Kde sa vlastne zrodila idea dať české historické krajiny a Horné Uhorsko dokopy do jedného štátu?
Základným východiskom bola porážka Rakúsko-Uhorska v prvej svetovej vojne. Idea československého štátu bola staršia a mala svojho veľkého zástupcu – Masaryka. On, český profesor, na svetovej politickej, ale aj kultúrnej scéne niečo znamenal. Bol to naozaj veľký človek, ktorý svoje zahraničné kontakty využíval na to, aby sa po vojne rátalo so vznikom Československej republiky. Lebo inak by bolo celkom reálne, že by sa po vojne vrátilo späť Uhorské kráľovstvo a Rakúske cisárstvo. Idea spoločného štátu Čechov a Slovákov sa našťastie u víťazných mocností ujala.
A ako sa v novom štáte objavila Podkarpatská Rus?
Tá mala byť akousi nárazníkovou zónou smerom k boľševickému Rusku. Navyše Rusíni žili aj na Slovensku, čiže bolo prirodzené, že sa nová republika potiahla až tak ďaleko na východ.
O vznik Československa sa zaslúžili najmä traja ľudia. Masaryk – český profesor a intelektuál, ktorý to celé vymyslel. Štefánik – francúzsky generál, učenec a dobrodruh, ktorý otváral dvere do najvyšších politických kruhov v Európe. A potom Beneš, ktorý na Slovensku nikdy nemal vysoký kredit. Nehovoriac o tom, že boli živené fámy o tom, ako on dal zostreliť Štefánika. Akí boli títo traja muži z pohľadu historika?
Každý prispel svojím dielom. Z našej rodiny som bol naučený pociťovať voči tatíčkovi Masarykovi veľkú úctu, akoby bol bez chyby. Masaryk mal Štefánika veľmi rád, ich vzťah bol ako vzťah otca a syna. A Beneš bol naozaj rozporuplná osoba. Je pravda, že medzi týmito troma mužmi dochádzalo k pnutiu. Štefánik organizoval légie a koniec vojny ho zastihol v Rusku na Sibíri. Návrat legionárov do vlasti išiel pomaly a kým Štefánik stihol prísť domov, v republike sa politikárčilo. Republika už mala svojho ministra národnej obrany a bolo treba vymyslieť, čo bude so Štefánikom. Tak mu vymysleli funkciu ministra vojny. S Benešom mal komplikovaný vzťah. Krátko pred jeho tragickou smrťou sa kdesi veľmi pohádali a Beneš vyhlásil, že so Štefánikom sa už nikdy nemôže zmieriť. Avšak reči o zostrelení Štefánika sú zlomyseľné výmysly.
Masarykovej predstave republiky mnohí Slováci vyčítali čechoslovakizmus, ktorý nerešpektoval národné cítenie a potreby Slovákov. Prečo prvý prezident trval na jednotnom československom národe?
Aby vznikol nový štát, bolo potrebné presvedčiť víťazné mocnosti, že Česi a Slováci sú jednotný československý národ. Čechoslovakistická idea bola teda nevyhnutná, bez nej by republika nevznikla.
Lenže trvalo sa na nej aj neskôr, keď Slováci v spoločnom štáte nadobudli isté sebavedomie.
Tiež si myslím, že čechoslovakizmus trval zbytočne dlho. Republika mala byť viac demokratická a menej čechoslovakistická.
Hypotetická otázka. Keby Československo nevzniklo, čo by bolo so Slovákmi?
Slovákov bolo v tom čase iba okolo milióna, pre Maďarov neznamenali nič. Ale ako súčasť budúceho Československa mali diplomaciu aj vojenskú silu v podobe légií. Čo iného by Slováci vymysleli, ak by nešli do projektu Československa? Česi mohli stavať na svojom bývalom Českom kráľovstve, ale kto a na základe čoho by rešpektoval Slovákov? Mohli by tak akurát prosiť o milosť a skončili by buď v Maďarsku, alebo možno aj ako súčasť Ruska.
V škole sme sa kedysi učili, že prvým spoločným štátom Čechov a Slovákov bola Veľká Morava. Bolo to fakt tak?
Nie. Jedine, že by sme povedali, že to bol prvý spoločný štát Čechov a Slovákov, ktorý vznikol z porážky Slovákov. Veď moravské knieža Mojmír porazil nitrianske knieža Pribinu. Lenže vtedy boli celkom iné, komplikovanejšie národnostné pomery. Takže v konečnom dôsledku predstava o prvom spoločnom štáte platí.
Už vtedy hovorili Slovania na oboch brehoch rieky Moravy ináč?
