August ´68 poznačil životy celej generácie, ktorá verila, že aj v socialistickom Československu môže zavládnuť sloboda a spravodlivosť. Ruské tanky ich vyviedli z tohto trpkého omylu.
Vyhnali ma z kasární
Oldo Hlaváček (84), herec
Vykúpil som posledný tabak
Andy Hryc (68), herec
Hryc mal vtedy iba 18 rokov a 19. augusta sa vrátil z Londýna do Bratislavy. Hneď na druhý deň si to namieril za svojou prvou láskou Martou Terenovou. „Jej otec bol šéfom televíznej filmovej tvorby, mama dramaturgičkou v rozhlase. Bývali oproti sídlu ÚV KSS na Hlbokej ulici v Bratislave, ja na Kuzmányho ulici. Okolo 23. hodiny prišla pani Terenová do Martinej izby a povedala mi: ,Andy, už je veľa hodín, choď už domov.´ Tak som sa rozlúčil a išiel som peši domov. Ľahol som si do postele a okamžite som zaspal.“ To netušil, aké hrozné veci sa dali do pohybu. „15 minút po tom, ako som od nich odišiel, dorazil pred sídlo komunistov prvý ruský tank! Ráno o deviatej ma zobudila mama s plačom, aby som vstával, lebo je vojna. Pred naším domom stál ruský tank. Okamžite som si uvedomil, že je zle a že cez vojnu boli veľmi dôležité cigarety. Tak som zobral všetky peniaze, čo sme doma mali a bežal som kúpiť cigarety, aby sme mali čo fajčiť. Ale v žiadnej trafike nemali už ani jednu cigaretu. Až na Hviezdoslavovom námestí mi v trafike pán povedal, že mu zostalo zopár balíčkov najlacnejšieho tabaku značky Taras Buľba. Tak som kúpil posledných päť balíkov a dodnes ich mám doma neotvorené,“ hovorí Hryc.
„Potom sme sa nasťahovali celá partia kamarátov do bytu herca Vlada Černého na Kúpeľnej ulici. No a tam sme začali žúr, ktorý trval asi dva-tri týždne. Vladov byt sa stal strediskom bratislavskej kontrarevolúcie, odkiaľ chodili Juraj Jakubisko a kameraman Igor Luther nakrúcať vojakov a kazety s filmom autami posielali do Viedne.“
V návale emócií však horúce mladícke hlavy zariskovali aj oveľa viac. „Raz večer sme sa trochu opili, pretože sme z toho všetkého boli naozaj nešťastní... Vladov otec bol päťbojársky reprezentant a mal doma asi šesť športových, ale ostrých pištolí. Pod vplyvom alkoholu sme z tých pištolí začali o polnoci strieľať. Rusi nevedeli, čo sa deje a odlifrovali z Hviezdoslavovho námestia obrnený transportér pod balkón Vlada Černého. Na tretiu noc asi o 23.00 prišiel k Vladovi pripitý Igor Luther. Videl tam transportér, otvoril balkón a z druhého poschodia hodil naň váľandu. Bol z toho obrovský škandál, ale nakoniec to slovenskí policajti ututlali.“
Lietadlá svišťali nad hlavou
Rudolf Schuster (84), bývalý prezident
