To, že aj druhý raz privedie útla žena na svet dvojčatá, sa manželom Kemeňovým ani nesnívalo. Adam a Filip (1) sú, našťastie, zdraví a vitálni. Štyria „chlapi“ však dávajú obom rodičom poriadne zabrať. Ako sa im žije?
Chcete pomôcť rodinke s chorými detičkami? Napíšte nám na tip@novycas.sk
Keď sa manželia Monika (35) a Róbert (46) dozvedeli, že budú mať dieťa, ich radosť nemala konca-kraja. Keď ale zistili, že čakajú dvojčatá, dostavil sa prvý šok. „Potom sme sa na detičky len tešili, bolo to radostné obdobie. Tehotenstvo som znášala veľmi dobre,“ opisuje Monika. Hoci Matúš a Samuel (5) sa narodili predčasne, väčšie problémy s nimi neboli.
„Divné bolo len to, že nechceli hovoriť. Lekárka ma však ubezpečovala, že u predčasne narodených deti je to normálne. Až keď mali chlapci tri roky, poslali nás na vyšetrenie na neurológiu a odtiaľ na psychiatriu,“ pokračuje Monika. Vtedy sa dozvedeli krutú diagnózu. „Obaja chlapci trpia autizmom. Najviac ma dostalo, keď mi psychiatrička povedala, že chodiť k nej máme, len keď budeme potrebovať lieky na upokojenie a že mám si vyhľadať nejaké združenia,“ opisuje Monika prístup lekárky a dodáva: „Doteraz to neviem spracovať.“
S chlapcami to nie je jednoduché, pretože majú svoj vlastný svet, do ktorého sa dá len ťažko preniknúť. „Majú lepšie i horšie chvíle. Samko má sklon hrýzť a štípať, Matúško si ubližuje, búcha si hlavičku. Navyše oni neposlúchajú, jednoducho sú v inom svete, darmo im čokoľvek poviete,“ opisuje život so synčekmi milujúca matka.
Ďalšie dvojčatá!
Keď Monika otehotnela druhýkrát, manželia sa veľmi tešili, aj keď si uvedomovali, že to bude kvôli zdravotnému stavu ich starších synov náročné. „Keď sme sa dozvedeli, že znova čakám dvojčatá, nemohli sme tomu uveriť. Ale prijali sme to a tešili sme sa,“ hovorí s úsmevom Monika. Adam a Filip prišli na svet v ten istý deň ako starší bratia, len o 4 roky neskôr. Všetci štyria bratia slávia narodeniny v rovnaký deň.
Našťastie, mladšie dvojičky sú v poriadku. Život so štyrmi deťmi, kde dve majú autizmus a dve sa práve učia chodiť, však nie je prechádzka ružovou záhradou. Monika sa ale nesťažuje. „Pomáha mi mama, ktorá s nami žije, ale niekedy jej musím dať voľno, aby si oddýchla. Vtedy tu je kamarátka. Sama by som to nezvládala. Manžel pracuje a chodí aj na turnusy,“ priznáva Monika s tým, že na oddych ani len nepomysli, všetok čas jej zaberajú deti.
„Dali sme dokopy, čo sa dalo, ale už to finančne nezvládame. Žijeme z jedného platu, ja mám rodičovský príspevok a poberám dávky na pohonné hmoty a plienky pre ,veľkáčov‘. Tá terapia im veľmi pomáha, po nej sú pokojnejší a menej ubližujú sebe a ostatným,“ vzdychne si Monika.
