Detstvo strávila na Ventúrskej ulici v Bratislave, kde bývala a kde jej rodičia vlastnili jeden z najstarších antikvariátov v meste Steiner. Idylické obdobie mladosti narušil až vznik tzv. Slovenského štátu. Fašistický vojnový režim sa snažil vyvlastniť židovský majetok a arizácia neobišla ani rodinu Steinerovcov. Zálusk na antikvariát v centre mesta si vtedy robil známy spisovateľ Ľudo Ondrejov. „On tam potom doviedol policajtov a zabezpečil, že zobrali môjho otca. Moja mama vtedy vyhlásila, že otca samého nepustí a pôjde s ním. Bol tam jeden policajt, velice slušný chlapec, a on povedal, že „toto dievčatko nezoberieme“. Ja som mala 9 rokov a zostala som tým pádom doma. A to bolo poslednýkrát, čo som ich videla,“ spomína pani Lýdia so smútkom v hlase. Obidvaja potom putovali do koncentračného táboru v Osvienčime, z ktorého už nebolo návratu. „Moju mamu tam roztrhali psy v tábore, lebo neurobila niečo, čo tí esesáci chceli. Tak ju hodili psom. A môj otec sa tam dostal do plynu,“ popisuje hrôzy kolokaustu.
Zachránil ju úkryt
Jej sa podarilo ukryť, prichýlila ju nemecká opatrovateľka. Neskôr išla bývať k starým rodičom a tete do Kežmarku. „Každé prázdniny som chodila do Bratislavy, ja som si nemohla zvyknúť v Kežmarku, v malom meste. Ja som tam preplakala celé dni.“ Osudné sa jej stalo leto roku 1944. V tom čase bola na prázdninách a v dôsledku vypuknutia SNP sa nemohla vrátiť späť k rodine do Kežmarku. V Bratislave sa ukrývala v byte u jednej starej pani, ktorá pripravovala obedy pre židovské siroty. „Až kým nás jej neter všetkých, ktorí sme tam chodili, udala. Za každého rasovo prenasledovaného dostala 500 slovenských korún ako odmenu. Prišli tam potom gestapáci a všetkých nás zobrali na nákladnom aute do Serede do tábora. Odtiaľ išiel potom vlak do Terezína,“ vysvetľuje pani Lýdia.
Prežila Terezín
Do koncentračného tábora v Terezíne dorazila začiatkom roka 1945, keď mala len dvanásť rokov. Čakali ju tam tvrdé podmienky - spávala na slamníku a dostávala len malé prídely jedla. No usmialo sa na ňu šťastie. V tom čase už bola v tábore zavretá jej sesternica, ktorá vybavila presun z koncentráku. „Ja som sa dostala do detského domova, kde boli deti, ktoré tam počas vojny nazbierali a hromadne ich vozili do Osvienčimu. Tým pádom, že ja som sa tam dostala až po skončení transportov, sa mi zachránil život,“ opisuje Lýdia obdobie, keď už spojenci zatlačili nemeckú armádu naspäť na svoje územie. V detskom domove zostala až do konca vojny. Cez Prahu sa potom dostala späť na Slovensko. „V Prahe nás vtedy ubytovali v jednom päťhviezdičkovom hoteli a pre mňa to bola úzašná vec, lebo ja som od roku 1942 do oslobodenia nemala na sebe kúsok čistého prádla,“ spomína Lýdia.
