Na územie Československa vtrhli 21. augusta armády Varšavskej zmluvy a obsadili všetky dôležité miesta v krajine. Približne pol milióna vojakov strážilo rozhlas, televíziu a kontrolovali chod krajiny. Došlo aj na streľbu a straty na životoch. Jednou z obetí bol vtedy len šestnásťročný mladík Michal Hamrák. Hoci rodinu Hamrákovcov stihol najväčší trest stratou milovaného Michala, jeho smrťou sa začala vlna prenasledovania a nekonečného utrpenia. Príbeh rodiny Hamrákovcov je pritom len jedným z mnohých, ktoré pripomínajú tragédiu vtedajšieho vpádu vojsk.
Situácia z augusta 1968 otriasla celým svetom. O vpáde dokonca rokovala Bezpečnostná rada OSN. Vynára sa množstvo teórií, ako mohlo všetko dopadnúť, keby sa ten či onen štátnik zachoval inak. To však už históriu nezmení a nevráti ani 137 obetí okupácie k svojim rodinám. Či sa dalo invázii zabrániť, stále zamestnáva nejedného historika. Jednou zo základných otázok je, či by sa predišlo invázii, ak by Alexander Dubček zastavil reformy. „To je história, ktorá sa nikdy nestala. Dnes sa to javí tak, že keby splnili to, o čom sa rokovalo v Čiernej nad Tisou, je možné, že by Sovieti nezasiali. Na rokovaniach sa okrem iného požadovalo obnovenie cenzúry, zákaz činnosti nekomunistických spolkov, vrátiť Štátnu bezpečnosť pod kontrolu spoľahlivých ľudí,“ vysvetlil historik Peter Jašek.
Smrťou brata začala skaza celej rodiny
Katarína Hamráková Rubinová o pár dní oslávi 60-ku vo svojom novom domove v Bosne, kde žije už 40 rokov. Keď zastrelili jej len 16-ročného brata, mala 10 rokov.
„Stále som však Slovenkou a Košičankou, vraciam sa tu s hrdosťou a úctou k pamiatke brata, o ktorom mnohí nevedia, prečo vôbec zahynul,“ spomína sestra zastreleného Michala Hamráka. „Meno Hamrák sa nesmelo vyslovovať, boli sme prenasledovaní, zhabali nám majetok. Nemohla som sa dostať do školy, neskôr získať robotu. Mamu ustavične vypočúvali policajti, vrážali nám do domu, nesmeli sme ísť na cintorín. Bolo to strašne ťažké,“ povedala Novému Času táto statočná žena, ktorá dnes pracuje ako zdravotná sestra a v Bosne je aj jedinou slovenskou súdnou prekladateľkou. „Som Katka, Košičanka, no chcem zviditeľniť aj súčasnej mládeži, aby vedela, čo hrozné sa dialo a stalo. Nikdy sa nedozvieme, kto vtedy v auguste strieľal, ale môj brat nemusel zomrieť. No politika je sviňa! Počas prestrelky môj brat umožnil staršej pani, aby sa skôr skryla v obchode a on to následne schytal. Potom sme všetci trpeli, a to doslova,“ prezradila sestra nevinnej obete, ktorá v ten osudný deň vraj dospela. „Mama stratila jedno dieťa, otec nás už skôr opustil a ja som rozmýšľala, prečo nezastrelili mňa, lebo Miško, ktorý bol veľmi šikovný, veď vyrábal obrazy či svietniky, by viac pomohol mame. A tá sa veľmi trápila, bola viac na psychiatrii ako doma... Alebo na polícii, kde ju podrobovali aj elektrickým šokom,“ také nesmierne utrpenie prežívali mama s dcérou.
