Keď si pomyslíte na svoje detstvo, napadne vám okamžite prívlastok šťastné?
Myslím, že áno. Mal som starostlivého otca, prísnu matku a staršiu sestru, ktorá sa s mamou dopĺňala. Dalo by sa povedať, že som mal dve mamy, ktoré ma ako chlapca rozmaznávali. Do kuchyne som sa nedostal. Keď máte staršiu sestru, nedá sa ani v prípade veľkého záujmu rozvíjať koníček, akým je varenie. Pri dvoch ženách by to bolo trápne. Neskôr sa narodil aj mladší brat, takže som vlastne mal určitú ochranu zvrchu i zospodu. Naozaj to bolo šťastné detstvo.
Kedy vám začalo byť jasné, že budete hercom?
Už v škôlke. V tých časoch chodili po dedinách takzvaní "lacní Jožkovia", ktorí predávali rôzne maličkosti. Ja som si v detskej fantázii takéhoto "lacného Jožka" predstavil a predvádzal som niečo podobné rodičom, pričom som stál na debničke, ktorú mi stĺkol otec. Rodičia sedeli na pohovke a smiali sa. Možno to, že sa mi podarilo rozosmiať týchto inokedy vážnych ľudí, vo mne prebudilo myšlienku stať sa hercom. Vlieklo sa to so mnou ďalej - cez počúvanie rozhlasových hier pre mládež - až som sa zrazu chcel dostať do spoločnosti, kde toto všetko vzniká. Po maturite som si preto podal prihlášku na VŠMU.
Čo na to rodičia? Mali pochopenie?
Mama sa hneď išla poradiť s pánom farárom. Mimochodom, vtedy bol u nás v dedine farárom brat profesora Šimona Jurovského, hudobného skladateľa, takže niečo o divadle vedel. Mame povedal: "Viete čo, pani Labudová, v divadle je to tak, že keď padne opona, dejú sa tam všelijaké veci." Napriek tomu všetkému a možno aj vďaka mojej tvrdohlavosti som na prijímačky išiel. Bol som už nejaký čas divadelníkom a raz, počas svätej omše, som pocítil - ťažko sa to vysvetľuje - určité posvätenie z tých najvyšších miest, že to, čo robím, je správne. Skrátka, že som tam, kde mám byť. Keď som to vyrozprával mamičke, myslím, že sa už nadobro uspokojila.
Boli ste chlapcom z dediny. Ako ste sa vyrovnávali s určitým syndrómom veľkomesta? Zvykli ste si na Bratislavu bez problémov?
Prvé roky boli dosť ťažké, ale stále som sa mal kam vracať. Pendloval som medzi dvomi kontrastmi, akými sú mesto a dedina, a postupne som si zvykol. Navyše ma veľmi zaujalo štúdium, tešil som sa medzi priateľov - hercov. Zistil som, že sú medzi nimi lepší baviči, ako som ja, díval som sa na nich a ostal ich divákom až do dnešných dní. Aj to mi pomohlo zvyknúť si v Bratislave.
Chodievate ešte do svojho rodiska - Hontianskych Nemiec?
Áno. Moja mama tam žije spolu so sestrou, brat je v Banskej Štiavnici. Chodím do tohto kraja načerpať sily a spomínať.
Napriek desiatkam postáv, ktoré ste odohrali vo filme či v divadle, si vás ľudia najviac spájajú s vodičom Pávkom, ktorého ste stvárnili v kultovom hite "Vesničko má středisková". Aké miesto má tento film vo vašom osobnom rebríčku?
Samozrejme, prvé. Tento film bol v mojej kariére prelomom, na Slovensku by mi nikdy žiaden režisér takúto postavu v tých časoch neponúkol. Vďaka za ňu Jiřímu Menzlovi, ktorý ma poznal z inscenácií Divadla na korze a z hosťovania v Činohernom klube. Veril mi a napriek tomu, že realizačný tím, vrátane scenáristu tomu tiež nebol naklonený, presadil, aby som túto postavu dostal. "Vesnička" má aj iný rozmer než prvoplánový. Má váhu a je úžasné, že ten štíhly a vysoký závozník Otík by dal všetko za to, aby mohol byť taký malý a zavalitý s taškou. V tom filme som preňho idolom.
Pred niekoľkými dňami ste dovŕšili 60 rokov, a tak máte plné právo hovoriť z pozície skúseného muža. Akú radu či posolstvo by ste chceli odovzdať mladým?
Netreba sa dať odradiť žiadnou politickou ani ekonomickou situáciou, ktorá je vždy ťažká, a ísť si za svojimi snami a cieľmi. Samozrejme, treba si vážiť tých, ktorí tu boli skôr, aj keď sa dopustili chýb. Irónia a výsmech zo starých ľudí sú kontraproduktívne, lebo aj mladí raz budú za niečo zodpovedať, aj ich sa budú deti pýtať: "Prečo ste to pokazili?" Každý vždy niečo pokazí. Ja si vážim ľudí. Som rád, že som s určitými ľuďmi prežil tento život. Že mi bolo umožnené zabávať sa za lacné peniaze s takými velikánmi, odborníkmi na humor, akých som mal okolo seba.
