Jednou z postáv, ktorú ste hrali v šou Tvoja tvár znie povedome, bola francúzska šansoniérka Edith Piaf. Odspievali ste to vynikajúco, ale čo ma osobne prekvapilo, bol excelentný výraz, ktorý ste dali do vystúpenia, pretože ešte nemáte toľko prežité, aby ste to tak verne zahrali. Bolo to náročné?
Je pravda, že nemám ešte toľko prežité ako Edith Piaf, a ani by som nechcela mať, pretože mala ťažký život. No práve preto sú jej piesne také silné, lebo spievala o tom, čo prežila. S tvorbou Edith Piaf som sa stretla už na konzervatóriu, keď sme prebe rali šansóny a medzi inými sme spievali aj jej pesničky. Poznám jej príbeh a ako herečka som vystúpenie v šou vnímala ako hereckú úlohu. Preštudovala som si jej biografiu, snažila som sa predstaviť si každú jej životnú udalosť, precítiť to. Neviem, či to bolo vidieť, alebo nebolo, no mala som trému. Pocit zodpovednosti a veľký rešpekt pred samotnou postavou, ale aj pred divákmi.
Koho pieseň by ste si chceli v šou zaspievať? Ktorým spevákom či speváčkou by vám ulahodili pri výbere?
Neviem, či sa mi dá v tejto šou ulahodiť. Počúvam totiž hudbu, ktorú sama neviem celkom definovať. Sú to rôzne štýly, ale hlavne sú to pohodové pesničky. Mám rada tanečnú hudbu, ktorá má atmosféru. Niektoré skladby ma nerozhýbu, potom sú také, ktoré majú zaujímavú harmóniu a hneď mi vlezú pod kožu.
Najťažšie je skĺbiť to všetko dohromady. Jeden týždeň je na to veľmi málo, aby človek dokázal dokonale „chytiť“ výraz, spev aj tanec. Mohli by sme to prirovnať k muzikálu. Aj tam človek hrá, spieva aj tancuje. Akurát, že vtedy má na to dva mesiace. Za ten čas sa to tak zautomatizuje, že na premiére je to výborné. V Tvári idem niekedy na javisko s tým, že dá – nevydá, uvidíme... Asi ani raz som to nemala naskúšané tak, že by som bola suverénna.
Nie ste voči sebe príliš kritická?
Som na seba náročná, naozaj som veľmi kritická. Ale je dobrý ten pocit, keď idete na javisko v pohode. Faktom je, že v šou sa mi zatiaľ nepodarilo ani raz vyjsť na javisko s vedomím, že všetko to mám nacvičené na sto percent.
Okrem spomínanej šou hráte aj v markizáckom seriáli Oteckovia. Vyvíja sa postava učiteľky v materskej škole podľa vašich predstáv? Predsa len seriálová Linda je v poslednom čase tak trochu tragédka...
Vyvinulo sa to tak, že v druhej sérii Linda zostala sama. Od Jara odišla a Tomáš si našiel priateľku. Keďže Tomáša stále ľúbi, je utrápená, stále dúfa, že sa to zmení. Priznám sa, že ma táto úloha tragédky, ako ste Lindu nazvali, veľmi nebaví. Trvá to už dlho. Nerada ju hrám, skôr by som si vyskúšala inú emóciu, hoci aj negatívnu. Len nech to nie je smútok, nech už neriešim chlapov, vzťahy, ale radšej trebárs hnev. Konečne nejakú tvrdú ženu, napríklad taká Lara Croft by sa mi páčila. (smiech)
Samozrejme, je to zmena, ale veľmi príjemná. Je to vytúžený pocit, ktorý pocítite, keď nájdete tú pravú lásku. Keď viete, že toho druhého chcete mať po celý život pri sebe... Na jednej strane je to veľká zmena, ale necítim to tak, že by sa mi život otočil o 180 stupňov. Respektíve je to tak, ale je to také prirodzené, že si to neuvedomujem.
Mladí ľudia sa dnes do manželstva príliš nehrnú. Vy ste tento krok urobili po krátkej známosti, hoci máte len 24 rokov. Bolo to spontánne?
My sme to hneď vedeli. Nemali sme nad čím rozmýšľať. Neponáhľali sme sa, tak sme to cítili.
Čím vás Adrián upútal?
Celou svojou osobnosťou. Spoznala som ho a vedela som, že to je môj muž.
Pamätáte sa na prvý moment, keď ste si povedali, že práve on je ten pravý?
Pamätám. Chodila som k nemu na pohyb, pravidelne na hodiny. Adi sa venuje cvičeniu, ktoré u nás nie je až také známe. Zahŕňa to niekoľko pohybových disciplín z rôznych oblastí vrátane bojových umení či tanca. Mám rada pohyb a chcela som vyskúšať niečo nové. Vždy som sa tešila na hodinu, a keď som sa lúčila, už som chcela, aby bol ďalší deň. Nechcela som byť bez neho ani chvíľu. Veľmi som mala rada jeho prítomnosť, napĺňal ma pocit, že sme spolu. Nemuseli sme si ani nič povedať, jednoducho ten čas bol pre mňa nádherný. Teraz mu s cvičením niekedy pomáham na hodinách.
Hneď. Okamžite som sa u nich cítila ako doma, „sadla“ som si s každým a rovnako sa cítil aj on u nás doma. Presne tak, ako by to malo byť.
Keby teraz prišlo do vašej „minirodinky“ dieťatko, potešili by ste sa? Alebo chcete ešte počkať.
Rodinku plánujeme, hoci to sa naplánovať nedá. Jasné, že chceme deti. Som veľmi rodinne založená, no neriešim, kedy to bude. Bude to, keď nám Pán Boh požehná.
