Eva Matejková: Mojou najväčšou láskou je rodina

Posledných pár týždňov vás diváci môžu vidieť na Novej scéne v muzikáli Donaha. Ako sa cítite v role barovej klaviristky?

– Pre mňa bolo na herectve vždy pútavé práve to, ako sa človek môže meniť, takže rola barovej klaviristky sa mi veľmi páči. No je to remeslo ako každé iné. Za svoj život som zahrala toľko rol, rôznych typov, od tragédie po muzikály. Fór je len v tom, že mnohí na to už "zabudli". Lebo divadlo je už také – pominuteľné. Netajím sa, že som o rolu v muzikáli Donaha doslova požiadala.

Zrejme vám nerobí problém pozrieť sa na život z nadhľadu.

– Musela by som sa zblázniť, keby som bola "vydatá za divadlo". Našťastie nie som. Odišli sme s manželom do Bratislavy na Novú scénu ešte pred rokom 1989, pretože sme dostali pracovnú ponuku. Ja som ani nechcela ísť, lebo mi zachutilo byť mamou, mala som konečne vymodlenú dcérku. Ale manžel túžil po zmene, a keďže sme mali tri deti, išlo viac o potrebu zabezpečiť rodinu. Netušili sme, že príde revolúcia a všetko naberie iný smer. Spätne vidíme, že osemnásť divadelných sezón v nitrianskom súbore bolo skvelé obdobie. Človek si to však uvedomí až po tých rokoch, aké boli krásne. Vychovali sme tam deti a hrali v inscenáciách, s ktorými sme paradoxne viac získavali publikum v Prahe ako v Bratislave.

Ako ste sa teda vyrovnali s tým, že v posledných rokoch už nemáte toľko príležitostí? Aj keď ste získali napríklad Zlatú slučku za dabing...

– Pozerám sa na to tak, že niekomu sa asi podarilo eliminovať konkurenciu. To viete, asi je veľa vrabcov na malom smetisku. Ale kvantita ešte neznamená kvalitu. Vidím to reálne. Mám svoj vek, deti a rodinu, tí sú okej, a zatiaľ sa živím dabingom, ktorý som vždy robila veľmi rada. No čo už? Samozrejme, bola by som aj šťastná, keby som aspoň raz do roka mala peknú postavu v divadle, ešte aj v týchto časoch, ale svet sa preto nezrúti. Koniec koncov, posledné dva roky som hrala krásnu rolu v hre Drahá pani profesorka v divadle Astorka.

S vaším manželom Mariánom Slovákom vytvárate dojem šťastného manželstva, ale vy zdôrazňujete, že slovo šťastné je prehnané...

– Samozrejme. Rada pomenúvam veci pravými menami. Stačí, ak poviem, že moje manželstvo je normálne a usporiadané. Nepáčia sa mi nabubrené prirovnania.

V čom môže byť žena na poli manželskom "akčná", aby sa mu darilo?

– Pri všetkej úcte je prvou základnou vecou nájsť toho pravého. Neviem, či sme mali také šťastie, ale asi je to u oboch partnerov zodpovednosť, čo podmieňuje normálne manželstvo. Keď sa dvaja ľudia dohodnú, že chcú spolu žiť a nielen si užívať, vtedy sa rozhodne. Záleží na tom, ako je kto vychovaný. Vždy ide o priority. Ak sú pre ženu prvoradé kariéra a vizáž, asi to s tou rodinou dlho neutiahne. Alebo musí mať veľmi bohatého a "tolerantného" manžela (smiech).

Vaše priority sú jasné: deti a rodina.

– Myslím, že keď človek privedie na svet deti, nemôže byť centrom sveta sám pre seba, lebo deti stoja už pred jeho záujmami. Som z rodiny, kde sa rodičia starali najprv o potreby moje a mojich bratov, ale poznala som aj také, kde sú na prvom mieste potreby rodičov, až potom ich detí.

Teraz už sú vaše deti veľké. Čo robia? Ako často sa stretávate?

– Stretávame sa väčšinou v lete na chalupe. Varí sa tam a potom leňoší, lebo ja keď oddychujem, tak oddychujem. Mňa nikto počas voľna nedonúti robiť túry. Pre mňa je oddych, keď sedíme, rozprávame sa, prídu priatelia. Niekedy sa zíde na chalupe celá perepúť. Dvaja synovia sú už ženatí. Starší Samuel je futbalovým hráčom FC Norimberg a pred štyrmi rokmi sa stal otcom, takže máme už vnúčika Martinka. Mladší Stanislav je hercom v Mestskom divadle v Brne. Dcéra Svetlanka má pred maturitou, takže zatiaľ je s nami, ale tiež bola rok v Amerike. Vtedy sme na chalupu často nechodili, lebo sme si s ňou každý deň mailovali. Potrebovali sme byť pri počítači.

Zdá sa, že sa vám deti vydarili. Mali ste nejaké krédo, podľa ktorého ste ich vychovávali? Myslíte si, že ak sa rodičia snažia, tak sa každé dieťa musí vydariť?

– Deti sa nedajú vychovávať podľa kréda a vôbec neviem, či sú vydarené. Tak ako manželstvo. Deťom sme sa snažili venovať, ako sme mohli, a to, či sú vydarené, či z nich budú slušní ľudia, ukáže čas a život.

Veľa žien si možno myslí, že sú nenahraditeľné, že bez nich by domácnosť nefungovala. Ako je to u vás doma?

– Nemyslím si to. I keď, dobrá žena je vždy nenahraditeľná (smiech). A ja sa usilujem byť dobrou ženou aj dobrou mamou.

Patríte medzi ženy, ktoré si dokážu povedať svoje. Ako sa vám s tým žije?

– Ťažko, ale nevzdávam sa. Stále si myslím, že pravda je vždy lepšia než lož a pokrytectvo. Ako v rodine, tak v spoločnosti. Na to však treba mať dosť sily aj odvahy. A to sa nie vždy darí.