Herectvo študovala v Londýne, ako tínedžerka mala pankáčske obdobie a živila sa aj ako barmanka na Cypre. Nám prezradila, čo robí vo voľnom čase a či by vedela podať prvú pomoc.
Aká bola vaša cesta k herectvu?
Od 5 do 11 rokov som vyrastala v detskom divadelnom súbore Rarášok a bolo to v Taline pri Pentagone. (smiech) Teraz je to strašne smutné miesto. Robili sme krásne predstavenia, dokonca sme už mali ísť do telky s Dievčatkom so zápalkami, ale to som práve začínala so svojím pankáčskym obdobím, tak som v 12 rokoch zo súboru odišla.
Ako sa to prejavovalo?
Johnny Rotten zo Sex Pistols, Nirvana, vyťahané svetre, na hlave cukrová voda... (smiech)
Rodičia museli mať radosť, keď ste takto rebelovali...
No, maminka plakala. Nebola som taký klasický rebel, ako to vidíme v telke alebo nejaké problémové dieťa. Len som si tak trošku hľadala slobodu a riešila v sebe nepoznané smútky a hnevy. Ale v 19 rokoch som sa k herectvu vrátila v Bielom divadle, kde som zostala niekoľko rokov. Prišiel komparz na seriál Odsúdené, kde som potom dostala menšiu rolu. A zase nastalo moje slobodné obdobie hľadania seba a šťastia, tak som odišla na Cyprus a do Paríža.
Čo ste tam robili?
Na recepcii hotela a v bare, vždy som to chcela zažiť, bolo to naozaj krásne obdobie. Po istom čase na Slovensku som odišla do Londýna, kde som pracovala a na hereckej akadémii študovala herectvo. To mi vyhovovalo, lebo to nebola klasická vysoká škola s rigoróznou prácou. (smiech)
A na Slovensku ste vyštudovali akú školu?
Strednú hotelovú, odbor hotelový manažment. Mala som ísť na konzervatórium, vtedy zas mamina plakala, že nechcem. Ale mala som 14 rokov a vysvetľovala som jej, že keď budem herečkou, tak budem bezdomovec, vnímala som to tak - že je to vášeň a láska, ale že to nemá budúcnosť.
Nikdy vám ľudia z brandže nepovedali, že ako herečka by ste mali mať VŠMU?
Ani nie. Ono sa to síce nehovorí úplne nahlas, ale napríklad dostať sa do divadla tu na Slovensku bez VŠMU, v tom nevidím nejakú šancu. Takže aj kamošom v Londýne som hovorila, že keď chcú hrať, musia mať VŠMU. (smiech)
Ako sa k vám dostala ponuka do seriálu Sestričky?
Počas mojej práce v zahraničí som občas lietala na Slovensko, pretože som v agentúre, odkiaľ ma volali na kastingy do reklamy, alebo som tu točila krátky film. Čiže vedeli o mne, že som študovala herectvo v Londýne, tak ma zavolali na kasting.
Sestričkám sa veľmi darí, sú úspešné. Ako sa vám natáčalo?
Bola to výnimočná skúsenosť, celý tím bol fantastický. Práca veľmi intenzívna, ťažká a rýchla, no som rada, že bola. Na pľaci vládla súdržnosť a ľudskosť.
Poznali ste predtým ostatné herečky, ktoré s vami hrajú?
Vôbec sme sa nepoznali. Ale pomáhali sme si a podporovali sa, a to si veľmi vážim. Myslím si, že je to z toho seriálu aj cítiť. Naozaj od štábu až po komparzistov, cez hercov sme dávali do toho úplne všetko. Nie sú to len slová, je to pravda.
Museli ste sa na túto úlohu aj nejako špeciálne pripravovať, absolvovať odborný kurz?
