Mesiace, ktoré tam strávil, patrili k najzaujímavejším v jeho živote. Aj preto ľutuje, že chlapcov, ktorých tam spoznal, už nikdy nestretol. O dva týždne bude mať 89 rokov, a tak by to rád napravil. O pomoc pri pátraní po niekdajších spolubojovníkoch požiadal práve Nový Čas.
Výzva
Boli ste vy alebo niekto z vašej rodiny v roku 1950 na vojne v Liptovskom Mikuláši s pánom Alojzom? Dajte nám vedieť na tip@novycas.sk.
Život sa s Alojzom nemaznal. Mal len tri roky, keď mu strýko zastrelil mamu, a sotva 14, keď mu fašisti odvliekli otca. „Dodnes neviem, kde je pochovaný,“ hovorí dôchodca. Za otca prevzal niekoľko vyznamenaní vrátane vojnového kríža, no ako vraví, radšej by ho mal. „Načo mi to je?“ dodal. Mladosť strávil u nevlastných rodičov, v roku 1947 im ako osemnásťročný vyviedol poriadnu lotrovinu. „Utiekol som do Rakúska. Päť mesiacov som bol zatvorený, ale potom ma dovliekli domov,“ spomína.
Vyučený elektrikár na vojnu narukoval v roku 1950. Bolo to v čase legendárnych pétepákov, prezývaných Černí baroni. Najskôr slúžil v Liptovskom Mikuláši, potom v Pardubiciach. Rád si spomína na humorné zážitky. „Michal Vajnoch bol stolár, Paľko Ruman murár. Boli sme veselá kopa. Na Veľký piatok nám dali na raňajky slaninu, a keďže sa vtedy mäso jesť nesmie, niektorí ju rozhádzali po dvore. Veliteľ nás postavil do pozoru a museli sme to pozbierať,“ smeje sa Alojz.
Spomenul si aj na strážneho. „Keď raz v noci svietil silno mesiac, tak sa zľakol vlastného tieňa, že začal po ňom strieľať,“ smeje sa veterán, ktorý má dvoch synov, sedem vnúčat a tri pravnúčatá. Napĺňajú ho chvíle v rodinnom kruhu po boku milovanej manželky. „Nepotrebujeme veľa, stačí, že máme jeden druhého“ doplnila ho jeho žena Oľga.
Prezradil však, že by sa ešte rád stretol s kamarátmi z vojenčiny. Vypátrať ich sa rozhodol pomocou Nového Času. „Kamaráti alebo aspoň ich príbuzní, ozvite sa mi! Rád by som vedel, čo sa s vami stalo,“ odkazuje Alojz.