Azda iba to, že jeho domovom je už dlhé roky Praha. Nám však prezradil viac, napríklad aj to, že vyráža na Vianočné Pianko tour, na ktorom predstaví svoju novú pieseň 50 žiráf.
Názov Pianko sa spája s tichom, s pohodou. Vianočné turné bude asi tiež bez decibelov...
Názov nie je náhodný, symbolizuje túžbu po spomalení života, pretože žijeme nechutne rýchlo a to sa mi nepáči. Koncertný program Pianko je o spomaľovaní, o zamýšľaní sa nad sebou. Je to akustický, tichý program. Hrajú tam ľudia zo Slovenskej filharmónie, z orchestra SND a hráme potichu - klavír a sláčiky. Je to úplne niečo iné, ako keď hrám s kapelou Indigo veľké koncerty. Moje publikum už dozrelo a sú to ľudia, ktorí rozmýšľajú a chápu moje texty aj v druhej línii - čítajú medzi riadkami.
Čo sa tam dočítajú?
Napríklad v menej známej pesničke Nad nami zomrel skladateľ sa spieva o tom, ako sa ľudia správajú k umeniu. Spievam, že keď zomrel skladateľ, nosiči sťahujú klavír z jeho bytu. Vulgárne pri tom nadávajú a barbarsky si kladú noty pod nohy, aby nezašpinili koberec. Pieseň Parfémy symbolizuje snobov, malomeštiakov, ktorí sa predvádzajú svojím majetkom. Poďme sa zachrániť je o tom, že by sme sa nemali vzdávať svojich obyčajných snov. Nemám rád bezduché pesničky o láske v zmysle - čakám ťa, neprídeš, zavoláš, rozchádzame sa... To je vata.
Na albume Pianko je okrem starších upravených piesní emotívna nová skladba 50 žiráf s odkazom pre ľudstvo: Príde deň, keď táto zem vás ďalej neunesie. Čo vás inšpirovalo na jej napísanie?
Pieseň súvisí s vyvraždením žiráf zoológa Josefa Vágnera v Safari parku Dvůr Králové v roku 1978, keď mocipáni dali príkazom postrieľať 50 žiráf. Eštebáci to vtedy zamietli pod koberec a zabudlo sa na to. Ale dnes, keď je téma vzťahu človeka a prírody výsostne aktuálna, je správny čas pripomenúť si to. Pesnička však nie je o zvieratách, je o ľuďoch. Uprostred sa pýtam: „Načo nám budú miliardy dát? Aby sme sa mohli vzájomne vydierať? Prečo sa neučíme žiť od zvierat?“ Myslím si, že sme sa zamotali do elektroniky, digitálu, predpisov... Sme v slepej uličke.
Ste známy milovník zvierat a prírody, takže úplne chápem, že vás ten príbeh nemohol nechať ľahostajným. Veríte, že pesnička pomôže niečo zmeniť?
Zoológ Vágner vtedy povedal: „Nikdy nesplatíme zvieratám to, čo sme im dlžní.“ Mali by sme nad tým viac premýšľať. Lebo urážame prírodu, všade sa stavia, ale nikto nevysádza stromy. Bratislava je v tomto choré mesto, polovica je zabetónovaná. Má len dva veľké parky – Sad Janka Kráľa a Horský park. Ničíme to, odkiaľ pochádzame. Ako keby niekto podpálil rodný dom. Nie som žiadny ekologický kazateľ, ale umelec môže na niektoré veci poukázať.
Nielen poukazujete, ale aj konáte.
Odmalička som bol psičkár. Aj pieseň Psi sa bránia útokom je metafora. Nie je o psoch, ale o ľudskej vernosti, o tom, či si vážime sami seba. Preto napríklad robíme na turné dobrovoľné zbierky pre útulky. V každom meste pre iný útulok. S priateľkou sme si pred tromi rokmi adoptovali psíka z útulku.
O vašom súkromí už roky mlčíte, ani o súčasnej partnerke toho veľa nepoviete. Predsa len, prezradíte, čím vás očarila?
Tým, že je úžasne ľudská. Nehrá sa na to, čo nie je, ako to dnes robí mnoho žien. Nemá rada medializáciu. Máme šťastný vzťah päť rokov a nechcem to pokaziť žiadnou medializáciou. Od roku 2012 nechodím na „smotánkovské“ večierky. Viem byť šťastný aj bez tohto druhu medializácie.