Asi áno. My Veľkú Moravu poznáme najmä z kroník a archeológie, lenže ten hlinený hrniec nám nepovie, ako rozprával ten, ktorý ho vyrobil.
Dobre, a neskôr, keď Slováci patrili pod Uhorsko a Česi mali svoje kráľovstvo alebo boli pod Rakúskom, cítili, že patria k sebe? Napríklad na základe podobnej reči?
Spomínate veľmi dlhé obdobie a situácia sa vyvíjala, menila. V stredoveku jazyk nemal takú váhu ako neskôr v 19. storočí. Bol to iba technický prostriedok, ako sa dohovoriť. Oveľa dôležitejší bol pre ľudí stav – šľachtici vedeli, že patria k sebe a nezaujímalo ich, či poddaní hovoria tou istou rečou ako oni alebo inak. A poddaných zaujímalo tiež iba to, ktorému pánovi patria. Neskôr bolo rozhodujúce náboženstvo. V časoch reformácie sa čeština (bibličtina) stala pre Slovákov spisovným jazykom. To určite prispelo k zblíženiu príslušníkov oboch národov. A ešte väčšmi časy národného obrodenia.
Vy sám ste taký dobrý československý príklad. Narodili ste sa v Prahe, žijete na Slovensku. Ako sa to zomlelo vo vašom prípade?
V mojom prípade to má na svedomí vojna. Môj otec pracoval v Škodovke v Plzni a mama bola v Plzni herečkou. Keď sa zobrali, Škodovka otca preložila do Teplíc Šanova v Sudetoch. Žili tam niekoľko rokov a keď som sa mal narodiť, odišla moja mama do Prahy k nášmu „dědečkovi“. A tam som sa narodil. Potom sme sa vrátili späť za otcom do Sudet, po mníchovskom diktáte sme sa však ako Česi museli z pohraničia odsťahovať. V rodine sa traduje príhoda, ako sme nasadli do auta a rútili sa stovkou do Prahy. Môj otec sa potom ešte vrátil po naše veci, na túto riskantnú misiu si trúfol aj preto, že vedel perfektne po nemecky.
No a ako ste sa dostali na Slovensko?
Škodovka nemala pre otca miesto, ale keďže bol šikovný elektrikár, našli mu miesto v Bratislave, kde sme sa celá rodina zišli v zime v roku 1940. Ja som mal vtedy dva a pol roka. Najprv sme bývali v hoteli, potom v podnájme a nakoniec sme sa ubytovali na Šafárikovom námestí.
Po vzniku vojnového slovenského štátu museli odísť českí úradníci či učitelia. Ako to, že váš otec tu dostal prácu a vaša rodina našla útočisko?
Otec bol zamestnancom Škodovky a v tom čase to už bola nemecká firma, ktorá patrila pod konzorcium Reichswerke Hermann Göring. A tam už nesiahalo rozhodovanie orgánov Slovenskej republiky. Žili sme na Slovensku ako cudzinci.
Vy sami ste sa považovali potom za českú rodinu, alebo za československú, či neskôr už za slovenskú?
Rodina sme boli rýdzo česká. Ale ja s bratom sme chodili hrať sa na ulicu s deťmi a tie, samozrejme, hovorili po slovensky. Reč sme sa teda naučili rýchlo, ale viem, že brat si v prvej ľudovej vyslúžil veľký výsmech, keď mu učiteľka povedala, aby na konci vety dal bodku. A on tam nakreslil topánku, teda po česky botku!
A po vojne ste sa nechceli vrátiť späť do Čiech?
To už bola opäť spoločná republika, na Slovensku sme už mali zázemie, otec zamestnanie, my kamarátov, školy... Pri rozhodovaní, že sme tu zostali, zohralo svoje aj to, že v čase vojny a krátko po nej bolo na Slovensku lepšie ako v Čechách. Pamätám si, ako otec vozil balíčky s potravinami rodine v Čechách, ale aj k našej tete Milade do Viedne, kde bola fakt veľká bieda.
Ako si spomínate na vzťah obyvateľov Československa k štátu? Brali ho ako svoju vlasť, na ktorú boli hrdí?
My sme boli hrdí na Československo, lebo ten štát bol vo svete nesmierne úspešný. Teda kým komunisti nepokazili jeho ekonomiku... Najmä pred vojnou bola československá koruna významným platidlom, prezývali ju stredoeurópsky dolár. Bola tu Praha, naše hlavné mesto, na ktoré sme boli všetci pyšní. To bola vždy svetová metropola. A potom to bol šport, ktorý nám robil vo svete meno – Zátopek, hokejisti, futbalisti...
Ako ste potom brali rozdelenie republiky?
