Nie je bežné, aby sa herec, ktorý hral hlavnú úlohu v úspešnom seriáli, následne na tri roky stratil z obrazoviek. Prečo sa to stalo vám po Divokých koňoch?
K jednej časti tejto otázky sa viem vyjadriť relevantne a inak môžem iba hádať. Nebolo to z môjho rozhodnutia, že by som si povedal, že teraz dva-tri roky nechcem v ničom hrať. Počas tých rokov som bol niekoľkokrát pozvaný na kasting, zúčastnil som sa na ňom, takmer vždy som skončil v záverečnom výbere dvoch či troch hercov, len to jednoducho nevyšlo. Vyšiel mi až vlani kasting na komediálny seriál Som mama... A druhá časť mojej odpovede - neviem, prečo to tak bolo, že som tie úlohy nedostával.
Ku koncu nakrúcania Divokých koní sa hovorilo, že máte komplikovanú povahu a ste náladový. Nemohol byť problém práve toto?
A kde sa to hovorilo?
Priamo z televízie išli takéto informácie.
To ma prekvapuje. Keď hovoríme o pracovnom nasadení, profesionalite, tak hoci chodím 200 kilometrov zo Žiliny, ani jediný raz som nemeškal, vždy som vedel všetky texty. Neskromne si myslím, že na pľaci som bol trpezlivý a v pohode. Aj keď boli prestoje a točili sme v zime, že som si už ruky-nohy necítil, vždy som si to nechal pre seba a nerobil nejaké manierové gestá. Ale ak vy ste počuli opak, tak pravdepodobne mi niečo uniklo, čo sa rozprávalo mimo mojej prítomnosti.
Nemali ste toho jeden čas vyše hlavy? Natáčali ste Divoké kone, účinkovali v Tanci snov a do toho ste ešte aj vážne ochoreli a s pásovým oparom ste skončili v nemocnici...
Ani nie, mentálne som bol v pohode, to skôr moje telo mi povedalo, že je vyčerpané. Ale, že by so mnou bol nejaký problém? Ja som bol a možno stále som komplikovaný v jednaní s novinármi. Je pre mňa nepochopiteľné, keď raz, dvakrát, trikrát poviem, že nepošlem fotografiu detí, ako sú pod vianočným stromčekom s darčekmi, lebo je to moje súkromie, no tí ľudia to nevedia pochopiť a stále sa mi s touto požiadavkou ozývajú. Potom už nemám dobrú náladu. Ja som Ján Dobrík, herec, a poďme sa rozprávať o robote do nemoty a som taktiež Ján Dobrík, otec a manžel, a tam už nikoho nevpustím.
Na obrazovky sa prekvapivo vraciate komediálnou rolou, pričom v tejto polohe vás televízni diváci ešte nevideli. Ako sa v nej cítite?
Dobre. Sme herci, hráme sa a v komédii máme trochu viac voľnosti na také to detské zabávanie sa. Pokiaľ ide o divadlo, tak človek v komédii skôr vie, či trafil strunu divákovi. Ak urobím fór, o ktorom si myslím, že by mal ľudí zabaviť a zafunguje, tak je to dobré. Ak netrafím, musím niečo zmeniť - pridať alebo ubrať. V dráme nie je až tak z divákov cítiť, či je to pre nich dramatické, patetické, alebo nudné.
Aké to bolo po tom intenzívnom období spojenom s natáčaním Divokých koní, byť opäť „len“ hercom žilinského divadla?
Okrem toho, že mi ubudlo šoférovania, tak to veľký rozdiel nebol. Keď som točil seriál, vyšlo mi divadlo v ústrety a hral som v ňom menej a keď som seriál nemal, tak som začal robiť predstavenie za predstavením. A tie štyri hodiny, ktoré som získal, keďže som nemusel cestovať medzi Žilinou a Bratislavou, som mohol venovať manželke a deťom.
Ako dlho ste natáčali dnes?
Dnes som mal deň za odmenu - jeden obraz, takže som natáčal dve hodiny.
Takže kvôli dvom hodinám natáčania šoférujete štyri hodiny. Stojí vám to za to?
