Rok neposkytol médiám žiadny rozhovor, ale pre Nový Čas Nedeľa spravil výnimku. Uskutočnil sa však len prostredníctvom mailu a na niektoré otázky, týkajúce sa súkromia, neodpovedal...
Keď sme si dohovárali rozhovor po telefóne, hovorili ste, že dnes už vyzeráte úplne inak ako pred rokom. Áno, niečo sa na vás zmenilo, a nie je to len kratšími vlasmi. Čím to je?
Starnutie prináša slobodu a nadhľad. Užívam si to. Robím len to, za čím si stojím a čo považujem za zmysluplné. Hovorím len to, čo si naozaj myslím, a keď sa mi nechce komunikovať, tak mlčím. Veľa čítam, pohybujem sa v inšpiratívnom filmárskom prostredí, veľa športujem. Starnutie ma baví.
Nedávno ste oslávili 65. narodeniny. Aký máte z toho pocit?
Dobrý. Nemusíte sa už vôbec prispôsobovať. Ak je to nevyhnutné, tak potom minimálne. Byť za každých okolností diplomatom ma dosť unavovalo. Samozrejme, že to má aj svoje nevýhody. Organizmus pomalšie regeneruje, treba mu stále pomáhať všelijakými vitamínmi.
Ak by ste mali bilancovať svoj doterajší život, čo by ste na margo neho povedali?
Snažil som sa robiť vždy všetko najlepšie, ako som len vedel. Ale každý máme nad sebou sklenený strop. Všetci vidíme nad hlavou krásnu hviezdnu oblohu, túžime letieť ku hviezdam, ale ten sklenený strop nás v jeden moment zastaví. Každý máme svoje osobné mantinely, každý na svojej individuálnej úrovni. O mnohom totiž nerozhodujeme my svojou pracovitosťou a disciplínou, ale Boh, ktorý nám nadelil talent a inteligenciu.
Ste úspešný spisovateľ, scenárista, dramaturg. Dá sa povedať, že na čo ste siahli, všetko bolo nejakým spôsobom ocenené, či už filmy alebo knihy. To sú úspechy, ale čo vám v živote nevyšlo?
Veľa vecí mi nevyšlo. Moje neúspechy ma však posúvali dopredu, provokovali ma, znovu naštartovali. S Jozefom Slovákom sme chceli vyhrať významnejšie filmové festivaly, ako sme ich reálne vyhrali. Moje knihy sú možno uznávané u čitateľov, ale slovenská literárna kritika ich, okrem Alexandra Halvoníka a niekoľkých ďalších, ignoruje. Ale nesťažujem sa, to je len postreh.
Do akej miery sa vo vašich knihách odráža váš osobný život?
Každý dobrý spisovateľ je ovplyvnený svojím životom. Nikto mu pri písaní nepomáha. Sú to jeho myšlienky, jeho skúsenosti, jeho emócie, jeho víťazstvá a prehry. Ale potom tam je vždy aj veľa remesla, trpezlivosti, kreativity, kamufláže, improvizácie. Reálny život je jedna vec a literatúra je druhá.
Pred rokom verejnosť zaskočila správa, že ste po 39 rokoch podali žiadosť o rozvod. V novembri vás s pani Alenkou (63) rozviedli. Našli ste lásku a chceli ste naštartovať svoj nový život?
Nenašiel som lásku a nechcel som naštartovať nový život. S Alenkou sme riešili našu situáciu, ktorá sa nám vyvinula. Nebolo to rýchle rozhodnutie. Trvalo niekoľko rokov, kým sme zistili, že ju nedokážeme vyriešiť.
Krátko po rozvode ste sa na verejnosti objavili ruka v ruke s herečkou Vandou Turekovou (46). Ukončili ste nefunkčné manželstvo preto, aby ste mohli zlegalizovať váš vzťah?
