Súčasná majiteľka Renáta Ďuroňová (47), ktorá je Jamnickej neter, sa rozhodla, že nehnuteľnosť predá. Má na to svoje dôvody...
Keď v polovici augusta vyšiel v Novom Čase Nedeľa článok k 10. výročiu smrti herečky Vilmy Jamnickej, netušili sme, že bude mať pokračovanie. Pár dní po tom, ako si ho v novinách prečítala pani Renáta Ďuroňová, ozvala sa nám do redakcie. Sympatická štyridsiatnička je totiž herečkinou príbuznou a po jej smrti sa stala majiteľkou bytu, v ktorom Jamnická prežila kus svojho života. Pani Renáta sa však do domu nad Bratislavským hradom reálne nikdy nenasťahovala. Dokonca sa po rokoch rozhodla byt predať. Vďaka lukratívnej lokalite isto nebude núdza o záujemcov.
Dom nesie punc Jamnickej splneného sna, keď sa v sedemdesiatke rozhodla stavať. „Ak si niekto myslí, že stavba domu bola ľahkou záležitosťou, je na omyle. Dostala som príkaz z národného výboru, že musím stavať dvojposchodový dom. Keďže pozemky v lokalite boli veľmi úzke, stavalo sa nahusto, dom popri dome,“ opísala herečka v knihe Elixír môjho života, ktorú sme spolu pred rokmi napísali. Úprimne v nej priznala, že stavať dom nebolo pre samu ženu vôbec ľahké. „Jedným slovom, stavať dom je veľký chaos! Napriek všetkému som sa 1. decembra 1976 nasťahovala do prízemia,“ prezradila.
Akoby to bolo včera
S Jamnickej dedičkou sme sa teraz vrátili na miesta, kde sme s herečkou počas štyroch rokov pripravovali dve knihy spomienok.
Spomeniem si, ako som herečku obdivovala, keď takmer storočná s ľahkosťou zdolávala schodisko. Letmo sa dotknem kábla, ktorý slúžil ako zábradlie pri najvrchnejších schodíkoch. Zrak mi padne na lavičku pred domom. Sedeli sme na nej, keď sa Vilma vymkla a čakali sme, kým jej byt príde otvoriť odborník. Aj po pätnástich rokoch vidím, ako sa o mňa opiera krehkým telíčkom a ako slnečnica otáča tvár k slnku. „Naberám energiu,“ povedala mi vtedy.
Keď sme vstúpili do domu, v ktorom podľa pani Renáty ešte stále cítiť Jamnickej prítomnosť, bolo to ako déjà vu. Akoby to bolo len včera, čo sme sedávali za veľkým stolom v strede izby a rozprávali sa hodiny a hodiny... Dnes tu už stôl nenájdete, zato tri veľké skrine a stolička, na ktorej sedávala, tu stoja ako nemí svedkovia minulosti. „Všetko je tu pôvodné, tapety, linoleum, dokonca kúpeľňa zostala neporušená. Akurát kuchynskú linku sme zlikvidovali,“ povie neter a ja sa pozerám na miesto, kde som si kedysi varila kávu. Len umývadlo, kde som potom umývala hrnček, zostalo na svojom mieste.
Keď Renáta zažne svetlo v miestnosti, ktorá slúžila ako skladisko nepotrebných vecí, zostane na moment zarazená. „Všimli ste si? Zablikalo to tu! Naozaj si myslím, že je tu s nami,“ povie rozrušene. No priznám sa, že nič také necítim. Pre istotu však podotknem: „Vilmuška moja, ak ste tu, tak vás pozdravujem!“
V duši mám pokoj, milé spomienky sú silnejšie ako akýkoľvek duchársky pocit. Dokonca sa pristihnem, že sa usmievam. Oproti mne pri stene nájdem starý zaprášený časopis. Okamžite spoznávam článok, ktorý mi pred rokmi Vilma ukazovala. Je o výtvarníčke Kvete Gandlovej, ktorá bola jej priateľkou. Na stene v obývačke visel kedysi obraz od známej maliarky – portrét Vilmy Jamnickej. Dnes je tam len svetlý fľak. „Po Vilme tu zostala kopa kníh, písomností a tiež množstvo horoskopov, ktoré robila ľuďom. Medzi nimi tu boli známe mená – Milan Kňažko či Václav Havel... Mnohým robila astrologický horoskop. Potom si to odkladala. Po jej smrti sme však všetko spálili,“ vraví Renáta.
Neviem si pomôcť, ale rozhodne nemám z návštevy nepríjemný pocit, o ktorom hovorí pani Renáta. Ja tu žiadnych duchov necítim, hoci keď odchádzame, majiteľka bytu ma pri vchode upozorní. „Všimli ste si to svetlo v obývačke? Keď sme sem prišli, bolo tam šero. Myslela som si, že som zabudla zhasnúť, tak som sa vrátila. Ale luster nesvietil. Normálne ste tu svojou prítomnosťou rozsvietili,“ krúti hlavou a ja sa vrátim, aby som aj ja skontrolovala, čo ten žltooranžový odraz z izby znamená. Ťažké závesy sú zatiahnuté, slnko si však zjavne napriek tomu svoju cestu dnu našlo. Slnko, ktoré Vilma Jamnická tak milovala, zalialo v tej chvíli aj celý pozemok. Podvedome, ako slnečnica, otočím hlavu smerom k nebu...
