Určite ste už počuli o niekom, koho navštívil duch zosnulého, alebo ste to dokonca možno sami zažili na vlastnej koži. Je to iba výplod našej fantázie? Keď odíde blízka osoba, rana sa hojí ťažko a často nás trápi vedomie či skôr nevedomie, čo sa stalo s jej dušou. Zhaslo sa svetlo, zatiahla opona a s posledným výdychom prišiel úplný koniec? Nebolo by to až príliš obyčajné?
Odnepamäti ľudia veria, že smrťou sa život nekončí, naopak, začína sa. Náboženstvá celého sveta nám dávajú nádej, že smrť je iba brána k posmrtnému životu, ktorý odráža náš život na zemi. Či už duša ide do neba, alebo sa znova narodí, alebo po smrti nie je nič, to je už na každého viere...
Medzi tými, ktorí veria v posmrtný život, sa hovorí, že po poslednom výdychu sa duša zosnulého ešte tri dni zdržuje v našom svete. Trvá jej, kým si uvedomí, že už nie je spojená s fyzickým telom. Keď to zistí, začne sa lúčiť a vybavovať nevybavené...
Mozog to nechápe
Skeptici ľuďom, ktorí tvrdia, že ich po smrti navštívil zosnulý, neveria. Áno, nič z toho nie je vedecky podložené a ani racionálne vysvetliteľné. Nie všetko sa však dá ozrejmiť a na niektoré veci je jednoducho naša ľudská kapacita prikrátka. Veď ak by sa dali vysvetliť všetky veci medzi nebom a zemou, nezmizla by z tohto sveta aj posledná kvapka nádeje a viery?
Malým dôkazom, že je to možné, sú stovky príbehov vedcov, zaťatých ateistov, ktorí zažili napríklad klinickú smrť a nahliadli na „druhý breh“, čo im úplne zmenilo pohľad na duchovný svet. Mozog takéto veci odmieta chápať, no možno ste to zažili už aj vy.
Nevysvetliteľné búchanie, klopkanie, padajúce lustre, obrazy, praskajúce zrkadlo, nezvyčajný chlad, vôňa, či dokonca fyzický alebo vizuálny kontakt... A následne ste sa dozvedeli, že niekto z vašich blízkych v tom čase zomrel. Mnoho ľudí si myslí, že je to všetko iba náhoda či halucinácia. Ak je to však pravda, prečo to duše robia?
Cez sny
Hovorí sa, že mŕtvi zostávajú pri svojich blízkych, alebo ich navštevujú z dôvodu silného citového puta. „Keď zomrel môj otec, bola som na školení mimo domu. V noci som sa zobudila na zvláštny pocit, a keď som otvorila oči, videla som ho, ako stojí v rohu izby a pozerá na mňa. Ráno mi zavolali, že v noci zomrel,“ opisuje svoj zážitok päťdesiatnička Anna. Otca videla v zelenom obleku, v ktorom ho potom aj pochovali.
„Blízki sa s nami chodia rozlúčiť až v momente, keď ich duša opustí telo. Hneď ako z tela vystúpi a odpúta sa od neho, neexistuje pre ňu vzdialenosť, tak ako ju vnímame my. Môže byť kdekoľvek, aj tisíce kilometrov od miesta, kde opustila telo, a to okamžite,“ vysvetľuje médium Libuše Steckerová, ktorá sa venuje odprevádzaniu duší na druhý svet. „Duša sa väčšinou príde rozlúčiť s niekým blízkym, koho milovala a kto miloval ju.“
Spôsoby, akými sa blízki lúčia, sa rôznia. Najčastejšie je to skrze sny. „Otec sa so mnou prišiel rozlúčiť v sne. Objal ma, dali sme si bozk a povedal mi, že mu je už dobre. Bolo to také reálne a živé... Aj teraz, keď mi je veľmi smutno, tak poviem, že tato, už si ma dlho nebol pozrieť, a v tú noc sa mi o ňom sníva,“ opisuje svoj zážitok na internetovom fóre Lenka.
Milované osoby pritom v snoch vyzerajú mladšie. „Deň pred pohrebom babičky sa mi s ňou prisnil sen, sedela tam spokojná a usmiata, ale niečo na nej bolo iné, vyzerala o hodne mladšie, mala ružové líčka a nemala okuliare. Jednoducho presne tak, ako keď bola mladá,“ píše Patrícia.