Šesťdesiatka je len číslo, ale predsa: Mení sa niečo vo vašom živote? Povedali ste si napríklad, že spomalíte?
Šesťdesiatka prišla v období, keď som taký zavalený rôznymi ponukami a predo mnou sú ťažké úlohy, že na svoj vek ani nestačím myslieť. Rozmýšľam spolu so Stanislavským a hovorím si, že veľké úlohy si treba rozdeliť na malé čiastky. Takto nejako chcem všetky tie úlohy, ktoré ma v nasledujúcich mesiacoch čakajú, zvládnuť. Aby som ich strávil bez ujmy na zdraví a neužíval samarin a iné prostriedky, ktoré uľahčujú žalúdku. Budem sa to snažiť prežiť.
Keby ste mohli vyššie sily poprosiť o nejaké darčeky k jubileu, čo by ste si želali?
Predovšetkým by som chcel, aby mi Pán Boh zachoval zdravý rozum. Práve ten si vážim najviac. Zdravý rozum vždy pomôže prekonať aj telesné neduhy, ktoré sú práve ním riadené.
Mali ste v živote nejaký zlom, po ktorom ste žili inak, lepšie, zdravšie, spokojnejšie...?
Vždy, keď som musel byť nejaký čas v nemocnici. Pripútaný na lôžku som sa vždy cítil najväčším optimistom. Po liečebných či nemocničných pobytoch som sa každý raz mohol vrátiť do práce, ku svojim koníčkom a bolo pre mňa veľmi povzbudzujúce, že som nezostal v nemocnici natrvalo.
Vaši dvaja synovia vás vraj pred pár rokmi priviedli k pravidelnému cvičeniu v posilňovni. Zostali ste mu verný?
Áno, vznikla z toho doslova závislosť, takže ak nejdem pár dní cvičiť, chýba mi to. Som tomu veľmi rád, myslím si, že je to jedno z mojich najväčších šťastí. V mladosti človek nemusí tak športovať, lebo samotná mladosť je jedným veľkým športom, ale keď človek príde do vyššieho veku, šport je veľmi dôležitý.
Ako sa vyrovnávate so starnutím?
Nemám čas zamýšľať sa nad tým. Ako som hovoril, mám toľko práce... To je aj recept na to, ako sa so starnutím vyrovnať. Uvediem príklad: Jednej 85-ročnej panej sa pýtali, ako to, že si udržuje takú sviežosť. Jej odpoveď bola: "Najdôležitejšie v tomto veku je nemyslieť na seba, ale starať sa o niekoho druhého. Ja sa starám o jednu starú paniu, chodím jej nakupovať a potom nemám čas myslieť na seba."
Ako sa najčastejšie odmeňujete?
Odmenou v tomto veku sú pre mňa vnúčatá. Za tie už nemáte takú bezprostrednú zodpovednosť a mám ich vlastne na hranie. Sledovať ich myslenie, keď v troch rokoch začínajú uvažovať... Môj najstarší vnuk mi raz povedal úžasný sen: "Predstav si, starký, včera sa mi snívalo, že som nakreslený a blížili sa dve gumy, čo ma chceli vygumovať."
Na trojicu vnukov zrejme máte oveľa viac času než kedysi na vašich dvoch synov.
Synom som sa naozaj toľko nevenoval, lebo vtedy som bol ešte viac zaneprázdnený ako teraz. Tým som aj vedel odmietnuť, keď sa chceli hrať. Teraz mi príde ťažko odmietnuť, aj keď som neviem ako unavený a najradšej by som sa zavrel vo svojej izbe, keď mi vnuk povie: "Poďme hrať futbal!" Vtedy sa pristihnem, že som absolútny otrok. Všetko potlačím a idem, pretože považujem za vyznamenanie, keď ma vnuci zapoja do hry.
Je známe, že sa stále vzdelávate, učíte sa jazyky, čítate, snažíte sa byť v obraze.
Zaujíma ma psychoanalýza, psychológia. Keď sa mi dostanú do rúk knihy, ktoré sa týmto zaoberajú, s chuťou si ich prečítam. Zaujíma ma, samozrejme, aj to, čo sa deje v oblasti kultúry a zároveň si cvičím pamäť. Keď je človek zvedavý, tak ešte nemôže byť starý.
Práve jeseň vraj najlepšie vystihuje vašu povahu. Ste melancholik?
Som náladový ako jesenné alebo aprílové počasie. Snažím sa využiť každú chvíľku, keď sa cítim fyzicky dobre, keď sa teším. Keď sínusoida klesne dolu, pokúšam sa to nejako prežiť a veriť tomu, že príde opäť tá chvíľka plnej sily a dobrej nálady.