V tom čase pracoval vo Východoslovenských železiarňach v Košiciach ako vedúci investičného oddelenia. Keďže bol Dubčekovým stúpencom a podporoval obrodný proces, zvolili ho za predsedu závodnej organizácie KSS. A ako si spomína na august 1968? „Ráno 21. augusta som cestoval električkou do centra mesta, aby som sa pozrel, čo sa deje. Všade boli tanky, ľudia hádzali na ne tehly z neďalekého rozostavaného hotela, strieľalo sa. Sovietske lietadlá nám lietali takmer nad hlavami a hluk z nich sa rozliehal po uliciach. Ľudia sa báli, nikto nevedel, či z toho bude vojna. Mali sme vtedy s manželkou štvorročného syna a tiež sme mali obavy a strach, čo bude nasledovať,“ spomína Schuster, ktorému sa rok 1968 stal osudným. „Mal som sa stať námestníkom, ale namiesto povýšenia som musel z VSŽ odísť. Za trest ma preradili do mesta a spravili zo mňa podpredsedu Mestského národného výboru na úseku služieb, skadiaľ ma mali po roku odvolať. To sa však už nestalo.“
Vysielali sme, aj keď na nás mierili samopalmi
Dana Hermannová (87), bývalá hlásateľka spravodajstva
„Na druhý deň sa k nám pridali aj kolegovia Jarka Košťová († 81) a Dušan Polák († 81). Vysielali sme ešte desať dní z rôznych utajených miest, napríklad z televíznych garáží alebo z rozostavaných budov a informovali ľudí, čo sa deje. Vedeli sme, že to, čo robíme, je nebezpečné a mali sme aj strach. Potom nám však dovolili vrátiť sa do televízie, ale už nastal proces normalizácie a hlásiť som mala iba také správy, ako im vyhovovali. A to mi po vôli nebolo. Keďže som nebola ochotná zo svojho názoru ustúpiť, dali mi okamžitú výpoveď,“ dodáva Hermannová.
Do vojakov sme hádzali tehly
Viktor Beránek (67), chatár z Chaty pod Rysmi
Mal krásnych 17 rokov, bolzaľúbený a vôbec nevnímal spoločenskú realitu. „Ráno 21. ma zobudila vydesená mama, že bude vojna a nech si idem rýchlo do Popradu kúpiť nohavice, kým ešte platia peniaze. Dodnes neviem, prečo práve nohavice. Prišiel som na námestie do Popradu a tam už bolo množstvo ľudí. Na nohavice som hneď zabudol. Námestím sa veľmi pomaly tiahla kolóna vojenských áut, ktoré sa nemohli dostať cez dav ľudí. Niektoré autá už mali dokonca aj prepichnuté gumy. S vojakmi ľudia diskutovali, no tí boli nervózni a vydesení... Krížom cez námestie boli odstavené nákladné autá a žeriav, Rusi zrejme poslali tank a dva obrnené transportéry, aby ich odpratali. Na začiatku námestia pri krčme Alfonz sa tank nevošiel vedľa stojacich áut v kolóne, tak odrazil kus rohu budovy.
Nejaký chlap sa pred neho postavil, roztrhal si košeľu a tank do neho narážal. Neviem, ako si poradil s chlapom, lebo ja som sa na to nemohol dívať, ale s nákladnými autami si poradil hravo. Jednoducho ich odtlačil z cesty. Kým však do nich narážal, ľudia odniekiaľ zobrali hasičský hák a snažili sa ním preraziť sudy s naftou, ktoré boli upevnené vzadu na tanku. To som sa už pridal aj ja. Nebolo jednoduché sudy prebiť, ale podarilo sa. Niekto tam potom bežal aj so zapálenými novinami. Ja som sa snažil pridať k ľuďom, čo z lešenia hádzali tehly a kamene na vojenské autá.
