Na tom by nebolo nič zvláštne, keby počas úvodnej disciplíny - plávaní v Žltom mori, asi 500 metrov od brehu nevrazil do nehybného muža, ktorému následne zachránil život.
Buček v rozhovore pre Nový Čas prezradil, čo sa vlastne stalo a aké myšlienky mu po tejto skúsenosti behali v hlave.
Ako vlastne celá situácia s topiacim sa mužom vznikla?
Vo vode nás bolo cca 600 ľudí, čiže to bola mela. Väčšina začiatočníci. Ako som tak plával, zrazu som do niekoho vrazil. V triatlone sa to stáva často, no tentoraz som nemal pocit, že som zabral do plávajúceho. Zbadal som, že muž je v bezvedomí. Už bol celý fialový. Začal som kričať a mávať na najbližší záchranársky motorový čln. Keďže sa ku mne nemohli dostať, musel som plávať aj s tým nehybným telom asi 25 m.
Boli ste schopný pokračovať v pretekoch? Aké myšlienky vám potom behali v hlave?
Skočil som z člna do vody, že budem pokračovať, ale mal som neustále pred očami fialovú tvár toho muža. Doplával som a keď som naskočil na bicykel, dobehol ma kamarát. Jemu som vďačný, že ma potiahol, lebo som mal chuť vzdať to.
Prežil to nakoniec ten topiaci sa muž?
Asi po 1,5 hodine počas vyhlasovania za mnou prišiel riaditeľ pretekov. Poďakoval mi a povedal, že muža sa im podarilo oživiť.
Mnohí ľudia na Slovensku vás označujú za hrdinu...
Vôbec som nečakal takúto reakciu. V Číne som limitovaný prístupom na sociálne siete. Keď sa mi však na ne podarilo dostať, neveril som vlastným očiam. Povedal som o tom iba otcovi (známy športový reportér a olympijský nadšenec Peter Buček - pozn. aut.) a ten to celé spustil. Vždy sa snažím pomôcť, keď je niekto v núdzi. Preto si nemyslím, že som až taký hrdina.
