Sú to však dôležité slová, nad ktorými sa treba zamyslieť, či už máte vzťah alebo nie. Tento Slovák musel nabrať odvahu, aby napísal riadky plné bolesti a zverejnil ich na Facebooku na Priznaniach žien. Urobil tým však službu pre tých, ktorí ešte majú šancu zachrániť svoj vzťah.
"Nikdy som si nemyslel, že ja budem dávať na FB niečo takéto, ale mám potrebu sa vyjadriť. Muži, vážte si svoje ženy, vážte si to, že ich máte, vážte si to, že sa vraciate domov a ona vás tam čaká, to, že máte zlý deň a máte to komu povedať. Viem, veľakrát nás vedia nahnevať, ale niekedy keď vám nadávajú, zastavte a len sa na ňu pozerajte. Nie sú napriek tomu, že nám nadávajú, podarené?
Mal som úžasnú manželku, áno, mal, lebo som si ju nevážil, nestál som pri nej, keď ma najviac potrebovala, nestál som pri nej, keď jej bolo najhoršie. Veľakrát som jej dal kvet, xy-krát som jej povedal, že ju ľúbim. Čo z toho, keď jej bolo najhoršie a ja som sa jej otočil chrbtom. Bral som ju ako samozrejmosť. Neberte ich ako samozrejmosť, pretože nie sú váš majetok. Nikdy neviete, kedy sa vrátite domov a ona tam už nebude. Predstavte si to, že sa vrátite domov a ona tam nie je, potrebujete sa vyrozprávať, ale je preč, všade prázdno, nemáte komu povedať, ako bolo v práci, nemáte sa komu posťažovať, ľahnete si do postele a nič len prázdno okolo vás, ticho, cítite sa sami. Zrazu máte veľa času, tak premýšľate, kde je, ako sa má, je s ňou niekto, je smutná, je šťastná, čo potrebuje, ako jej je, mysli na mňa? Všetko vám behá po rozume, no žiadna odpoveď. Zrazu je to všetko, tie roky budovania sú preč. A prečo? Len preto, že si nevážime, čo máme.
Milujem ju, tak moc ju ľúbim. Sme od seba už dlho, no každú sekundu dňa myslím len na ňu. Ani po roku mi nenapadlo hľadať si druhú, pretože viem, že ona bolo to najlepšie, čo ma v živote stretlo. Vôbec neviem, ako ďalej, no jedno viem, že ju aj napriek všetkému ľúbim.
Vážme si, čo máme, vážme si jeden druhého, pretože potom, keď to mať nebudeme, už bude neskoro."
