Svojou áriou O mio babbino caro od Giacoma Pucciniho postavila na nohy nielen divákov, ale aj porotu. A tá ju poslala rovno do finále. V živote to však táto žena až také ľahké nemá...
Pôsobí krehko, ale svojím hlasom reže do živého. To, čo predviedla nevidiaca Ružena Kováčová v sobotňajšom jojkárskom Talente, vohnalo slzy do očí divákom aj porote. A keďže Diana Mórová nebola schopná pre hrču v hrdle ani prehovoriť, bez slov jej odovzdala hviezdu na postup do finále. „To, že som z divadla postúpila rovno do finále, bol šok, ale aj príjemné prekvapenie. Bol to nádherný pocit - až taký povznášajúci,“ opisuje Ružena. Do súťaže sa prihlásila sama a na kastingu bola v Prahe, keďže talentovaná rodáčka zo Zvolena žije v Česku.
Nechá to na osud
Ružena skončila konzervatórium a za sebou má aj verejné vystúpenia v Česku, na medzinárodnej súťaži Opera Star v Brne sa dostala do finále. No ani tento úspech ju nikam neposunul. Nemá žiadny angažmán, žiadnu prácu a žiadneho partnera. Žije v podnájme z invalidného dôchodku odkázaná iba sama na seba.
Čo si teda Ružena od talentu sľubuje? „Úprimne povedané nič. Bojím sa, aby som sa zbytočne netešila. Radšej to nechám na osud. Ak mi to prinesie nejaké ponuky, budem rada a nesmierne vďačná,“ priznáva.
Zrak sa zhoršuje
Hoci má meno ako princezná z rozprávky O šípovej Ruženke, jej život sa na rozprávkový ani zďaleka nepodobá. Narodila sa s poruchami zraku a oči jej v detskom veku päťkrát operovali. „Keď som mala tri mesiace, mama si všimla, že akosi ťažko otváram oči a pri svetle mi slzia. Po vyšetreniach lekárka zistila, že nevidím. Nemyslím si, že je to genetická porucha, pretože v celej našej širokej rodine som nevidiaca len ja,“ hovorí a uvažuje, že problém mohol nastať počas maminho tehotenstva. Nedá sa však povedať, že Ruženka vôbec nič nevidí. Nejaké zvyšky zraku jej predsa len zostali. Problémom však je, že sa jej čoraz viac zhoršuje.
„Keď som bola dieťa, videla som obrysy ľudí, nevrážala som do nich a aj okolo domu som chodila sama. Dnes je to o to horšie, že sa mi minulý rok na pravom oku odtrhla sietnica. Pravým okom vidím len hmlisto, ľavým nič,“ objasňuje svoju žalostnú situáciu.
Odlúčenie
Keďže sa Ruženka narodila už s poruchami zraku v predškolskom veku, rodičia ju zapísali do internátnej škôlky a následne do školy pre slabozrakých a nevidiacich v Levoči. Pol roka tam chodila do materskej školy a následne päť rokov do základky. No odchod ani nie šesťročného dievčatka od rodiny bol veľmi bolestivý. „Pamätám si na to dodnes a nesie sa to so mnou po celý život. Keď mi došlo, že ma tam rodičia nechali, tak som tri dni preplakala. Navyše ma v tej internátnej škôlke psychicky týrali. Boli učiteľky, ktoré sa ku mne správali zle. Keď som sa raz pohádala s nejakým chlapcom, tak ma učiteľka zavolala, zobrala nožnice a spýtala sa ma, či mi má odstrihnúť prsty. Samozrejme, že to neurobila, ale strach som mala. Ako škôlkari sme popoludní spávali, ale ja som väčšinou musela zostať hore a ukladať hračky. Nikdy som pre učiteľky nebola Ruženka, ale len Ružena, čo mi ako malej bolo veľmi ľúto,“ vyznáva sa z pocitov, ktoré ju ako dieťa zraňovali.
„V škole to už bolo lepšie. Učiteľky boli milšie. Aj kamarátky som mala, ale asi sa len tak tvárili. Keď sa niečo stratilo, vždy z toho obviňovali mňa. Raz to bola retiazka, inokedy okuliare, ktoré sa neskôr našli niekde zabudnuté. Necítila som sa tam dobre...“
Nikomu nechýbala
To, čo malá Ruženka prežívala, si väčšinou nechávala pre seba. „Keď som prišla do škôlky, bolo to pre mňa cudzie prostredie a ťažko som si zvykala. Zo začiatku mi rodičia aspoň raz za čas zavolali, poslali nejaký balík, ale potom, keď som bola školáčka, už nie. Niektoré deti chodievali domov každý alebo každý druhý víkend, ja len na prázdniny, keď bola škola zavretá. A pozrieť ma prišli tak dva-tri razy do roka. Čím ďalej ma menej kontaktovali. Myslím, že mama sa mala o mňa viacej zaujímať,“ zamýšľa sa nad svojím detstvom Ruženka.
Nakoniec rodičia pochopili, že sa ich dcéra v internátnej škole necíti dobre a otec Ruženku doviedol domov. „Keď som nastúpila do šiestej triedy vo Zvolene medzi zdravé deti, mala som sebavedomie zničené a nikto mi nepomohol. Čím som staršia, tým sa mi myšlienky na všetky tie chvíle vracajú a spôsobujú mi depresie. Neviem, prečo mama so mnou nezašla k psychológovi. So sestrami mala lepší vzťah, ja som nebola perspektívne dieťa, bola som postihnutá...“
Ruženina mama mala zrejme dosť problémov sama so sebou. „V januári v roku 1987 sa nám stala autonehoda, kde mama skoro prišla o život. Viezli ma do Levoče do školy a auto dostalo na zľadovatenej ceste šmyk. Na chvíľu som bola v bezvedomí a so sestrou sme sa ocitli pod kapotou. Mama z auta vypadla a to ju pripučilo. Bola zranená a museli ju operovať. Potom dostala cukrovku a bola na invalidnom dôchodku, ale žila ešte takmer tridsať rokov.“
Smola
To, že má Ružena spevácky talent, po prvý raz vyslovil jej otec. „Mama hovorila, že som skôr spievala, ako rozprávala. Raz sme so sestrami a rodičmi spievali a ocko poznamenal, že by som mala vlohy na operný spev,“ spomína mladá žena. A tak po skončení ZŠ namiesto gymnázia v Levoči uprednostnila súkromné hodiny spevu a hru na klavíri. Dva razy ju na konzervatórium na Slovensku neprijali. Podarilo sa to až na tretí raz v Prahe.
Po troch rokoch však prestúpila na súkromné konzervatórium v Topoľčanoch, kde aj zmaturovala. Keď sa rodina presťahovala zo Slovenska do Česka, odišla s nimi aj Ružena. Od roku 2005 sa však stará sama o seba. Bývala v Prahe, pracovala v kaviarni, kde obsluhujú nevidiaci, pol roka žila v Anglicku... „Bohužiaľ, už päť rokov nemám žiadnu prácu, ťažko sa mi žije aj presadzuje. Rozmýšľala som, že znova odídem skúsiť šťastie do Anglicka alebo Nemecka,“ uvažuje životom ťažko skúšaná Ružena. A čo by si najviac priala? „Chcela by som profesionálne spievať a mať partnera, ktorý by ma mal rád.“
