To sa však nedávno zmenilo, pretože účinkuje v šou Tvoja tvár znie povedome. Nám porozprával o tom, ako samu darí, či má priateľku a čo zažil v Thajsku.
Je to už takmer 10 rokov, čo Česko Slovenská SuperStar 2009 odštartovala vašu kariéru. Ako si na to s odstupom času spomínate?
Veľmi dobre. Bolo to niečo nové, veľa nových skúseností, spoznal som veľa skvelých ľudí. Vidím to aj teraz, že po takom dlhom čase, aj keď som odišiel do Česka, tak tie známosti a priateľstvá nevyprchali a je to, ako keby to bolo včera. Bol to pre mňa v prvom rade veľký posun, pretože si myslím, že keby som vtedy nešiel do SuperStar a ostal by som zavretý s kapelou v garáži v Košiciach, tak tá cesta by bola veľmi ťažká. Bohvie, či by som sa nevenoval úplne niečomu inému ako muzike.
Žijete v Prahe a na Slovensku o vás nebolo počuť. Chcelo sa vám vrátiť znovu do mediálneho kolotoča?
To, že som v Prahe, vzniklo prirodzene. Hneď po SuperStar som začal hrávať 90 % koncertov v Česku. Po roku a pol, čo som býval v Bratislave, som sa jeden pekný večer, keď som sa vracal z koncertu z Plzne, zamyslel, prečo som na Slovensku, keď hrám hlavne v Česku. Postupne som teda vymenil kapelu a manažment a usadil som sa tam. Som rockový interpret a Česko viac praje rockerom, tá kultúra je tam rozšírenejšia. Teším sa však, že som sa vrátil, je to pre mňa trošku nostalgia, spomienky, príjemná zmena porokoch.
Prečo ste prijali ponuku byť v šou Tvoja tvár znie povedome? Predsa len budete musieť niekedy zo seba urobiť šaša, prezliecť sa do ženských kostýmov...
Bolo pre mňa dôležité to, že ma tam chcel režisér projektu Pepe Majeský. Cítil som z jeho strany také nadšenie, že to bude dobré a že stojí o to, aby som tam bol. A hlavne aj výzva, ktorá dovoľuje človeku ukázať sa v inom svetle. Nie je to len o tom speve, musíte sa prevteliť do iného človeka, do ženy, do niekoho silnejšieho, do černocha, zmeniť úplne hlas.
Čo bolo pre vás zatiaľ najťažšie?
Vždy je pre mňa najťažšie, keď mám tancovať, robiť nejakú choreografiu, pretože nie som prirodzene tanečník. Mám nejaký blok, ani neviem prečo. Aj keď som niekde na zábave, tak som ten, čo je opretý o bar, a pozoruje. Mám trošku problém zosúladiť spev, text, melódiu s nejakým pohybom. Nemám rád pravidlá na pódiu. Skôr mi vyhovujú čísla, keď môžem byť rebel a robiť si, čo chcem. Keď príde choreografia, chytám sa za hlavu a bojujem s tým.
V prvom kole ste stvárnili speváka Rammsteinu. Takže ste boli vo svojom živle...
Prevtelil som sa do rebela, čo mi, samozrejme, vyhovovalo. Veľký problém mi však robil jeho hlas. Každý si povedal - Šmajda je rocker, super, ten bude skákať od radosti. Môj hlas je tenor, ten jeho nemecký tvrdý bol pre mňa veľmi ťažkou polohou, mal som čo robiť.
Aký ste kolektív? Rozumiete si spolu?
Super partia, všetci blázni, normálne mi to pripadá, že sme trieda z internátu, až to občas hraničí so psychiatrickým liečením. (smiech)
Pravidelne si niekto rypne do Šmajdovej manky. Je to legenda a je vždy mysľou s nami. (smiech)
Boli ste známy dlhými vlasmi a svojským strapatým účesom. Teraz ste už 10 rokov nakrátko. Nechýba vám hustá hriva?
Priznám sa, že mi to chýba a hlavne na pódiu. Aj teraz v rámci šou by sa mi to hodilo do niektorých čísiel. V civilnom živote je to však praktickejšie. Je to pre mňa zmena, menej sa to rieši, stále boli nejaké narážky na moje vlasy a už som toho mal dosť.
Takže sa k dlhým vlasom plánujete vrátiť?
Tak som si povedal, že možno zase po tridsiatke.
Veľa cestujete. Kde všade ste boli a čo vás najviac zaujalo?
