Spomienky tejto legendy slovenskej populárnej hudby zbeletrizovala spisovateľka Marika Eisler Studeničová, ktorá bola nielen autorkou životopisu o Kocianovej, ale aj jej dlhoročnou priateľkou. Ako si na speváčku spomína?
Poznali ste Janu Kocianovú aj trochu inak ako verejnosť. Predsa len, počas písania knihy sa vám isto zdôverila aj s vecami, o ktorých fanúšikovia nepočuli. Aká teda bola?
Janka bola predovšetkým pohodový človek. Lebo na pódiu bola za veľkú spevácku divu, dámu, ktorá sršala temperamentom, no vždy si zachovala dekórum. No a potom doma pri svojich najbližších bola úplne obyčajnou ženou. Bola skvelá gazdinka, jej vychýrená fazuľová polievka nemala konkurenciu. V knihe Zahoď starosti veľmi úprimne rozpovedala svoj životný príbeh, a ako pravá dáma dvere do svojej trinástej komnaty neotvorila dokorán. Každá žena má mať svoje tajomstvá...
Ako vyzerali vaše stretnutia počas písania?
Bola to vždy pohodová návšteva, vôbec nie pracovné stretnutie. Janka mi uvarila kávu, ponúkla koláčik alebo chlebíčky. Rozprávali sme sa, listovali v archívnych materiáloch. Veľmi nápomocný nám bol Jankin manžel, ktorý si niekedy pamätal viac ako Janka. Oni boli neskutočne dokonalý pár - dopĺňali sa vo všetkom. Jožko raz o Janke povedal, že je ako tornádo, ktoré vás v istej chvíli oplieska o stenu a potom je zas pokoj.
O Jane Kocianovej sa traduje, že bola vždy veľmi skromná. Vnímali ste ju aj vy tak?
Určite. Nikdy sa nehrala na výnimočnú osobnosť, hoci ňou bezpochyby bola. Naopak, aj v knihe hovorí o tom, že sa necíti takou osobou, aby jej životný príbeh obstál vedľa životopisov iných prominentov. V tomto sa mýlila - dosiahla toho oveľa viac ako mnohí z tých prominentov, pod ktorých knihami sa prehýbajú regály kníhkupectiev.
Stretávali ste sa aj v súkromí?
Nebolo to často, ale z času na čas sme sa navzájom pozvali na večeru. Najviac som sa jej zavďačila rezňom a majonézovým šalátom. Chodila som za ňou na chalupu do Malých Karpát, kde to milovala, dokonca mi pred rokom vykopala na chalupe hortenziu, ktorú som si nasadila do záhrady. Keď som Janke povedala, že hortenziu som pomenovala Kocianová, opravila ma, že ju mám premenovať na „Kocka“, tak ako aj ju prezývali v branži.
Asi vás jej odchod zasiahol nečakane...
Bol to pre mňa hrozný šok a stále tomu nemôžem uveriť. V pondelok ráno som sa dozvedela tú hroznú správu. Je mi to veľmi, veľmi ľúto a bude mi chýbať. Pred pár mesiacmi bola na mojej svadbe a tešila sa, že sa cíti napriek ochoreniu dobre. Občas sme si zavolali, naposledy sme sa na jej meniny dohovárali, že prídem k nej na chalupu, keď prestanú horúčavy. No a potom sa už necítila zdravotne najlepšie. V pondelok večer sme boli s mužom za Jankiným manželom. Má to ťažké, s Jankou boli ako spojené nádoby. Na polici v chodbe ležala pohľadnica, ktorú sme im pred pár dňami poslali z Karlštejnu. Jožino povedal, že sa jej Janka potešila, keď jej ju priniesol do nemocnice. Chceli sme sa stretnúť aj u nás doma na bryndzových haluškách, žiaľ, Jožko už príde sám...