Akosi pričasto odchádzajú v posledných rokoch herecké legendy. Všetko vaši kolegovia, s ktorými ste prežili časť života na javisku a niekedy aj mimo neho. Naposledy to bol Stano Dančiak († 75), predtým napríklad Zdena Gruberová († 83), Marián Labuda († 73)... Dajú sa títo umelci nahradiť?
Podľa toho, aký má kto ku komu vzťah. Z profesionálneho hľadiska niektorých ľudí naozaj nie je možné nahradiť. Za Stanom mi je smutno, mal neskutočnú fantáziu. Vždy som mu prízvukovala: Prečo všetko nepíšeš, čo si vymýšľaš? Keď prišiel neskoro na skúšku, vždy mal výhovorku – raz zamrzol hore v lietadle, potom zas vypadol spodok trolejbusu... Neviete si predstaviť, čo si dokázal povymýšľať! Keď sme s kolegami založili Divadlo na Korze, spočiatku sme hrali v pivnici. Nad nami boli byty a práve nad miestom, kde sme hrali divadlo, bolo WC. Majitelia bytu si to tak vypočítali, že vždy po predstavení spláchli a Stano Dančiak sa zakaždým poklonil. (smiech)
Aké je to dívať sa, ako stará herecká partia redne? Navyše, pred tromi rokmi zomrel po ťažkej chorobe váš manžel Milan Veselý († 75). Asi je ťažké udržať si životný optimizmus...
Odišli mnohí moji priatelia – okrem už spomínaných aj Marián Zednikovič († 55), Maco Debnár († 63), Zorka Kolínska († 60), Julo Satinský († 61)... Je mi smutno, keď si na nich spomeniem. Môj muž bol veľmi citlivý, ale na rozdiel odo mňa bol reálny. Hovorieval mi: Smrť je súčasťou života! Ťažko sa s tým dá zmieriť. Mňa zachraňujú meditácie. Bez nich by som nemohla existovať. A, samozrejme, hrať divadlo mi pomáha.
Vravíte, že vám pomáhajú meditácie. Môžete byť konkrétnejšia?
Ďakujem mojim rodičom, že ma naučili veriť v Boha. Človek si sám nevládze pomôcť. V tomto bol môj muž neprekonateľný. Vedel, že zomrie, a do posledného momentu pracoval. Ťažko mi je uvedomovať si túto realitu. Človek si neváži a niekedy neuvedomuje, že každý deň je darom. Zhodou okolností teraz pripravujeme hru podľa knižky nórskej autorky Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia. Príbeh rozpráva o starej žene, ktorá po smrti manžela zostala sama. Bola „ľudoplachá“, no pokúša sa posledné roky života žiť naplno. Ale nejde to. Je to smutno-smiešna filozofia o živote a smrti. Uvedomenie si vlastnej existencie. Za všetko hovorí replika. Odsúdenca na smrť sa pýtali, ako si predstavuje budúci život – ako život, v ktorom by som mohol spomínať na tento. Pekne to povedal.
Veríte na minulé životy?
Čítala som kvantovú teóriu, že existuje štvrtý rozmer paralelne vedľa nás. Keď tak človek nad tým premýšľa a uvedomí si súvislosti našej energie, ktorá smrťou odchádza, je pravdepodobné, že prechádza do inej dimenzie... Ale je to zložité. Môžem túžiť a tešiť sa, že manžel je stále so mnou, ale či je na druhej strane odpoveď, nie je v mojej moci. Zaoberajú sa touto myšlienkou vedci aj filozofi, vedú o tom polemiku. Všetko riadi neskutočná obrovská vesmírna sila.
Často ste v myšlienkach pri manželovi?
Rozprávam sa s ním. Sú to citlivé momenty, príliš intímne. To krásno, tajomno a vieru si musí človek nechať v sebe. Otázka viery však nie je otázkou rozumu, ale rozumu srdca. Viera je mystika, ktorá nás drží nad vodou.
Váš manžel sa dostal do sporu s Múzeom SNP v Banskej Bystrici. Jadrom sporu, ktorý trvá už 11 rokov, je dlžoba, ktorú mu múzeum nevyplatilo za stálu expozíciu k 60. výročiu SNP. Pohlo sa v tejto veci niečo?
Manželove expozície získali vo svete niekoľko ocenení, medzi inými v Berlíne získal cenu Actualidad 21st Century International Award-Leader in Quality in design 2005 za stálu expozíciu Múzea SNP. No vedenie múzea odmieta firme môjho manžela zaplatiť za odvedené práce. Navyše, narušili aj jeho autorské práva, zmenili bez jeho vedomia svetlo v expozícii. Naším prianím s dcérou je, aby sa celá kauza už vyriešila. Okresný súd minulý rok dal za pravdu manželovej firme, teraz je to v rukách Krajského súdu v Banskej Bystrici. Nezostáva mi nič iné, ako dúfať v jeho spravodlivé, definitívne rozhodnutie.
Musí to byť frustrujúce.
Podľa môjho názoru sa kauza udiala nástupom riaditeľa Stanislava Mičeva, ktorý nebral do úvahy, že expozíciu schválilo bývalé vedenie ešte pred jeho nástupom. Myslím si, že manželovi celá kauza Múzea SNP dopomohla k predčasnej smrti.
Ako to myslíte?
Jedného dňa prišiel manžel domov so šokujúcou správou, ktorú sa dozvedel. V Múzeu SNP niekto povedal, že prípad Veselý je vyriešený, pretože má rakovinu.
Máte ešte energiu na toto všetko?
Musím mať. Je to sľub, ktorý som dala manželovi a dávam mu ho každý deň. Nedovolím, aby bolo poškvrnené jeho meno a česť. Milan bol neskutočne tvorivý, kreatívny, čestný a obetavý človek. Prípad dehonestuje a znevažuje celé roky jeho tvorbu.
Veľkou oporou je vám dcéra Nina. Bez nej by to bolo všetko oveľa ťažšie...
Som rada, že Múzeum dizajnu pripravuje manželovi monografiu, ktorá vyjde tento rok. Spolupracovala som s vydavateľstvom v dodávaní informácií a identifikácii jeho tvorby, Nina robí grafický dizajn knihy. Zdedila po otcovi talent. Nedávno som bola v Múzeu holokaustu v Seredi. Expozíciu výtvarno-priestorového riešenia manžel pripravoval desať rokov, ku koncu života aj v spolupráci s Ninou. Po jeho smrti pokračuje v otcovom diele. Je to veľmi expresívna expozícia. Priznám sa, rozplakala som sa, keď som to videla. Mala som úplne pocit, že to robil manžel. Milan má z Niny určite radosť. Myslím si, že tam hore drží nad nami ochranu. A ja tu dolu dúfam v spravodlivosť, že meno môjho manžela sa čoskoro očistí.
