"V Amerike prebiehal boj o základné ľudské práva, o práva černochov, boli obrovské protivojnové protesty. Boli obrovské študentské demonštrácie vo Francúzsku a Nemecku. To neboli ľavičiari, ktorí by chceli zaviesť sovietsky politický systém, oni ho tvrdo odsudzovali. Ale boli veľmi nespokojní aj s tým, čo sa dialo v ich vlastných krajinách. Bolo to hľadanie istej tretej cesty. Z obidvoch strán," povedal v diskusii na TABLET.TV slovenský veľvyslanec v Českej republike Peter Weiss.
"Vtedy bolo napísaných dosť veľa prác, ktoré pojednávali o možnej konvergencii tých dvoch systémov," poznamenal pri príležitosti 50. výročia Pražskej jari Weiss. "Výskum, ktorý sa robil na jar 1968, ukázal, že občania Československej republiky si želali reštauráciu, návrat kapitalizmu, len na úrovni piatich percent. Oni naozaj úprimne verili, že sa socialistický systém dá reformovať, že sa môže zachovať to, čo pokladali za pozitíva systému, ale doplniť ho demokraciou a ďalšími výdobytkami, ktoré videli inde," dodal.
Slovenský filozof František Novosád podľa Weissa v jednej svojej práci upozornil na to, že ľudia, ktorí vybojovávali svoje zápasy, vždy vychádzali zo svojho dobového poznania, zážitkov a životných skúseností. "My môžeme s odstupom 50 rokov povedať, že niečo, čomu vtedy verili občania aj politickí aktéri, sa ukázalo ako ilúzia. Ale odsudzovať ich a vysmievať sa im, že sa usilovali o nemožné? Takto sa história netvorí," zdôraznil Weiss.
Invázia armád piatich štátov Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 podľa neho násilne ukončila experiment s obrodou socializmu a všetky štáty na 20 rokov zakonzervovala v ekonomickej aj politickej stagnácii. A hoci sa po rokoch ešte raz pokúsil o "osvietené reformy zhora" Michail Gorbačov, socialistický systém sa napokon sám zrútil. "Z vojenského hľadiska bola operácia Dunaj úspešná, ale z politického hľadiska to bol krach. Stalinisti, ktorí poslali pozývací list, neboli schopní pre svoj názor získať podporu ani v rámci Komunistickej strany Československa, ani podporu obyvateľstva. Veď tam boli plány na robotnícko–roľnícku vládu, v ktorej mali byť Jakeš, Jindra a Biľak. To skončilo absolútnym krachom. Odpor občanov bol taký veľký, že sovietske vedenie muselo diskutovať s tými, ktorých politicky nenávideli," upozornil Weiss.
Sovietska generalita podľa Weissa dosiahla svoj cieľ dostať vojsko do strategicky dôležitého československého priestoru, ale za cenu obrovskej straty prestíže Sovietskeho zväzu ako takého. "Sovietski maršali prišli už v roku 1967 s požiadavkou, aby Československo akceptovalo sovietske vojská aj jadrové zbrane na svojej západnej hranici," povedal.
Veľkou názorovou zmenou prešiel aj líder Pražskej jari Alexander Dubček, ktorý sa postupne prepracoval z komunistickej na sociálno–demokratickú platformu. "Sociálno–demokratické pozície v ňom začali klíčiť už v roku 1968 a potom jeho vystúpenia v Bologni, v maďarskej televízii, talianskej televízii ukazovali, že je na tejto ceste. Do ponovembrového politického života prišiel ako človek, ktorý prehodnotil svoje predchádzajúce politické myslenie," povedal Weiss.
Dodal, že z dvoch osobností Nežnej revolúcie, Václava Havla a Alexandra Dubčeka, bol na Slovensku vždy obľúbenejší Dubček, v Česku Havel. Weiss to konštatuje ako fakt, ohradzuje sa však proti kritike, že Dubček podpísal 26. augusta 1968 Moskovský protokol zo strachu. Jediný člen československej delegácie, ktorý vtedy odmietol protokol, ktorý legitimizoval prítomnosť okupačných vojsk na našom území, podpísať, bol šéf Národného frontu František Kriegel. "To rokovanie bolo veľmi ťažké. Keď si prečítate práce jedného z najväčších odborníkov na rok 1968, historika Stanislava Sikoru, dosť často protestuje proti tomu, aby sa Dubček označoval za zbabelca. To nie je tak. Sú svedkovia, ako sa Dubček, ktorý bol pod sedatívami, spontánne postavil, vehementne obhajoval obrodný proces a protirečil Brežnevovi ako rovnocenný hráč, hoci jeho krajina už bola okupovaná," vysvetľuje Weiss. "Ten človek bol v SNP, dvakrát bol zranený. Vydávať Dubčeka za zbabelca je neseriózne a prvoplánové. Samozrejme, sú polemiky, či si mohli dovoliť nepodpísať Moskovský protokol. Keď si prečítame Dubčekove spomienky, vidíme, ako často sa vracal k tomu, či mal, alebo nemal. Je to naozaj dilema. Niektorí jeho generační druhovia tvrdia, že to za žiadnu cenu nemali podpísať, druhí upozorňujú, že doma naozaj hrozilo krviprelievanie," dodáva.