O tomto a mnohom inom úplne bez obalu rozpráva náš elitný cyklista vo svojej životopisnej knihe, z ktorej vám exkluzívne prinášame ukážky. Kniha Môj svet bude v kníhkupectvách od 5. decembra.
Krízový rok: Nestál som za nič
Keď nad tým spätne uvažujem, rok 2014 nebol až taký zlý, keďže som – ako náplasť za všetky ťažkosti – v bodovacej súťaži Tour de France vyhral v poradí tretí zelený dres a pripísal si sedem ďalších víťazstiev, ale popravde bol hrozný. Bol som dosť realistický na to, aby som vedel, že by som sa mal nad svojím doterajším vzostupom viac zamyslieť. Už som bol známy a v každých pretekoch si na mňa dávali pozor, čo nevyhnutne viedlo k zníženiu počtu mojich víťazstiev. Čoraz viac som sa sústreďoval na veľké preteky ako Okolo Flámska alebo Roubaix, ktoré sa vyhrávajú ťažšie - to je aj ich zmysel, a každý na to potrebuje aj trochu šťastia. Dokonca som bol ochotný zmieriť sa s tým, že budem nejakú tú sezónu len šliapať vodu, ak ma to malo z dlhodobejšej perspektívy posunúť vpred.
Ale toto nebolo šliapanie vody. Bolo to naprd. Nestál som za nič. Neustále som bol vyčerpaný. Opäť som vyhral zelený dres, ale v roku 2014 som prvýkrát odjazdil Tour de France bez etapového víťazstva. Žiadne uletené víťazné salutovanie. Doriti, ani len bežné víťazné salutovanie. Zdalo sa mi, že som všetkých sklamal: svojich priateľov, svoju rodinu, tím Peter, svojich tímových kolegov, Cannondale (premenovaný tím Liquigas), skrátka všetkých.
Svadba: Trabant namiesto Cadillacu
Zosobášili sme sa v Dolnom Kubíne, Katkinom rodisku. V rámci príprav som kúpil biely Cadillac, ktorým sme sa mali odviezť na obrad, no ako na potvoru sa deň predtým pokazil. Bol som však rozhodnutý nenechať si skaziť plány prísť na svoju svadbu v skutočne výnimočnom aute, a tak som zohnal druhý najlepší model – starý zelený trabant.
Šoféroval ho môj priateľ Martin a za kašľania a prskania motora sme si razili cestu pomedzi všetkých priateľov a miestnych, ktorí nám prišli zablahoželať. Prvou zastávkou však nemal byť kostol, ale Katarínin rodičovský dom, aby som dodržal dôležitú tradíciu. Úprimne povedané, nie som si istý, či ide o tradičný slovenský rituál alebo iba zvyk v Dolnom Kubíne, keďže som to ešte nikdy predtým nevidel. Naprieč príjazdovou cestou k domu ležal štíhly kmeň stromu. Úlohou ženícha bolo prepíliť ho starou hrdzavou ručnou pílkou, aby mohol pokračovať v ceste. Tak som sa do toho pustil. Po niekoľkých minútach funenia a zápasenia s tupou pílkou sa dav začal akosi mrviť. Vystúpilo na mňa teplo a keď mi pod ťažkým svadobným oblekom, čo som mal na sebe, po pokožke stiekol pramienok potu, začal som rozmýšľať, či sme sa do toho nemali pustiť o deň skôr. No vtom, našťastie, prišla moja kavaléria, či skôr Martin, ktorý sa objavil po mojom boku s benzínovou motorovou pílou, čo zohnal nejaký súcitný miestny obyvateľ. To už bolo viac podľa môjho gusta a zlatý brokát, ktorý zdobil môj tradičný odev, teraz viac ohrozovali piliny než pot.
Vrrr. Prask. Vďakabohu za tú motorovú pílu. Inak by som tam bol doteraz, pidlikajúc do dreva svoj zárezík tou staručkou čepeľou, zatiaľ čo na schodoch kostola by Katarína mrzuto pozerala na hodinky, až kým by jej vlasy neobeleli ako tie svadobné šaty. Mám rád tradície ako každý, no plánoval som sa oženiť ešte v ten deň.
MS v Bergene 2017: Na jazyku som pocítil krv
V skupine, v ktorej som sa nachádzal, zostávalo asi pätnásť jazdcov. Neskôr sme sa dozvedeli, že v tejto chvíli vypadol signál televízneho prenosu, čo spôsobilo zmätok a zúfalstvo v cieli, medzi divákmi aj podpornými tímami, a viedlo k masovému obhrýzaniu si nechtov.
Keďže neexistujú žiadne vizuálne dôkazy, mohol by som si teraz vymyslieť príbeh o tom, ako som jednoručnou jazdou po zadnom kolese všetkých predbehol a začal zdrvujúci útok, ktorý nechal ostatných v prachu kilometre za mnou. Potom som sa ešte zastavil na predposlednom rohu, kde som si vypil pivo a dovolil ostatným, aby ma dohonili, lebo som mal zlý pocit z toho, ako som všetkým skazil deň.
Pravda je však taká, že v skupine bol takmer rovnaký chaos ako pred snežiacou televíznou obrazovkou. Ako nás vťahoval blížiaci sa cieľ, minuli sme Vasila Kiryienku a môjho tímového kolegu z BORY - hansgrohe Lukasa Pöstlbergera, ktorý reprezentoval Rakúsko. To sú všetci? Nie. Nevidel som Alaphilippa. A som si istý, že som na ceste pred sebou videl aspoň jedného Kolumbijca, buď Rigoberta Urána, alebo Fernanda Gaviriu, alebo dokonca oboch. Ach! Kto je tamten Dán? Kto vlastne vedie v týchto pretekoch? A dostihneme ho?
Vykašli sa na to, Peter, povedal som si. Špurtuj do cieľa a o umiestnenie sa staraj potom. Teraz sme leteli okolo prístavu, cesta sa zatáčala vľavo, potom vpravo a nakoniec bola asi tristometrová rovinka k cieľovej čiare. Srdce som mal v krku, na jazyku som pocítil krv. Si už blízko, Peter. Nezabaľ to bez toho, aby si skúsil.
O čom je kniha Môj svet?
Kniha sa primárne zaoberá rokmi 2015, 2016 a 2017, obdobím, keď Sagan vyhral trikrát za sebou majstrovstvá sveta UCI v cestnej cyklistike, ale v krátkosti sa v nej vyjadruje aj k svojmu detstvu a k začiatkom v cyklistike a stručne hodnotí roky, odkedy ako 19-ročný vstúpil do profi cyklistiky. Každá z troch hlavných častí knihy je rozdelená ešte na štyri časti podľa ročných období, kde sa vyjadruje zo svojho pohľadu k priebehu dôležitých pretekov, na ktorých sa v danom období zúčastnil. Tieto časti sú prestriedané tematickými celkami, v ktorých píše o rodine, Slovensku, Tiňkovovi, o šprinte, o jeho najbližšom tíme ľudí a o ostatných pretekároch.
Predobjednajte si knihu Petra Sagana Môj svet na webovej stránke petersagan-mojsvet.sk a budete zaradení do žrebovania o dúhový dres UCI s podpisom Petra Sagana, ktoré sa uskutoční 5. decembra.