Klopkanie
Inokedy sa zasa tesne po smrti blízkych ozývajú príbytkom rôzne zvuky alebo padajú predmety, čo si pozostalí spájajú s dušou zosnulého. „V deň, keď zomrela naša tetuška, sme mali rodinnú oslavu a čakali s obedom na ňu. Zrazu zo steny spadla veľká kvetinová výzdoba, ktorá tam bola pripevnená hrubými povrazmi. Po hodine sme sa dozvedeli, že skonala vo svojom byte. Určite sa takto s nami prišla rozlúčiť,” spomína Kristína.
Veľmi časté sú klopkania na okná či dvere. „Po smrti otca sme počuli zaklopanie na okno,“ hovorí Petra. Podobnú skúsenosť má aj Eva. „Keď zomrel môj ujo, tak niekto trikrát zaklopal na okno u môjho otca. To okno je vysoko a je ťažké tam dočiahnuť. Keď sme sa pozreli von, nikto tam nebol. O pol hodiny nám prišla sesternica oznámiť, že zomrel.“
Časté sú aj prípady, keď blízki cítia prítomnosť zosnulého alebo jeho vôňu. „Zrazu v izbe zostal veľký chlad a v momente som zacítila typickú babkinu vôňu. A až keď mi zazvonil telefón a dozvedela som sa, že zomrela, tak som si to spojila,“ opisuje svoj zážitok Natália.
Šiesty zmysel
Veľmi vnímavé sú na takéto zážitky malé deti. Hovorí sa, že sú schopné skrz akýsi šiesty zmysel vnímať to, čo dospelí nevidia. „Pozerali sme televízor a môj syn sa o 18.55 hod. z ničoho nič strašne rozplakal a povedal, že tu bola babka a povedala, aby neplakal. Nedarilo sa mi ho utíšiť a približne o 15 minút mi volali z nemocnice, že mama zomrela. V úmrtnom liste bol čas úmrtia 18.55,“ hovorí Jana.
Z týchto príbehov behá mráz po chrbte, no väčšina ľudí s podobným zážitkom sa zhoduje v tom, že necítili strach či hrôzu. Naopak, opisujú ich ako niečo krásne, pretože si uvedomili, že duša človeka je nesmrteľná. Príbehy o lúčení zosnulých počul od svojich pacientov aj psychoterapeut Jiří Černý, ktorý spolupracuje so známym českým hospicom Cesta domů.
„Rozlúčenie v sne nastávalo väčšinou v prípade očakávaného úmrtia a v spojení s nejakou väčšou vzdialenosťou. Obvykle sa takto prišiel rozlúčiť prarodič, ktorý zomrel niekde na druhom konci republiky alebo sveta. Takéto rozlúčky nesprevádzajú nepríjemné pocity,“ hovorí a prezrádza, že sny so zosnulými nám pomáhajú prejsť procesom trúchlenia.
U pacientov sa nikdy nestretol s vydesením alebo hrôzou. „Niekedy bol prítomný chlad, ale ten tiež korešponduje s finálnou fázou trúchlenia a symbolizuje, že vzťah vychladol a teplo života sa prenieslo do iných vzťahov, ktoré sme pre obrovský smútok zanedbávali - deti, vnúčatá, priatelia,“ vysvetľuje.
Dušičky
Dlho sa verilo, že duše sa na zemský povrch vracajú iba počas Dušičiek. Zosnulým kedysi dokonca chystali nádoby so studeným mliekom a maslom, aby sa po návrate z očistca ochladili.
Dnes počas Dušičiek navštevujeme hroby zosnulých, kam pokladáme vence a sviečky. Nech už je váš názor na tieto zážitky akýkoľvek, nezabudnime venovať našim zosnulým tichú spomienku či modlitbu ani tento rok. Ocenia to, vraj sú pri nás bližšie, ako si dokážeme predstaviť.
Po smrti sa zakrývali zrkadlá
Katarína Nádaská, etnologička
„Aj v minulosti sa verilo, že mŕtvy sa príde rozlúčiť. Smrť človeka predpovedal kuvik, zavýjajúci pes či prudko erdžiaci kôň. Ak sa zastavili hodiny, padol obraz, puklo sklo, resp. diali sa nejaké záhadné znamenia, svedčilo to podľa našich predkov o tom, že niekto z rodiny zomrel - často aj vzdialený v inom meste. Bolo zvykom, že zakrývali zrkadlá a rovnako aj sklo na obloku, aby si mŕtvy nevzal niekoho so sebou. Z rovnakého dôvodu sa mŕtvemu zatvárali oči a zaťažili sa mincou. Naši predkovia mali v súvislosti s mŕtvymi veľký strach najmä z upírov. Do hrobu sa preto snažili dať mŕtvym všetko, čo chceli a mali radi, lebo inak by ich mŕtvi chodili strašiť.“
