Sympatickej blondínke život naložil na plecia viac než dosť, a predsa ju len ťažko uvidíte bez úsmevu. Ako zvláda markizácku šou a čo jej pomohlo vo chvíľach, keď prišla v priebehu troch rokov o dve detičky, nám povedala v úprimnom rozhovore.
Tohtoročná televízna šou Tvoja tvár znie povedome je už štvrtou sériou. Zrejme ste teda vedeli, do čoho idete.
Nevedela. Nepoznala som tento projekt, pretože nesledujem televíziu. Len veľmi okrajovo som vedela, že existuje nejaká šou, v ktorej sa účinkujúci menia na známe osobnosti.
Nemáte doma televízor?
Máme doma obrovské kino. Ale mám veľmi rada pokoj pre svoje myšlienky, televízor mi zbytočne uberá pozornosť, takže ho málokedy zapnem. Neznamená to, že mám doma ticho, to v žiadnom prípade, počúvam stále rádio. Potrebujem si uložiť myšlienky, porozprávať sa, čo kto zažil, tvoriť a byť spoločensky aktívna hlavne s rodinou. Takto veľa vecí vytvorím a tiež veľa vecí mi napadne. Už pred piatimi rokmi som si povedala, že chcem mať trochu viac pokoja a selektovať si prácu. Bola som vorkoholik, robila som od rána do večera a stále toho bolo „málo“. Keď som dostala ponuku účinkovať v šou, pomyslela som si, že desať týždňov je veľa. Vravela som si, že do toho nepôjdem, pretože som si nechcela narušiť svoj nový systém. Nakoniec som to prijala, pretože ma doma podporili. Vôbec som nemala predstavu, čo všetko je za tým. Je to úlet a ani neviem ako a už je október.
Takže to bolo pre vás absolútne precitnutie?
Áno, ale v pozitívnom zmysle slova. Je to brutálna zábava. Vôbec sa nezastavím pri myšlienke, že už nevládzem. Idem a idem, stále dokola. Sú aj slabšie chvíľky, keď som vyčerpaná, ale v konečnom dôsledku je to úžasné. Akoby som každú nedeľu mala Silvestra. Takýto mávame každý Nový rok - oslavujeme v prevlekoch, spievame a rehoceme sa s rodinou a kamarátmi.
Aj keď je to, ako hovoríte, zábava, je to vyťaženie na sto percent. Ako popri tom zvládate všetko ostatné?
Manžel Martin aj dcéra ma podporili. Romi sa tešila, že ma bude učiť všetky pesničky, ktoré bude poznať. Keď bola malá, počúvali sme spolu Beatles, ale aj hudbu dvadsiatych alebo tridsiatych rokov. Boli to „výchovné koncerty“, vďaka ktorým sa vie dnes porozprávať o akomkoľvek štýle hudby. Učím ju, aby nebola neuvážene kritická, aby veci alebo ľudí hneď neposudzovala. Tak ako neporovnávam hudbu, neposudzujem ľudí. Lebo každá hudba aj každý človek má inú kvalitu. Nerobím ľuďom zrkadlo – keď je niekto nahnevaný, nebudem nahnevaná aj ja. Nikdy neviem, prečo zareagoval podráždene. Podstatné je, aby bol človek lepší vo svojom vnútri a potom bude mať lepší život.
Cítiť z vašich slov pokoru. To sa dnes príliš nenosí...
Načo sa prezentovať úspechmi? Človek je raz hore, raz dole, a keď raz budem prvá, môžem byť potom posledná. Boli sme doma tri sestry a rodičia nás učili zostať pri zemi, aby sme robili veci na sto percent. A keď nám to nevyjde, tak nabudúce to skúsime znova. Človeka životné skúsenosti formujú, najmä ak neplače do perín a uvedomí si, že veci sa dejú pre niečo.
Vám život nadelil požehnane - cukrovku, rozvod, stratu dvoch detičiek. Napriek tomu ste vždy vysmiata, až to ľudí dráždi.
Stále zabŕdneme do mojich detí, ale odrazilo ma to ďalej. Keď som pred piatimi rokmi prišla o Karolínku, ktorá zomrela pár hodín po pôrode, a tri roky nato v ôsmom mesiaci tehotenstva aj o synčeka, vyčítali mi, že málo smútim. Kto vie, koľko človek potrebuje a vie smútiť? Ale prečo by som mala vyjsť von z domu, že aha, pozrite sa, som smutná! Ľudia by sa ma stránili. Mnohí nevedeli, čo mi majú povedať. Boli smutní aj za mňa, tak som im pomohla. Chcela som ísť von a rozprávať sa. Ináč by som bola v kuse sama. Nechcela som na ľudí váľať svoje ťažoby. A to nechcem ani dnes. Sú len moje. Chcem vytvárať dobrú náladu, aby sa ľudia so mnou cítili dobre. Keď prídem domov a zavriem za sebou dvere, je len moja vec, čo tam budem robiť.