Vandu Turekovú som po prvý raz stretol až niekoľko týždňov po rozvode na silvestrovskej akcii. Predtým som ju vôbec nepoznal, preto som nemohol zlegalizovať niečo, čo vôbec neexistovalo.
V jednom rozhovore ste naznačili, že váš vzťah s exmanželkou nebol ideálny a niektoré vaše rozhovory boli zničujúce. V akom zmysle?
S Alenkou sme boli študentské manželstvo. Začínali sme celkom od začiatku. Všetko sme nadobudli spoločne. Pomáhali sme si, podporovali sme sa v dvojkariérovom tandeme. Keď som s Jozefom Slovákom nakrúcal filmovú komédiu Dávajte si pozor!, Alenka sa sama starala o Tami a maličkú Babsy. Keď ona cestovala pracovne po svete, ja som sa sám staral o dcéry. Obidvaja sme veľkí bojovníci a radi realizujeme svoje predstavy o živote. Tak sme na seba mnohokrát narazili. Teraz si myslím, že sme niekedy naozaj zbytočne veľa bojovali.
Ešte pred rokom vo februári ste pritom na plese v Opere vyzerali ako harmonický pár. Bola to iba pretvárka?
Nebolo to pred rokom. Bolo to dávnejšie. Myslím si, že napriek našej situácii sme boli dobrý manželský pár. Snažili sme sa obaja zo všetkých síl, aby sme boli k sebe milí a ohľaduplní. Mohli sme sa vždy jeden na druhého spoľahnúť. Snažili sme sa byť dobrí rodičia našim dvom dcéram. Nič sme nikdy nepredstierali. Ani jeden pred druhým, ani pred ostatnými.
V našej rodine sme sa vždy veľa rozprávali. Všetko sme riešili spolu. Aj keď sme mali veľakrát rozdielne názory, vždy sme sa vedeli dohodnúť a naše dohody platili. Aj náš rozchod sme konzultovali s Tami a Babsy. Obidvaja milujeme naše dcéry a nikdy by sme im nechceli ublížiť.
Mnohí hovoria, že ste si našli mladšiu Alenku. Vidíte vo Vande aj vy nejakú podobnosť s exmanželkou?
Neviem, či sa Vanda podobá na Alenku. Nie je to pre mňa dôležité. Môžem len povedať, že aj Alenka, aj Vanda sú veľmi silné osobnosti. Veľmi inteligentné, veľmi talentované ženy, dobré mamy. A obe majú zmysel pre humor.
Medzi vami je 19-ročný vekový rozdiel. Cítite to tak, že by ste váš vzájomný vzťah mohli posunúť ďalej?
Dúfam, že teraz hovorím aj za Vandu. Nerozmýšľame, kam náš vzťah posunieme. Obidvaja sme všeličo prežili a vážime si, že sme spolu, že si rozumieme, že si pomáhame, že nás baví športovať, cestovať, rozprávať sa. Mňa teraz zaujíma, ako dopadne v októbri premiéra hry Neprebudený v trnavskom divadle, v ktorej Vanda hrá jednu z hlavných postáv. Čo sa stane za dva mesiace alebo za dva roky, o tom naozaj nerozmýšľam.
Veľa ste cestovali po svete ako člen súboru Lúčnica a potom neskôr ako filmár a spisovateľ. Čo by ste chceli ešte zažiť v živote?
Keď som pracoval na Kolibe vo filmových ateliéroch, veľmi som si prial, aby bol nejaký slovenský film nominovaný na Oskara a vôbec to nemusel byť môj film, na ktorom som pracoval. Takže to by som chcel ešte zažiť. Potom by som chcel ešte zažiť varenie s Tami a Babsy a ich manželmi, s malou Emmy a Izzy, s Vandou a jej synmi. Chcel by som s nimi sadiť bylinky a kosiť trávu v záhrade, bicyklovať sa a plávať v jazere. Veľa vecí by som chcel ešte v živote zažiť...
