Práve on sa vo veľkej miere pričinil o oživenie unikátnej technickej pamiatky zo štyridsiatych rokov 20. storočia, takmer 3-kilometrového železničného tunela, ktorý nebol nikdy dokončený.
Ani vysoký vek a zdravotné problémy neodradia bývalého učiteľa a riaditeľa školy v Slavošovciach Milana Sajenka od toho, aby sprevádzal návštevníkov ozaj jedinečného tunela, ktorý však nebol dokončený, nie sú v ňom uložené koľajnice a nikdy tadiaľ vlak neprešiel. „Sprievodcom budem, pokiaľ budem vládať,“ hovorí pán Milan, ktorý je zároveň aj obecným poslancom neuveriteľných 48 rokov. Práve vďaka jeho snahe sa slovenský a zrejme aj svetový unikát, do ktorého sa vchádza zo strany Slavošoviec, stal cieľom záujmu domácich, ale aj zahraničných turistov.
Bývalý pedagóg si dobre spomína na začiatky jeho výstavby, aj keď mal vtedy len 11 rokov. „Začal sa stavať v apríli 1941, prerazený bol o tri roky nato, no pracovalo sa na ňom do roku 1949. Stavebnú časť oblúkov tunela tvoria ručne opracované žulové kvádre, niektoré majú aj 200 kíl,“ ozrejmil Sajenko. Myšlienka bola taká, že tunel mal spojiť územia dopravne odrezané od Slovenska, potom, čo časť Gemera pripadla Maďarsku. Malo byť vybudovaných až päť takýchto tunelov novou technikou, tzv. vlnovité tunely. „Tunel sa mal v Štítniku stáčať a pokračovať na Slavošovce, prejsť na územie Magnezitoviec smerom do Revúcej, lebo Jelšava bola v tom čase už maďarským územím. Mal sa napájať na železnicu Brezno – Tisovec a odtiaľ viedla trasa do Banskej Bystrice,“ hovorí zanietený historik.
O výstavbu mali záujem aj Slavošovské papierne, ktoré chceli ľahko dovážať suroviny na výrobu papiera. Po vojne však už dobudovanie tunela stratilo význam, pretože územie okupované Maďarmi sa vrátilo späť Slovensku. Napriek tomu nedokončený tunel, vysoký 6,5 metra a široký 4 metre, stále plnil rôzne funkcie. Počas SNP ho strážili partizáni a ukrývali sa v ňom aj utečenci. Mal slúžiť aj ako protiatómový kryt. Navyše, tunel stojí za mnohými manželstvami a aj priateľstvami. Chodili ním futbalisti pešo na zápasy či chlapi za dievčatami. „Keď nemali baterku, vzali palicu, ktorou sa dotýkali jednej steny a prešli potme celým tunelom,“ smeje sa Milan, ktorého záujem ľudí o tunel veľmi teší a aj preto sa snaží viac ho zatraktívniť. Vstup zo Slavošoviec si miestni sami upravili. Odstránili naplaveniny v tuneli, čím sprístupnili vchod. Vybudovali aj posedenie s drevenými sochami, lavičkami a inými atrakciami. Dokonca v tuneli zorganizovali hneď niekoľko koncertov a umelci si veľmi pochvaľovali akustiku. Podľa Sajenka sa uvažuje aj nad vybudovaním drevenej tribúny a zapojení sprejerov na skrášlení stien ojedinelého tunela. „Tento tunel je súčasťou môjho života, a kým som tu, som všetkým záujemcom k dispozícii,“ zakončil jeho najväčší nadšenec.
Nedokončená železnica
- V novembri 1938 po Viedenskej arbitráži časť južného Slovenska zabralo Maďarsko.
- Preťali sa tak existujúce železničné trate a niektoré oblasti ostali bez dopravného spojenia.
- V roku 1941 začali stavať novú železnicu, práce prebiehali až do začiatku SNP v roku 1944.
- Bolo hotových 60 % násypov pre trať, 12 mostov a 2 tunely, ale koľajnice nikdy nepoložili.
- Po vojne a návrate odtrhnutého územia stratilo dokončenie železnice význam.
Tunel
- začali stavať v apríli 1941
- prerazený bol v apríli 1944
- pracovalo na ňom 700 robotníkov
- vlak mal ísť rýchlosťou do 75 km/h
- polovica tunela je v Banskobystrickom a druhá v Košickom kraji
- nemá odvetrávacie šachty a odvetrávací komín
- meria 2 400 m
- vysoký v oblúku: 5,5 - 6 m
- cesta pešo trvá 35 - 45 min.
- šírka v najširšom bode - 5,5 m