Mám úžasnú kamarátku, s ktorou vo voľnom čase aj šijem a ona je zdravotná sestra. Keď som sa pripravovala na natáčanie, tak sme spolu sedeli a šili, vtedy mi veľa rozprávala, ako to v nemocnici funguje. A, samozrejme, sme absolvovali aj také malé školenie s našimi úžasnými sestričkami, ktoré boli na natáčaní. Všetko nám profesionálne, ale zároveň ľudsky vysvetlili a boli fantastické. Učili nás dávať napríklad kanylu a ja som sa veľmi bála, lebo mám paniku z ihiel. Môj zubár napríklad vie, že predtým, než mi dá injekciu, mi musí nechať chvíľočku, aby som sa s tým zmierila a rátame to po desiatich sekundách. (smiech) Veľakrát som skoro odpadla, lebo keď vidím ihlu, umieram.
Vedeli by ste už teraz niečo aplikovať v praxi?
Nie. (smiech)
Ani podať prvú pomoc?
Ale áno. Minule som bola v nejakom nákupnom centre, kde záchranári demonštrovali prvú pomoc. To by som už vedela. Vždy mi na tom veľmi záležalo a keď mi to vyprchalo z hlavy, tak som sa to znovu naučila. Nedávno sme mali geniálny víkend s maminkou a s kamoškami a jedna z nich si hrozne hlboko zarezala do prsta. Všetky baby lietali, aby jej pomohli, a pripomenula som si, že ruka musela byť vyššie ako srdce, tak aj zo životných situácií sa človek veľa naučí.
Prečo si myslíte, že ľudí bavia seriály z nemocničného prostredia?
Lebo tam ide o život a sú tam silné emócie, ľudia akoby prehlbovali svoju vlastnú empatiu, keď sa spájajú s druhými v ich smútku. Viac si možno vážite svoj život a zdravie.
Ako sa staráte o svoje zdravie?
Stravujem sa veľmi zdravo a veľmi mi to chutí, cítim sa lepšie. Som vegetarián, mám rada vitamíny, zeleninu a ovocie.
Keď ste chorá a máte teplotu, chodíte do práce?
Hrať musíte, v tom sme nenahraditeľní. (smiech) Pokiaľ nemám teplotu 42 °C a netečie mi mozog z nosa, tak si neviem predstaviť, že by som ohrozila celú produkciu.
Spomínali ste, že šijete. Čo konkrétne?
Veľmi rada šijem. Napríklad ruksaky a k tomu moja kamarátka ušije doladené obojky pre psíky. Chcela by som si na to zas nájsť viac času. Môj starký bol krajčírom a operným spevákom v spevokole. Starí rodičia po maminej aj otcovej strane boli také krásne klenoty. Od detstva som mávala kreatívne soboty, keď som chodila po byte a hľadala, čo treba prešiť. Je to pre mňa relax. Doteraz som šila ručne, ale minulý rok som si kúpila stroj.
Máte okrem šitia aj iné záľuby?
Veľmi rada varím, chodím do prírody, na výlety s rodinou alebo s kamarátmi, rada sa bicyklujem a robím džemy. Milujem šípkový, ale na jednu fľašu zbierate šípky asi 6 hodín. Keď som ho minule varila, bola som taká unavená, že som polovicu šípok vyliala, pasírujete hodiny pre dve kvapky a ste z toho na nervy. (smiech) Úplne najradšej však mám hudbu.
Stále Nirvanu a punk?
Mám rada všetko možné. Indie, rock, electro, latino, džez, reggae, pop, klasiku. Dnes ťažko nájdete jeden čistý štýl bez prvkov iného. Niekedy si dokážem spievať aj 4 hodiny. Mamka a otec nádherne spievajú. Chodievali sme kedysi celá rodina aj s krstnými rodičmi a so sesternicami na chatu na Malinô Brdo, kde sa vždy spievali ľudovky. Bolo to také nádherné, keď celá rodina sedela pri ohni, všetci majú prekrásne hlasy a spev sa ozýval po celých horách. Dolné chaty kričali, nech ešte spievame, alebo prišli, doniesli víno a bolo to super. Hudba je pre nás veľmi dôležitá.
Čo vás najbližšie čaká, kde vás môžeme vidieť?
Ešte netuším, som vlastne herečka na voľnej nohe. Fakt potrebujem mať pocit slobody, inak nedokážem fungovať.