Pani Katarína má však v pamäti vrytú aj inú zaujímavú spomienku: „Mama mi po tom, čo sa stalo, povedala, aby sme zavolali tých vojakov. Že im navarí guláš. Vraj sú určite hladní, lebo oni to mali len nariadené, že to musia urobiť.“ V ďalších slovách pozostalých po Michalovi je však aj veľmi dôležité posolstvo: „Nedokážeme sa hnevať, vieme odpúšťať. A to aj napriek tomu, že pre nás preživších vlastne nastali oveľa horšie časy. Prenasledovali nás, nemohla som skoro nič, a to je naozaj hrozná predstava, ktorá vôbec nebola vymyslená...“
Vzali mi pas a vyhodili ma z univerzity
Magda Vášáryová (69), politička a herečka
Vysielali sme z utajených miest
Fedor Mikovič (73), bývalý rozhlasový redaktor
Banskobystrické štúdio, postavené na okraji mesta, nedokázali sovietski vojaci objaviť hneď po vpáde do mesta. Do štúdia prišli až tesne pred polnocou. Banskobystrický rozhlas sa po celodennom vysielaní rozlúčil s poslucháčmi piesňou Kto za pravdu horí. Pracovníci museli opustiť štúdio, rozhlas zostali strážiť sovietskí vojaci. Našli si však utajené miesta, odkiaľ mohli vysielať ďalej. Denne prichádzali správy o pohybe okupačných vojsk z celého Slovenska. „Ľudia telefonovali, posielali telegramy, prichádzali do štúdia osobne.“
Košický Palach
S vpádom okupačných vojsk sa nevedel zmieriť vtedy len 18-ročný Michal Lefčík. V tom roku narukoval do armády a mal pred sebou celý život. „O tomto upálení sa vo vtedajšej dobe nesmelo hovoriť, zverejnenie bolo možné až po novembri 1989, keď ho nazvali košickým Palachom,“ vraví bývalý aktivista Verejnosti proti násiliu Peter Neuwirth a spolu s košickým výtvarníkom Petrom Kalmusom, „utajenej“ obeti zapáli sviečku na jej hrobe v Sečovskej Polianke. „Zanechal aj list a postupne vychádzali navonok podrobnosti.
Meno Michala Lefčíka nebolo veľa rokov známe. Vedelo sa, že bol vojakom a jedináčikom. Stretol som sa aj s jeho mamou, ktorá však bola veľmi zatrpknutá a veľmi plakala. Bola to trauma, keďže prišla o jediné dieťa . Syna nemohla ani vidieť, doniesli ho v zapečatenej cínovej truhle, “ spomína P. Kalmus.
Osudný deň hodina po hodine
1.05 hod.
Pravdepodobne prvý incident sa odohral v Ipeľskom Predmostí, kde maďarskí vojaci postrelili policajta Jozefa Mačaja, strážmajstra Verejnej bezpečnosti, pretože odmietol vydať zbraň.
3.00 hod.
V Liberci prechádzajúce sovietske jednotky strieľali do občanov. Do hlavy pritom zasiahli 20-ročného mládenca Miroslava Vlčka.
4.15 hod.
Obcou Šulekovo pri Leopoldove prechádzala vojenská kolóna. Jeden z tankov zachytil Viktóriu Rybárovú, v obci Topoľníky zabil Alojza Zsigárdiho.
7.30 hod.
V Prahe došlo k zrážke medzi vojakmi a občanmi pred Československým rozhlasom. Celkovo zomrelo 11 ľudí. Ďalších desať ľudí na iných miestach Prahy.
8.30 hod.
Sovietski vojaci na námestí v Liberci bezdôvodne strieľali do okolia, na mieste zahynuli štyria ľudia, ďalší dvaja zomreli na následky streľby.
11.00 hod.
Pri prejazde vojenských kolón Košicami došlo ku konfliktu s obyvateľstvom. Zastrelených alebo smrteľne zranených bolo sedem ľudí a jedného v Rožňave pritlačil tank o stenu domu.
12.30 hod.
V Bratislave sa ozvala streľba z vojenských vozidiel. Smerovala priamo do davu ľudí stojacich pred Univerzitou Komenského. Na mieste zahynula aj vtedy len 15-ročná Dana Košanová.
13.00 hod.
Neďaleko Važca zachytil tank motocykel, ktorý viedol František Moštenický. Zomrel na mieste, jeho dcéra utrpela ťažké zranenie.
13.30 hod.
V Detve boli pri konf ikte davu s vojakmi zastrelení Štefan Zdechovan a Rudolf Gavorník.