Kládli ste si otázku, prečo sa vám to všetko stalo?
Nikdy sa nepýtam prečo, lebo odpoveď nedostanem. Samozrejme, zisťovala som, čo sa stalo a v podstate ma to oslobodilo. Máme zdravú trinásťročnú dcéru a viem, že príroda si vyberá svoje. V minulosti prežili len silné jedince a to nie je náhoda. „Svinstvo“ je to, že veda ide ďalej a často sa zachránia deti, ktoré by kedysi zomreli. Chápem, že ľudia to prežívajú inak, ale ja som tým veciam dala takýto zmysel. Keď sa mi to stalo druhýkrát, už som emócie poznala a vedela som, ako ich používať. Viac ako seba som zachraňovala mojich blízkych. Zasiahlo ich to viac ako mňa a ja som potrebovala, aby boli silní. Pomohli mi, keď som prišla o dieťa prvýkrát a keď sa mi to stalo druhýkrát, nebrala som ohľad na seba, ale pomáhala som im. Ľudia často pomáhajú iným kvôli sebe.
Pomohlo vám to?
Pomohlo to najmä mojej mamičke. Veľmi ju zasiahli reakcie ľudí, ktorí na mňa kydali na internete. Vysvetlila som jej, že tí ľudia to berú osobne. Nereagujem tak, ako to očakávajú. Nikdy ani nebudem taká, ako chcú iní. Prinútila som sa usmiať, hoci prvý týždeň mi to šlo ťažko. Ale ďalší týždeň som začala vnútorne pociťovať, že sa naozaj chcem smiať na veciach, ktoré sa mi po tom všetkom nezdali vtipné, lebo mi bolo zle. Postupne som sa nastavila tak, že som sa začala usmievať úplne prirodzene.
Čo vám robí v živote najväčšiu radosť?
Mojím najväčším šťastím je Romi. Pri nej som si uvedomila, že narodenie dieťaťa je naozaj zázrak. Ľudia to berú ako normálnu vec, ale nie je. S dcérkou máme kamarátsky vzťah a všetko si povieme. Rovnako to bolo aj s mojou mamičkou, ktorá ma vždy čakala, kým prídem domov z divadla a potom sme si ešte hodiny rozprávali zážitky toho dňa a mali záchvaty smiechu. S Romi som sa rozprávala od jej narodenia, a keď mala rok, vedela plynulo hovoriť. Bolo to smiešne, v kočíku sedelo malé brčkavé bábätko a rozprávalo. Denne mám radosť aj z minizážitkov. Keď mi trebárs zazvoní mobil a je to omyl, nezložím a urobím si z toho žarty. Človek na druhej strane sa zasmeje a hneď je deň krajší. Nenechám deň len tak odísť a skonštatovať, že dnes som nič nezažila. Zažívam mnoho všelijakých situácií a z každej si niečo beriem do života.
V čom ste dnes vyzretejšia, ako keď ste mali dvadsať?
V tom, že už nie som kyslá, trpko-sladká, ale som viac sladšia. (smiech) Presne viem, čo chcem a čo nechcem. Veľmi to človeku uľahčuje život. Dnes už viem, že v živote je veľmi dôležitý úsmev. Venujem sa už tretí rok môjmu projektu Cirkus Romána - Misia dobrej nálady, ktorého zmyslom je rozdávať úsmev. Nosím v kabelke červené klaunovské nosy a keď vidím na ulici plakať dieťa alebo namosúrených ľudí, ponúknem im nos a zrazu sa všetko zmení. S kapelou The Susie Haas Band, ktorá hrá starý džez, nahrávame nový album z textov mojej básnickej knižky Ďakujem mojim múzom. Chodíme po Slovensku aj Európe s Námorníckym kabaretom a píšem blogy o diabetes mellitus humornou formou. Ku každej životnej situácii pristupujem, akoby bola nová. Dávam šancu, ale mám svoje hranice. Ak sa niekto stane nepriateľom, som priateľská, no nedostane sa ku mne už tak blízko.
