Takto tragicky sa skončil sen o „socializme s ľudskou tvárou“. Čo invázii predchádzalo? Na to sme sa spýtali historika Petra Jaška z Ústavu pamäti národa.
Prišla invázia vojsk Varšavskej zmluvy ako blesk z jasného neba, alebo československí komunisti na čele s Alexandrom Dubčekom tušili, že sa niečo chystá?
Sovieti nastoľovali požiadavku rozmiestniť v Československu svoje vojská už predtým, tlačili s tým ešte na vedenie pred Dubčekom. No prezidenti Novotný aj Gottwald vtedy týmto tlakom odolali. Bol to dlhodobý zámer. Pokiaľ ide konkrétne o august 1968, tak varovania a náznaky tam boli. Pri diplomatických rokovaniach, samozrejme, nikdy nepadlo, že k nám pošlú vojská a budú nás okupovať. Ale ľudia, ktorí sa vtedy pohybovali na vrcholnej úrovni politiky a diplomacie, museli tie signály vedieť čítať. Na rokovaniach so Sovietmi sa predtým viackrát nastolila otázka, či je v Československu kontrarevolúcia...
Ale Dubček akoby si to nechcel priznať. Bol naivný, že Rusi to nechajú tak?
Určitá dávka politickej naivity tam bola. V Čiernej nad Tisou a potom v Bratislave sa na rokovaniach so Sovietmi hovorilo o konkrétnych veciach, ktoré Moskve prekážali. Dnes sa zdá až neuveriteľné, že by to Dubček a jeho ľudia nevedeli vyhodnotiť. Lenže on nebol iba pod tlakom Moskvy, ale aj pod tlakom verejnosti doma, ľudia chceli, aby sa v reformách pokračovalo. Svoje zohral aj fakt, že československé stranícke vedenie úprimne verilo v komunizmus, oni velebili Sovietsky zväz a nevedeli si predstaviť, že by Sovieti proti bratskému národu použili vojská.
Príprava takej ohromnej vojenskej akcie sa asi nedala úplne ututlať, vojská Varšavskej zmluvy museli byť predsa pripravené už hneď za našimi hranicami. Ani to nikto z našich nevidel?
Ešte v júli na Šumave prebiehalo veľké cvičenie vojsk Varšavskej zmluvy, ktoré bolo prípravou na inváziu. Boli tam aj československé jednotky, ale okrem toho boli ďalšie vojenské cvičenia pri hraniciach už bez našej účasti. Čiže vedelo sa, že za hranicami sú pripravení vojaci a technika, ale boli to spriatelené vojská.
Dalo by sa invázii zabrániť, napríklad keby Dubček povedal, že zastaví reformy?
To je história, ktorá sa nikdy nestala... Dnes sa to javí tak, že keby splnili to, o čom sa rokovalo v Čiernej nad Tisou, je možné, že by Sovieti nezasiahli. Na rokovaniach o. i. požadovali obnovenie cenzúry, zákaz činnosti nekomunistických spolkov, vrátiť Štátnu bezpečnosť pod kontrolu „spoľahlivých ľudí“...
S inváziou sa spomína tzv. pozývací list, ktorý mali napísať Dubčekovi oponenti z tvrdého krídla strany. Práve tento list mal legitimizovať inváziu. Rusi nám roky sľubovali, že sprístupnia originál tohto dokumentu. Spravili to?
Doteraz máme iba kópiu, originál je stále neprístupný v moskovských archívoch. Tento list podpísali piati vrcholní funkcionári KSČ, ktorí kolaborovali so Sovietskym zväzom. Ako jediný Slovák ho podpísal Vasiľ Biľak, ktorý ho Sovietom aj osobne odovzdal.
Žiadali vojenskú akciu?
O použití sily sa tam otvorene nehovorí. Osobne žiadali Leonida Brežneva, aby „všetkými dostupnými prostriedkami“ zasiahol, lebo v Československu je ohrozený socializmus.
V čase invázie sa československá armáda nepostavila na odpor. Bolo to správne?
To by ešte všetko situáciu zhoršilo a Sovieti by mali zámienku, že tu naozaj kontrarevolúcia bola. Invázia by bola oveľa krvavejšia...
Pri invázii vyhasli v uliciach životy desiatok ľudí, ktorých zastrelili okupačné vojská. Boli to náhodné incidenty alebo súčasť taktického plánu, aby bolo jasné, že to okupanti s použitím sily myslia vážne?
Čo ja viem, tak streľba Sovietov na území Slovenska bola výsledkom toho, že došlo k aktívnemu odporu. Že ľudia postavili barikády, hádzali dlažobné kocky na tanky... Samozrejme, že to neospravedlňuje zabíjanie civilistov.
Prečo nám nepomohol Západ?
Vtedajší západonemecký kancelár Willy Brandt povedal: „To najlepšie, čo môžeme pre Československo urobiť, je, že neurobíme nič.“ Sovietsky zväz si určite dopredu zabezpečil neutralitu Západu. Nikomu sa do toho ani nechcelo miešať, každý mal v tom čase dosť vlastných problémov. Nemeckom a najmä Francúzskom zmietali nepokoje v uliciach, Američania mali vojnu vo Vietname a čelili rasovým nepokojom... Kto by išiel do konfliktu so Sovietskym zväzom? Veď hranice dvoch blokov boli dané po II. svetovej vojne a rešpektovali sa.
Pár dní po invázii rokovalo československé vedenie v Moskve. Výsledkom bolo, že všetci, až na jediného – Františka Kriegla, súhlasili s diktátom Sovietov. Bol to prejav zbabelosti?
Zodpovednosť Dubčeka bola určite väčšia, ako mal Kriegel. Československá delegácia na rokovaniach v Moskve nebola jednotná, treba pripomenúť, že časť na čele s Dubčekom tam bola unesená z Prahy. Boli pod obrovským tlakom, nemali informácie, čo sa u nás deje.
Napriek tomu, že súhlasili a republika bola v rukách okupantov, sloboda v Československu pretrvala až do roku 1969. Ako to bolo možné?
August bol pre Sovietov úspešný z vojenského hľadiska, ale z politického nie. Rýchlo zistili, že nemôžu hneď do čela štátu dosadiť svojich ľudí, že by to vyvolalo protesty v uliciach. Tak zvolili salámovú metódu a postupne zo slobody ukrajovali.
Dubček skončil a na mocenský vrchol sa prebojoval po čase ďalší Slovák – Gustáv Husák. Práve on je pre mnohých ten, ktorý zradil Pražskú jar, zatiaľ čo Dubček je hrdina. Platí takéto zjednodušenie?
Dubček pri všetkých svojich pozitívach a všetkom, čo spravil počas Pražskej jari, mal aj svoje negatíva. Nehovorím iba o tom, čo robil v 50. rokoch, keď išiel kariérne hore, ale aj v roku 1968 sa ukázal ako neprezieravý politik. Bola to daň za popularitu, ktorú si očividne užíval... A pokiaľ ide o Husáka, je známe, že 21. augusta 1968 pri pohľade na tanky v uliciach povedal: „Ja tento národ z tohto dostanem, aj keby mi mali napľuť do očí!“ Vieme, ako to nakoniec dopadlo...
August 1968 je pre nás dodnes historickou traumou. Prečo sa nikomu z tých zodpovedných nič nestalo?
Vlastne voči nikomu, kto bol zodpovedný za zločiny komunizmu, sa nevyvodila trestnoprávna zodpovednosť, alebo iba minimálne. Do istej miery to môže byť daň za to, že pád komunizmu sa udial pokojnou formou. Predsa len, bola to Nežná revolúcia.
