspravodlivejší hodnotiteľ... Jozef je so mnou stále, stačí mi pozrieť na fotku alebo obraz s jeho podobizňou a spomienky sú späť. A navyše, keď sa na mňa díva môj takmer trojročný vnúčik Maxim, v jeho očičkách vidím chvíľami Jozefa.
Spomeniete si na manžela aj v momentoch, keď robíte niečo, čo ste obyčajne robievali spoločne?
Samozrejme, je veľa takých situácií. Nedávno som bola v Pribyline, išli sme okolo Nízkych Tatier a veru, spomienky sa mi vracali. S odstupom času v rodine však spomíname skôr cez úsmev než smútok. Mnohé humorné zážitky sa mi po rokoch zdajú ešte humornejšie. Viete, moje manželstvo bolo 51-ročné, obaja sme boli takpovediac dramatickí umelci a aj naše manželstvo prechádzalo skoro všetkými divadelnými či filmovými žánrami. Raz to bola talianska komédia, raz Sofoklova antická dráma, raz Ženský zákon...
Asi nebolo jednoduché prechádzať zo „žánru do žánru“.
Keď si spätne spomínam, naozaj sme prešli všetkými žánrami. Dlhší čas s nami žila aj gazdiná. Bývala u nás, starala sa o dievčatá a domácnosť. Boli sme s Jozefom mladí, veľa sme pracovali. Naša domácnosť bola otvorená a nad naším manželstvom sa klenula ružová dúha. Ale hneď ako pani Jožinka musela odísť čo i len na 48 hodín, tak sa začal cirkus. Chvíľami to bolo komické, lebo bolo treba zabezpečiť deti a nákupy. Nás však čakali pracovné povinnosti. Celý barak sa triasol, keď Jozef kričal: „Ale dole na mňa čaká auto a tridsať ľudí na pľaci!“ A ja som kričala takisto: „Na mňa tiež čaká auto a dvadsať ľudí na pľaci!“ (smiech)
Na ktorú úsmevnú historku rada spomínate pri rodinných stretnutiach?
Boli to naše letné rodinné prázdniny. Veľa sme chodili po túrach. Spomínam často na výlet na Sivý vrch v Západných Tatrách. Ja som bola „na štyroch“ a moje dcéry so smiechom skákali po skalách, pod nimi hlboká priepasť. Jozef sa na mne zabával a ja som vrieskala, triasla som sa od strachu a vyhrážala sa rozvodom. Bola to sofoklovská scéna a „osudové dialógy“!
Často ste chodili do prírody?
Hory a leto na našej chalupe sme milovali. S Jozefom sme zobrali deti našich súrodencov, bol tam s nami aj náš čau-čau a usporiadali sme rodinný detský tábor. Brávali sme ich na poznávacie výlety do Červeného Kláštora, na Spišský hrad, do Levoče... Boli sme taká početná veselá skupina, že na stanici v Ružomberku nám radšej uvoľnili poštový vozeň! (smiech) Mali sme aj zástavu s emblémom zostaveným z krstných mien, ktorú sme každé ráno vyvesili na gánok. V Ružomberku v ateliéri sme sa dokonca boli vyfotografovať, tak máme skupinovú fotografiu s naším čau-čauom uprostred. Niekedy to muselo vyzerať komicky aj v divadle. Skúšali sme napríklad hru poľského dramatika Slawomira Mrožeka Tango. Na javisku sa občas nedalo vyhnúť temperamentným tvorivým hádkam. Jozef stál na jednej strane javiska, ja na druhej a režisér Peter Mikulík chodil medzi nami. Bolo to obdobie „zlatých 60. rokov“ a v divadle sme vtedy boli naozaj skvelá partia mladých hercov.
Dnes to už také ideálne so vzťahmi v divadle nie je?
Naša generácia mala na čom vyrásť. Táto mladučká generácia nemôže vyrásť na seriáloch. Hoci sama som v nich hrala, musím vecne skonštatovať, že to ide po povrchu. Ako povedala moja kolegyňa z univerzity - pláva to ako olej na vode. Na tom sa nedá osobnostne vyrásť. Nevravím to s dešpektom, lebo si vážim svoju prácu a prácu iných ľudí. Ale, bohužiaľ, je to tak. Naša herecká generácia vyrástla na kvalitných predlohách, vynikajúcich dramaturgiách. Všetko sa začínalo dramaturgickým rozkrytím predlohy atď. Dnes žijeme pod jednou veľkou tyraniou peňazí. Je to hrozné, ako Crohnova choroba, ktorá rozožiera vnútornosti. Mnohí skvelí, šikovní a správni ľudia sa pre peniaze zmenili na nepoznanie.
Vraví sa, že peniaze nie sú všetko. Keď manželovi skrachovalo podnikanie s kozou farmou, takmer ste prišli o majetok. Vyžadovalo to asi veľa porozumenia, aby ste to zvládli.
Samozrejme, nebolo to ľahké. Jozef naletel ako vtedy mnoho iných. Myslel si, že po revolúcii sa spolu so zmenou režimu zmenia aj ľudia. Až potom vysvitlo, o čo išlo. S odstupom času vidno, že to bola jedna mamutia Gorila. Manžela jeho projekt nesmierne bavil. Keď bol v Kanade, urobil si kurz podnikania. Žiaľ, vliezol divokým privatizérom do kapusty a veľmi narazil. Dnes však ďakujem Bohu, že sa tak stalo.
Tomu nerozumiem...
Povedzme, že nám to skoro zničilo rodinu. Ale našťastie sme mali veľmi pevný fundament. Dnes ďakujem preto, že sa tak stalo, lebo možno by bol veľmi skoro nebohý. Veď vidíte, čo sa deje s farmármi aj dnes. Ako herec Jozef Adamovič mal všade otvorené dvere, jeho podnikateľský projekt bol skvelý. Bola to však obrovská naivita, do toho prišlo rozdelenie republiky, mena peňazí... Táto etapa je však už minulosťou.
Žiť bok po boku 51 rokov, to si vyžaduje veľkú dávku tolerancie. Kto držal u vás rodinu pokope v dobrom aj v zlom?
Áno, dnes už na sto percent viem, že tolerancia je veľmi potrebná. A čo si budeme hovoriť, najmä zo strany ženy. Žena drží rod, žena kŕmi rodinu. Neraz sme sa pre to s Jozefom hašterili. Vravel: „Ty máš na starosti reprodukciu, ale autor som ja!“
Aké je to žiť bez manžela?
Mali sme obdobia, keď sme boli pracovne vyťažení a každý z nás pracoval na opačnom konci Československa. Partnermi nám boli kolegovia a kolegyne. Hoci sme sa s Jozefom niekedy celé týždne nevideli, stále sme boli spolu. Myslím si, že je veľký rozdiel byť rozvedenou ženou a byť vdovou. To je totiž definitívne. Preto vravievam mojim dcéram: „Muži sú krehké nádoby... Šanujte si ich, buďte tolerantné, aby ste raz neľutovali.“ Ja dnes niektoré veci ľutujem, ale už sa to nedá napraviť. Čas nemôžem vrátiť. Mám svoje knihy, televíziu, klavír, som v divadle, ale... Je mi pusto.