V poslednom čase sa mi najviac páčilo vo Vietname, v Maroku a moja veľká srdcovka je Kambodža. Bol som tam už dvakrát. Je tam neskutočný pokoj, nie je ešte taká zdeformovaná turizmom. Ale napríklad zaujímavý kontrast bol Singapur, je to úplne iný svet a asi 10 rokov pred Európou, milión zákazov, pravidiel, vysoké ceny.
S kým podnikáte takéto zaujímavé cesty?
Teraz som bol napríklad s mojou priateľkou Kačenkou. Aj v tomto sme sa pekne zhodli, tiež rada cestuje, je švihnutá do podobných kultúr, je vegánka, takže si rozumieme aj v tomto smere.
Začali sme si písať o umení, je tiež umelkyňou, maliarkou. Potom sme sa začali kamarátiť, a tak nejako to vzniklo. Poznáme sa asi rok.
Určite máte z ciest veľa zážitkov...
Všetko sú to neskutočné zážitky. Boli sme s Katkou v Thajsku a vylodili sme sa s meškaním v jednom prístave, kde nebol dostupný žiadny taxík. V priebehu štyroch hodín sme sa mali dostať do Bangkoku, pretože sme mali odlet. Bol večer a my sme boli uprostred ničoho sami. Išli sme asi kilometer peši a uvideli skupinku domácich postarších ľudí, ako chľastajú. Tak som sa ich spýtal po anglicky, či by nám nezavolali taxík, samozrejme, že mi nerozumeli. Rukami-nohami sme vysvetlili, čo potrebujeme. Najtučnejší chlapík, totálne opitý, ukázal na malú motorku, že nás na nej odvezie. Motorka hneď zdochla, tak nás zaviedol niekam do lesa, kde bola cisterna, do ktorej sme nastúpili a ja som si myslel, že nás ide predať. (smiech) V polovici cesty sme zastavili na pumpe, kde kúpil ďalšie pivá, už mal asi 4 promile, ale nemali sme inú možnosť. Doviezol nás v poriadku a nechcel za to ani cent. V krajine, kde každý z vás chce niečo vydolovať. Normálne som sa rozplakal.
Ste vegán. Ako k tomu prišlo?
Neverím na náhody, ale toto bola asi zhoda náhod. Mával som každý mesiac hnisavú angínu, stále som jedol antibiotiká, ktoré som si pomaly ordinoval sám. Vedel som, že niečo potrebujem zmeniť. Môj otec sa vtedy dal na raw, jedol len ovocie a zeleninu, tak som to skúsil aj ja. Extrém zo dňa na deň, žiadny postupný prechod, ale hneď. Bol to len experiment, ktorý trvá doteraz. Milujem však indickú kuchyňu, som posadnutý tým, že všade, kde cestujem, hľadám indickú reštauráciu, milujem ich koreniny a chute.
A doma si varíte sám?
Som strašný úchyl na varenie, je to moje najväčšie hobby. Sama Kačka mi povedala, že keď prestanem variť, tak ma vymení.
A čo hudba? Máte na ňu pri toľkom cestovaní čas?
Mám vydané tri poprockové albumy, hrávam vždy od jari do konca novembra, to je taká hlavná sezóna, open air, festivaly. Moja kapela sa volá Terrapie, ale ťahá to vždy moje meno, lebo ľudia sú na to zvyknutí. Onedlho bude vonku klip k novej pesničke, ktorá sa volá Youtuberi. Je to môj skromný názor na ich subkultúru.
Takže aj vás zasiahla vlna youtuberov? Máte 11-ročnú sestru, ktorá ich určite sleduje.
Aj to je jeden z dôvodov, prečo som tento singel napísal. Vyslovene ma štve, ako táto mladá generácia tomu podlieha. Videl som výborný bilbord, na ktorom je napísané, že keď dieťa príde zo školy, mama nie je doma, ale youtube áno. V tejto rýchlej dobe rodičia dlho pracujú a deti dnes vychováva youtube. Deti sú tým ovplyvnené a dávajú tomu vážnosť. Youtuberi sú veľakrát 15-ročné deti, ktoré majú milióny zhliadnutí a o živote nevedia nič. Vlastne tie deti vychovávajú a sú pre ne vzory. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby rodičia vysvetľovali svojim deťom, aby tomu nepodliehali. Pesnička je o tom, že keď som bol malý, boli iné vzory, herci, speváci, ľudia, ktorí mali za sebou roky driny, niečo naozaj dosiahli. Dnes sú to deti, ktoré sa doma točia na mobil. Smutné.