Jeden vojak z obrneného transportéra otvoril poklop a vystrčil hlavu. Okamžite ho zasiahla tehla a padol dovnútra. Vzápätí vyšla dávka z guľometu a všetci ľudia na námestí si okamžite ľahli. Mne sa to zdalo málo hrdinské, tak som ostal stáť. Videl som ako guľka zasiahla človeka do brucha a niekoľkých do nôh. Vtom ma niekto strhol na zem. Kolóna sa potom pohla smerom na Svit a dva dni sa nezastavila. Vlastne sa nezastavila 24 rokov. Nikdy som sa s tým nezmieril, ako nás znásilnili a nakoniec som kvôli tomu odišiel hore do hôr. No myslím si, že aj tak sme vyhrali, lebo to, čo nám Rusi vtedy urobili, sa im vypomstilo.“
Vzali mi pas a vyhodili z univerzity
Magda Vášáryová (69), Politička a herečka
V auguste 1968 Magda Vášáryová oslavovala nielen svoje 20. narodeniny a študovala sociológiu, ale aj nakrúcala s režisérom Jurajom Jakubiskom v Piešťanoch film. „Nakrúcali sme film Zbehovia a pútnici. Hrala som tam Dominku a film skončil na 20 rokov v trezore. V noci z 20. na 21. augusta sme sa zobudili v hoteli na hrmot tankov, ktoré prechádzali cez piešťanský kamenný most. Bolo to pre mňa niečo neuveriteľné, strašné... V hoteli sme zostali uväznení niekoľko dní, nemohli sme nakrúcať, všade boli vojaci a tanky. Nevedeli sme, čo bude. V októbri som mala začať študovať sociológiu na univerzite vo Varšave, ale zostala som doma a na desať rokov bez pasu. Kvôli Jakubiskovmu filmu Vtáčkovia, siroty a blázni, ktorý sme v r. 1969 nakrútili, ma vyhodili z univerzity. Moje štúdiá v zahraničí sa skončili, Divadlo na Korze, kde som hrala, zrušili, moje filmy išli do trezoru,“ vymenúva Vášáryová, čo jej priniesol rok 1968 a dodáva: „Mojej generácii spadla železná opona rovno pred nos....“
Ocitol som sa pár metrov od streľby
Ivan Letko (83), herec
Otec vrieskal, že je vojna!
Peter Kalmus (64), výtvarník
V osudnom čase si užíval letné prázdniny. „Bolo to úžasné obdobie, lebo s vyznamenaním som skončil základnú školu a práve v auguste som sa mal prvýkrát stretnúť s vlastným otcom. Naši sa rozviedli, keď som bol úplne maličký. Cestoval som vtedy do Piešťan, lebo v tom krásnom lete sa pripravovali veľké oslavy mojich 15. narodenín. A jedného rána, ležiac zhodou náhod na skladacej ruskej posteli, otec pribehol len v trenírkach a vrieskal. Ťahal ma preč so slovami, že je vojna! Bol to šok. Zmes všetkých emócií od pesimizmu a sklamania až po bezmocnosť a zúfalstvo. Zostalo to navždy vryté v mojej pamäti. Odvtedy neznášam diktátorskú politiku a nečudujte sa, že rozbíjam kosáky a kladivá.“
Trvalo im celý deň, kým nás našli
Fedor Mikovič (73), bývalý rozhlasový redaktor
Bol jedným z tých, ktorí v banskobystrickom rozhlasovom štúdiu v čase okupácie prinášali poslucháčom aktuálne informácie o tom, čo sa deje. „Jednou z prvoradých úloh okupantov bolo umlčať tých, ktorí pravdivo informovali,“ hovorí Mikovič. Banskobystrické štúdio, postavené na okraji mesta, nedokázali sovietski vojaci objaviť hneď po vpáde do mesta. Do štúdia prišli až tesne pred polnocou. Banskobystrický rozhlas sa po celodennom vysielaní rozlúčil so slovenskými poslucháčmi hymnickou piesňou Kto za pravdu horí.
Pracovníci štúdia museli ihneď opustiť svoje pracoviská, rozhlas zostali strážiť sovietski vojaci. Našli si však utajené miesta, odkiaľ mohli vysielať ďalej. Denne prichádzali správy o pohybe okupačných vojsk z celého Slovenska. „Ľudia telefonovali, posielali telegramy, prichádzali do štúdia osobne. Vyjadrovali svoje rozhorčenie nad brutálnym potlačením pokusov o demokratizáciu spoločnosti, ale aj podporu internovaným predstaviteľom Československa.“
Od Pražskej jari po normalizáciu
1968
Január - Alexander Dubček bol zvolený za prvého tajomníka Ústredného výboru KSČ.
Február - Do Prahy pricestoval 1. tajomník ÚV KSSZ Leonid Brežnev a vyslovil nespokojnosť s politickým vývojom v ČSSR.
