Impaktné krátery vznikajú nárazom iného telesa (asteroidu), tento konkrétny má mať priemer vyše 500 kilometrov. Informoval o tom v stredu spravodajský server Novinky.cz. Objekt vo Wilkesovej zemi je zrejme najväčším kráterom na tejto planéte a jediným dochovaným maskonom, teda anomálnou oblasťou v kôre spojenej s podpovrchovou koncentráciou hmoty.
"Potvrdzujeme tak skoršie špekulácie, ale s novými údajmi s presnosťou a rozlišovacou schopnosťou o dva rady väčšou, než mali naši predchodcovia k dispozícii v roku 2006. Kráter s priemerom asi 550 km je pod ľadom východnej Antarktídy a má pokračovanie v južnej Austrálii," uviedol vedúci výskumného tímu Jaroslav Klokočník.
Pre porovnanie: Česká republika meria od najzápadnejšieho k najvýchodnejšiemu miestu 493 kilometrov. Kráter s priemerom vyše 500 kilometrov sa označuje ako panva a máva stredový maskon. Takéto útvary sú na Mesiaci, nie na Zemi. Ale napriek tomu tu taký môže podľa vedcov byť.
Existenciu obrieho kráteru vo Wilkesovej zemi prvýkrát navrhol americký geológ Paul G. Schmidt v roku 1962, ale hladinu záujmu rozvíril až jeho nasledovník, geofyzik Ralph von Frese roku 2006. Ten publikoval výsledky gravitačných anomálií odvodených z meraní družice GRACE (Gravity Recovery And Climate Experiment). Na vtedajšiu dobu znamenali pre znalosť gravitačného poľa Antarktídy pokrok a umožnili rozlíšenie asi 200 kilometrov na povrchu. Reakcia kolegov na Freseho článok však bola, mierne povedané, naozaj zdržanlivá, poznamenali Novinky.
"Študovali sme územia pomocou moderných gravitačných dát dlhšie a už skôr sme navrhli kandidátov na subglaciálne sopky a jazerá. K prípadnému kráteru vo Wilkesovej zemi sme pristupovali s veľkou obozretnosťou a nedôverou. Nevykazuje totiž v tiažových anomáliách a druhých deriváciách gravitačného potenciálu typické znaky krátera, ak si neuvedomíme, že uprostred je práve ten maskon (mascon, z anglického mass concentration – koncentrácia hmoty) s kladnými anomáliami," vysvetlil Klokočník.
Pre svoju novú analýzu českí vedci použili gravitačne-topografický model SatGravRET2014, publikovaný predvlani. Skladá sa z gravitačného modelu EIGEN 6C4 využívajúceho údaje z modernej gradientometrickej misie GOCE (Gravity field and steady-state Ocean Circulation Explorer) a z topografie podložia Antarktídy, ktoré je našim zrakom skryté a znalosť o ňom sa získava vďaka radarom, ktoré prenikajú ľadom a sú umiestnené na lietadlách.
Výsledky podporujú hypotézu o tom, že Wilkesova zem skutočne obsahuje obrí kráter/maskon. Tým podľa svojich slov prispeli k celosvetovej, asi 12 rokov trvajúcej diskusii na túto tému. Pre potreby bádania Česi navyše prisunuli Antarktídu a Austráliu k sebe, pozorujeme tak pokračovanie polkruhu v južnej Austrálii a v mori pod ňou smerom k Antarktíde.
"To zistili už Frese a kol. v roku 2013 a viedlo ich to k myšlienke, že dopad planétky, ktorá spôsobila kráter, vyvolal aj oddelenie Antarktídy od Austrálie na rozhraní prvohôr a druhohôr, čo je určite provokatívny názor, ktorý sa môže stretnúť s negatívnou reakciou," poznamenali členovia Astronomického ústavu.
Na našej planéte je potvrdených vyše 170 impaktných kráterov rôznych veľkostí a veku, takisto okolo 600 objektov, ktoré by krátermi byť mohli. Za doteraz najväčší sa považoval Vredefort v Juhoafrickej republike s priemerom asi 250 km. Známy je aj veľký kráter Chicxulub na severe Yucatánu, ale aj kráter Popigaj na Sibíri.
"Nemali by sme sa teda čudovať, ak by niektorý z takýchto kráterov bol aj v Antarktíde a vzhľadom k jej súčasným podmienkam by bol zrejme prikrytý ľadom," dodal na záver Klokočník.