S priateľkou žijete v Prahe, ale v Bratislave máte syna Filipa (29) z prvého manželstva. Aký máte vzťah?
Stretávame sa. Je vo svojej práci veľmi úspešný. Ale nerád by som sa bavil o súkromí. Nevrátime sa k hudbe?
Keď inak nedáte... Tak teda, čím to je, že hoci ste na Slovensku aj v Česku veľmi populárny, navonok sa prejavujete skromne. Prečo?
Vždy si spomeniem, ako som sedel vo svojej detskej izbe na posteli s gitarou v rukách. Učil som sa hrať a sníval som o tom, že raz budem profesionálnym spevákom. Podarilo sa mi to napriek tomu, že nemám hudobné vzdelanie. Som samouk. Sám som sa naučil hrať na gitare, písať texty aj skladať pesničky...
Prvú gitaru ste vraj dostali za samé jednotky v deviatej triede. To ste boli celkom slušný bifľoš!
No, pravdupovediac, bolo to moje posledné dobré vysvedčenie. Na gymnáziu som už mal aj trojky, dokonca aj štvorky. Mal som už iné záľuby, ako sedieť nad učebnicami. Chcel som spievať, nosil som dlhé vlasy a mysľou som bol niekde úplne inde. (smiech)
To ste mali odjakživa jasno v tom, že budete spevák?
Keď som bol malý chlapec, chcel som byť hasičom, neskôr tenistom. Ale keď som dostal prvú gitaru, sníval som o tom, že budem spevák a to sa mi splnilo.
Popularita je v dnešných časoch závislá aj od internetu. Lenže vraj nie ste fanúšik internetu a sociálnych sietí...
A pýta sa niekto? Proste, človek to musí robiť. Ale mám zase na sociálnej sieti veľa fanúšikov, ktorí už dozreli so mnou. Ctíme spolu „pravdu nášho veku“. Píšu tam krásne komenty k piesňam. Nemyslím si však sám o sebe, že som populárny, ale že moje pesničky sú obľúbené u určitých ľudí. Vždy si hovorím: Neškrab si to, je to dobré! Nemyslím si ani, že popularita v takom malom štáte je niečo zvláštne. Môj kamarát Ivan Tásler už dávnejšie povedal: Kto si na Slovensku o sebe myslí, že je populárny, patrí na psychiatriu. A máme tu také prípady. Sú ľudia, ktorí stále vymýšľajú, čo by urobili, aby sa o nich písalo a hovorilo, no hlavne to nie je o ich práci, ale o súkromí.
Účel svätí prostriedky – chcú byť slávni a mnohí pre to urobia čokoľvek...
Sláva je krásna prostitútka, nesmieš sa do nej zaľúbiť. Lebo zajtra pôjde s iným. Každý spevák má svoju krivku popularity. Keď má človek rozum, tak si váži svoje pesničky a tam to ďalej nenafúkneš. Niektorí si myslia, že keď sa každé ráno odfotia v kúpeľni a dajú fotku na instagram, tak budú slávnejší. Budú známejší, ale nie populárnejší. Myslím si, že popularita u speváka je to, že ľudia poznajú vaše pesničky a chodia na koncerty. Ostatné je len o tom, že vírite mediálny prach. Nič viac.
Vaše pesničky spievajú generácie, piesne, ktoré ste zložili pre deti, sa ešte aj dnes učia deti v škôlkach. Teší vás to?
Je to pekný pocit, veď o čo ide v muzike? Tak ako maliar chce, aby jeho obraz obdivovali ľudia na výstave, aby si ho niekto kúpil a robil mu doma radosť, muzikant chce, aby jeho pesnička bola vypočutá. Nemusí byť hitom, mne stačí, keď mám pekné ohlasy od ľudí, že sa im to páči. Nemám už ambíciu byť v hitparádach na prvom mieste. Stačí mi byť známy.
Nebuďte príliš skromný. Určite je niečo, čo by ste ešte chceli dosiahnuť...
Pristupujem k životu a k svojej práci s pokorou. Mám pekný vzťah, mám čo jesť, mám kde bývať a to je hlavné. Chcel by som, aby som bol zdravý, aby som mohol robiť hudbu. Ostatné si viem kúpiť.