Marec - Stretnutie vedúcich predstaviteľov Varšavskej zmluvy v Drážďanoch. Odznela kritika pomerov v Československu, označených ako plazivá kontrarevolúcia.
Apríl - Prijatie Akčného plánu KSČ. Zaviedla sa väčšia sloboda tlače, dostupnosť spotrebného tovaru a možnosť vlády viacerých strán. Naplánovaná bola aj postupná federalizácia štátu a vznik dvoch rovnoprávnych štátov. Reformný proces sa označuje aj ako Pražská jar.
Máj - Na rokovaniach v Moskve požadoval Brežnev od Dubčeka rázne opatrenia proti antisocialistickým a pravicovým silám.
Jún - Československý parlament schválil zákon o súdnych rehabilitáciách a finančnom odškodnení obetí komunistickej diktatúry a novelu tlačového zákona, podľa ktorého bola cenzúra neprípustná.
14. - 15. júl - Predstavitelia Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR vo Varšave schválili Brežnevov koncept otvoreného listu adresovaného KSČ, v ktorom tvrdili, že v Československu sa organizačne stmelila kontrarevolúcia. Obsah listu bol zmesou veľmi vážneho varovania a hrozby.
29. - 1. august - V železničnom vagóne v Čiernej nad Tisou sa stretli členovia vedenia KSČ a KSSZ. Vedenie KSČ nepostupovalo na rokovaniach jednotne, traja z členov – Kolder, Biľak a Švestka sa do veľkej miery stotožnili so sovietskymi argumentmi.
3. august - Predstavitelia ZSSR, NDR, MĽR, PĽR, BĽR a ČSSR a podpísali Bratislavskú deklaráciu, podľa ktorej „bratské strany nikomu nedovolia vraziť klin medzi socialistické štáty“ a problémy si vyriešia „vzájomnou pomocou a podporou“.
21. august - Armády Varšavskej zmluvy vtrhli do Českolovenska a obsadili všetky dôležité miesta. Na mimoriadnej schôdzi sa zišla vláda a vyjadrila protest vládam piatich štátov, ktoré sa zúčastnili na okupácii. O situácii v ČSSR začala rokovať Bezpečnostná rada OSN. Predstaviteľov KSČ a štátu internovali v ranných hodinách a odviezli do Moskvy.
23. - 26. august: Na žiadosť prezidenta ČSSR Ludvíka Svobodu prebiehalo v Moskve rokovanie československej a sovietskej politickej reprezentácie. Zúčastnili sa ho aj internovaní politici. Rokovanie skončilo podpisom tzv. Moskovského protokolu, ktorý obsahoval záväzné úlohy pre vedenie KSČ (splnenie požiadaviek z Čiernej nad Tisou, zákaz „protisocialistických organizácií a sociálnej demokracie, upevnenie postavenia orgánov bezpečnosti a armády, stranícku kontrolu tlače a konkrétne kádrové zmeny) a prísľub etapovitého odchodu intervenčných vojsk. Protokol ako jediný z 26 politikov nepodpísal František Kriegel.
16. október - Alexander Dubček, Gustáv Husák a Oldřich Černík v Prahe podpísali zmluvu o pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR.
4. november - Do tohto dňa opustili Československo armády Poľska, NDR, Maďarska a Bulharska. Časť sovietskych jednotiek po okupácii zostala na území Československa až do roku 1991.
1969
17. apríl - Na zasadnutí ÚV KSČ sa Alexander Dubček vzdal funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ, do tejto funkcie zvolili Gustáva Husáka. Začalo sa obdobie tzv. normalizácie.
Na invázií sa zúčastnilo:
- Asi 500 000 vojakov
- 6 000 tankov
- Armády ZSSR, Bulharska, Maďarska, Poľska, NDR
- 108 obetí v Československu
- Z toho 29 zabitých civilistov na Slovensku
- 21. 6. 1991 opustil územie Československa posledný okupačný vojak
