Pre herca by nemal byť problém úlohu zahrať, ale zaspievať alebo zvládnuť choreografiu, to už je iná výzva. Čo je pre vás v šou najťažšie?
Najťažšie je pre mňa naučiť sa za týždeň neznámy text. Zatiaľ som to však akosi vždy stihol.
No práve, neviem si predstaviť, ako to stíhate, keď máte doma tri malé deti a okrem šou aj iné pracovné povinnosti.
Učím sa po nociach. Keď deti zaspia, idem sa učiť texty.
Na to, že málo spíte, vyzeráte dobre...
Ďakujem, veľmi som dnes nespal.
Spievať niečo, čo vám je proti srsti, je asi ťažšie, ako keď je vám žáner blízky. Aký druh muziky preferujete v súkromí?
V každej hudbe sa nájde interpret, ktorého by som určite nechcel spievať. V tom istom štýle je však aj mnoho iných spevákov, ktorých by som si rád zaspieval. Závisí to od interpreta. Tým, že nemám obľúbeného speváka ani štýl, som tomu veľmi otvorený. Rád by som si zaspieval Glena Hansarda alebo Dana Bártu, ale táto šou je postavená na mainstreamových hudobníkoch. Aby keď zaznejú prvé dva tóny, spoznala pesničku široká verejnosť. Nikdy som ale v tejto šou neriešil, či niečo chcem, alebo nechcem spievať. Prosto tá ruleta mi to určí a je to vždy výzva – herecká, spevácka aj pohybová.
Váhali ste, keď prišla ponuka do šou, alebo ste hneď prikývli?
Volali ma do Tváre už v predchádzajúcich častiach, takže som vedel, o čom to je. Vtedy som však mal veľa práce a účinkovanie v šou je časovo náročné. Rád som ponuku teraz prijal, hoci netvrdím, že mám viac voľna. Ale asi nastal ten správny čas.
Nepovedala by som o vás, že máte zmysel pre šou a zábavu tohto druhu.
Nie ste jediná. Veľa ľudí ma považuje za suchára, lebo si ma zaškatuľkovali ako postavu Martina Roznera z Búrlivého vína. Ja som pritom dosť extrovert a rád si robím zo seba srandu.
To mi na vás príliš nesedí. Klamete telom...
No a práve toto bola vhodná príležitosť ukázať ľuďom, aby ma nebrali tak strašne vážne. Možno tak naozaj nevyzerám, ale ja sa veľmi rád smejem, robím si zo seba srandu v dobrom zmysle slova. Aj deťom doma robím opičky a náramne ich to baví. Rád rozosmievam okolie. Rozner bol seriálová postava, ja som iný. Tým, že som v divadle hral často depresívne roly, veľmi rád sa zabávam. Práve preto, že nad vecami aj nad sebou veľa rozmýšľam, potrebujem mať v sebe aj „šaša Juraja“. Tvoja tvár znie povedome je príležitosť, ako sa zabaviť a ako si zaspievať na pódiu pred ľuďmi.
Spievate si aj doma?
S deťmi spievame doma každý deň. Je to veľmi zdravé, zdvíha to hladinu hormónu šťastia. No pesničky, ktoré sa nahrávajú pre deti, mi prídu veľmi infantilné. Snažíme sa so Zuzkou, aby to deti mali „vybalansované“, chceme, aby si rozširovali hudobný vkus. Počúvame aj detské cédečka Mira Jaroša aj Beethovena, Martina Geišberga s kapelou UMK či hudbu z filmu Amélia z Montmartru. Veľmi sa im to páči. Keď si v aute pustím Glena Hansarda alebo Johna Mayera, štvorročný Luky hneď povie: Jéj, toto je taká krásna hudba! Zuzka ich učí staré maďarské pesničky, ktoré majú zmysel, ponaučenie a ja im každý večer, ak chcú, spievam Tichú noc, svätú noc.
Prečo práve vianočnú pieseň?
Má peknú a upokojujúcu melódiu. Spievame si skrátka stále.
Myslíte si, že by mohli ísť vaše deti v šľapajach svojich nadaných rodičov? Mimochodom, po kom ste zdedili umelecké vlohy vy?
Moja babka z otcovej strany hrala ochotnícke divadlo a viem, že pán Jozef Kroner († 73) bol naša vzdialená rodina. Od malička som inklinoval k umeniu, hral som deväť rokov na husliach, zaujímalo ma výtvarné umenie. Neustále akoby som sa na niečo hral. Keď som čítal Tarzana, bol som Tarzan, keď som čítal Vinnetoua, bol som náčelník Apačov. Teraz na čítanie nemám veľa času.
Pri troch deťoch a vašom pracovnom vyťažení ani niet divu.
Samozrejme, veľký rozdiel je už jedno dieťa a dve deti, nieto ešte tri. Dôležité je prijať svoje rodičovstvo a nenariekať, ako bolo dobre, keď som mohol bezstarostne žúrovať. Ľudia, ktorí to neprijmú, tak nejako rozmýšľajú. Človek si, pochopiteľne, musí niečo odriecť, kým deti vyrastú. Ale myslím si, že sa to dá veľmi jednoducho skĺbiť a nebrať deti ako prekážku. Treba si vedieť zadeliť čas. Nevrhám sa bezhlavo do nejakých výziev a dvakrát si rozmyslím, čo budem robiť. Pretože mám zodpovednosť. Ale zas netreba byť príliš úzkostlivý.
Čo vás vie stále na otcovstve prekvapiť?
Nádherné na deťoch je to, že sú ako špongie, ktoré nasávajú či už slovíčka, vzory správania, ktoré vidia na rodičoch alebo vonku. Vždy ma dokážu niečím prekvapiť. Napríklad, keď pochopia, že ak si ublížia, majú si povedať prepáč a odpustiť si, alebo keď Lukas povie: Nerob to, nie je to správne! Deti nás učia tolerantnosti a trpezlivosti. Nie je to ľahké a nie vždy sa to dá. Človek je občas unavený a dieťa má oveľa viac energie ako rodič. Treba sa naučiť komunikovať, aby dieťa malo pocit, že je rovnocenný partner. Nie v hierarchii, alebo v tom, že môže rozhodovať o mnohých veciach, ale že je rovnocenný partner voči otcovi a mame, ktorí s ním vedú dialóg, ako vyriešiť rôzne situácie. Aby rodič nebol policajt, ktorý rozkazuje, učiteľ, ktorý neustále napomína, ale aby dieťa zistilo, že aj jeho rozhodnutie môže byť správne.
Zuzanina kariéra išla pre materstvo načas bokom. Nechýbajú jej divadlo, film, televízia?
Zuzka je typ matky, ktorá radí rodinu na prvé miesto. To, že jej chýba divadlo alebo film, je celkom prirodzené. Ale tým, že sme sa vedeli vždy zladiť, Zuzka dokázala popri materstve aj točiť film aj seriál a nikdy to nebolo na úkor detí. A keď sme zhodnotili, že sa to nedá skĺbiť, tak sme išli od toho preč. Nechceli sme k deťom nikoho tretieho. V tomto sme mali od začiatku jasno.