Stojí mi to za to. Ja si tú cestu viem spraviť aspoň trošku produktívnou. Cestou do Bratislavy memorujem texty, ktoré mám nahraté na diktafóne a cestou naspäť telefonujem - mame, svokre, kamarátom z Bystrice, na ktorých nemám toľko času, ako by som si želal. Život v Žiline by som nemenil, tam je moja domovská scéna, to je divadlo, ktoré mi dalo pred desiatimi rokmi šancu. Tam sme si postavili dom, tam vidím svoj život so svojimi deťmi.
Zakorenili ste napevno.
Napevno, ale ako hovorí moja žena, ten dom nie je niečo, čo by sa nedalo predať.
Dom vás lákal aj kvôli záhrade?
Mňa lákala určitá televízna predstava, ako rodičia s deťmi behajú po trávniku, kopú si loptu, majú bazénik, trampolínu, pieskovisko. To všetko máme, ale treba sa o to starať. A to už sú veci, ktoré až tak neovládam a musím sa ich postupne učiť. Baví ma zisťovať, ako sa starať o dom, záhradu, rastliny, drevo.
Zmenili ste tiež stravovacie návyky. Ako dlho ste vegán?
Bude to rok a moje dôvody sú zištné. Chcel som mať viac energie, aby som bol správnym otcom pre svoje decká. Vždy poobede po skúške v divadle som prišiel za nimi, bol som s nimi štyri hodiny, a potom som išiel hrať večerné predstavenie. A nepáčilo sa mi, koľko energie mám na ne počas tých štyroch hodín. Namiesto toho, aby som unavil ja ich, tak už som za nimi unavený prišiel. Potreboval som s tým niečo urobiť, vyskúšal som zmeniť stravu a zatiaľ mi to funguje.
Vegánstvo je pomerne radikálny spôsob zmeny stravy, jednoduchšie by možno bolo vegetariánstvo, nie?
Ťažko povedať, prečo som zvolil rovno vegánstvo. Bude to tým, že som to nechcel skúšať len nejako po troške, ale rovno sa do toho naplno ponoriť, aby som do jedného či dvoch mesiacov vedel, čo to robí s mojím telom. Či chudnem, alebo priberám, či som hladný a nervózny, alebo naopak, mám viac energie. Na moje telo táto strava funguje tak, že som schudol - od Divokých koní to bude nejakých 15 kilogramov, ale nepociťujem hlad, tá strava mi chutí, rád ju nakupujem, pripravujem aj konzumujem. Ale hlavne sa podarilo to, o čo mi išlo - mám energie viac ako predtým.
Tehličky na bruchu ostali?
Nie. Mám dve deti, venujem sa im a čas na fitko, žiaľ, už nie je.
Na rozdiel od vašej postavy v seriáli Som mama, ktorá sa so svojím synom hrá len počas reklám medzi športovými prenosmi, vy ste otec na plný úväzok?
Áno, v tomto sme rozdielni. Ale ten Igor, ktorého hrám, je mi v niečom aj sympatický. Všetky jeho rozhodnutia sú totiž robené pre dobro rodiny.
Áno. Pred nakrúcaním som okrem dlhších vlasov mal aj bradu, lebo to bolo vhodné kvôli mojim divadelným postavám. Režisér povedal, že vlasy môžu zostať, ale bradu mám dať dole.
Je o vás známe, že rád fotíte a dokonca ste po tejto stránke mali na starosti aj kamarátovu svadbu. Ako vám to vyšlo?
Ženích aj nevesta sú obaja moji blízki priatelia a zavolali si ma, lebo vedia, ako fotím. Presviedčali ma počas niekoľkých telefonátov, že fakt chcú, aby som to robil, hoci nemám skúsenosti. Nechcelo sa mi do toho, lebo ak si niečo fotím pre seba, tak môžem sklamať len vlastné očakávania a keď ich nenaplním, tak sa na tej nepodarenej fotke niečo naučím. Nakoniec ma prehovorili, urobil som, poslal som im fotky a oni mi napísali dva dlhé maily, v ktorých mi poďakovali. A ešte mi preposlali aj pozitívne reakcie ďalších ľudí.
Takže z vás bude svadobný fotograf?
To si nemyslím. (smiech)