Keď sa o tomto scenári začalo po roku 1989 hovoriť, nevedel som, čo si mám myslieť... Celé tie problémy, ktoré viedli k rozdeleniu, vychádzali možno aj z toho, že Česi sa na Slovákov stále dívali ako starší bratia. A navyše nerozumejú slovenčine, na čo sú Slováci precitlivení... Pre mňa osobne bol Silvester 1992, keď o polnoci zaniklo Československo, veľmi smutný. Oni mi zobrali vlasť, moje rodisko a povedzme si pravdu, že v prvých rokoch po rozdelení sa to viedlo blbým smerom.
A dnes si všetci drukujeme, že vzťahy Čechov a Slovákov nikdy neboli také dobré ako dnes.
A je to asi pravda.
Milan Rastislav Štefánik (* 1880 - † 1919)
Minister vojny
Slovenský astronóm, fotograf, vojenský letec, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, diplomat a politik. S Masarykom sa spoznal už počas štúdií na pražskej technike a veľmi ho obdivoval. V Paríži sa venoval štúdiu astronómie a po vypuknutí vojny nastúpil vo Francúzsku do vojenskej leteckej školy, kde získal diplom pilota a nastúpil ako prieskumník na západnom fronte a neskôr v Srbsku. V Ríme a v Paríži začal aktívne propagovať v diplomatických kruhoch, kde bol dobre uvedený, myšlienku vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov a spojil sily s Masarykom a Benešom.
Začiatkom roka 1917 sa mu v Rusku podarilo uzatvoriť dohodu o formovaní Československých légií z vojnových zajatcov, neskôr dohodol vytvorenie aj Československej armády vo Francúzsku a v Taliansku. Štefánik tragicky zahynul 4. mája 1919 pri návrate z Talianska. Jeho noha sa mala po prvý raz dotknúť novej vlasti, za ktorej vznik bojoval. Jeho lietadlo sa však zrútilo krátko pred pristátím pri Ivanke pri Dunaji.
Edvard Beneš (* 1884 - † 1948)
Minister zahraničia, premiér, prezident
Po vypuknutí vojny organizoval český vnútorný odboj v organizácii Maffie a zabezpečoval spojenie odboja s Masarykom, ktorý bol v exile. Po odchode do Paríža spolu s Masarykom a so Štefánikom organizoval zahraničný odboj a propagoval česko-slovenský politický program.
V roku 1916 sa podieľal na ustanovení Česko-slovenskej národnej rady, v ktorej zastával miesto generálneho tajomníka. Spoločne so Štefánikom získal súhlas dohodových mocností na zakladanie československých vojenských jednotiek. Po vyhlásení Československej republiky 28. októbra 1918 bol vymenovaný za ministra zahraničia. V rokoch 1921–1922 bol československým premiérom, neskôr poslancom a po abdikácii Masaryka ho zvolili za prezidenta.
Po prijatí mníchovskeho diktátu v roku 1938 emigroval do Londýna, kde vytvoril exilovú vládu. Po oslobodení Československa v r. 1945 bol potvrdený vo funkcii prezidenta a následne zaňho aj zvolený. V roku 1948 počas politickej krízy, vyvolanej komunistami, im svojou nerozhodnosťou uľahčil prevzatie moci. Zlomený zomrel 3. septembra 1948.
Tomáš Garrigue Masaryk (* 1850 - † 1937)
Prvý prezident ČSR
Rodák z Hodonína, ktorého otec bol Slovák, sa po celý život nepovažoval ani tak za Čecha, ale tvrdil o sebe, že je moravský Slovák. Vždy prízvukoval, že Česi pri plánoch na nové povojnové usporiadanie Európy nemôžu zabudnúť na svojich bratov v Hornom Uhorsku.
Vo Viedni a neskôr v Prahe bol uznávaným filozofom, sociológom a pedagógom. Veľmi skoro sa začal politicky angažovať aj v českej otázke. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa postavil do čela odboja za rozbitie Rakúsko-Uhorska a vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. V roku 1916 založil v Paríži spolu s Benešom a so Štefánikom Česko-slovenskú národnú radu, ktorej sa stal predsedom. Dňa 14. októbra 1918 sa stal predsedom dočasnej česko-slovenskej vlády v Paríži a 18. októbra vydal vo Washingtone Vyhlásenie o nezávislosti Československa, v ktorom deklaroval vytvorenie samostatného štátu. Dňa 14. novembra 1918 ho Revolučné národné zhromaždenie zvolilo za prezidenta, ale až 20. decembra sa vrátil z emigrácie do novej republiky. Prezidentom bol až do r. 1935, keď abdikoval zo zdravotných dôvodov. O dva roky neskôr zomrel.
