To, čo bolo ešte pred takmer 30 rokmi iba výmyslom spisovateľov a scenáristov, dnes už nemusí byť až také nereálne. Dokážu vedci naozaj vzkriesiť dinosaury, alebo je to len utópia filmového plátna? Presklený automobil vás vezie chodníčkom v nádhernom zelenom parku. Už iba okolitá príroda vám vyráža dych, no keď spoza stromu vykukne hlava živého brachiosaura, stratíte reč. Pritiahnuté za vlasy? Nie tak celkom. Vitajte v Jurskom parku!
Nádej v komároch
Sci-fi román Jurský park z pera amerického spisovateľa Michaela Crichtona uzrel svetlo sveta v roku 1990. V tom čase bola veda paleogenetika iba v plienkach. Technológie a výskum však napredujú míľovými krokmi. Aké možnosti na oživenie dinosaurov máme o takmer tri desiatky rokov neskôr?
Genetické inžinierstvo sa dnes na vzkriesenie dinosaurov pozerá realisticky. Napriek tomu to však má svoje háčiky, alebo rovno veľké háky. Okrem etického hľadiska a otázky, či je vôbec správne a morálne pokúšať sa oživiť milióny rokov vymreté tvory, stoja v ceste aj iné prekážky. Tou najväčšou je získanie potrebnej deoxyribonukleovej kyseliny, známej ako DNA.
Bez tejto vzácnej spleti molekúl, v ktorej je zapísaný genetický kód každého živého organizmu, sa nedá nikam pohnúť. Problémom je, že DNA v tkanive uhynutého živočícha nevydrží večne. Nádej vedcom dávala skamenelá živica ihličnanov jantár, ktorá dokonale zakonzervovala niektoré fosílie. Napríklad také komáre, ktoré cicali krv prehistorických tvorov.
Veď aj v Jurskom parku sa vedcom podarilo oživiť dávno vyhynuté zvieratá práve takýmto spôsobom. Kým vedci v čase natáčania ešte verili, že jantár dokáže uchovať DNA na dlhé veky, dnes sa vie, že to nie je pravda. Naopak, podľa experimentov genetické informácie zo živice miznú už po desiatkach, nieto po miliónoch rokov.
„Máme komáre a štípajúce muchy z čias dinosaurov zachované v jantári. Ten však dobre zachováva tvrdé časti, a nie mäkké tkanivo. Takže z komárov v jantári sa krv so vzorkou DNA získať nedá,“ vysvetlila antropologička Susie Maidment pre portál Prírodopisného múzea v Londýne. V priebehu fosilizácie sa organické časti pevného tkaniva, napríklad kosti, menia vplyvom minerálnych látok, ktoré prenikajú do jantáru cez mikrotrhliny, na anorganické.
Inak povedané, čas z kosti urobí kameň a chemické zloženie sa kompletne zmení. DNA je ako súčasť organickej zložky zničená a genetický kód uhynutého živočícha sa navždy stratí. Vedkyňa Susie Maidment však nestráca nádej. „Myšlienka, že jedného dňa nájdeme komára alebo muchu z dinosaurích čias so zachovanou krvou v ich vnútri, nie je scestná.“
Malá nádej
Na druhej strane DNA ukrytej v kostiach trvá pri priemernej teplote -5 °C asi 6,83 milióna rokov, kým sa rozloží. Dinosaury však zmizli z našej planéty približne pred 65 miliónmi rokov. Vedci sa však už dlho pohrávajú s myšlienkou, že niektorým druhom nevtáčích dinosaurov sa obrovskú katastrofu podarilo prežiť a že žili až do treťohôr. Ak by to bola pravda, dalo by nám to státisíce, maximálne milión rokov navyše, čo na zachovanie DNA stále nestačí.
Ďalším problémom je, že molekuly DNA sa ľahko lámu. „Môžeme nájsť fragmenty DNA vo fosíliách dinosaurov, ale nie dostatok genómu na ich aktiváciu. Pravdepodobnosť nájdenia celého genómu je takmer nemožná,“ skepticky vysvetlil paleontológ Mark Norell z amerického Múzea prírodných vied pre portál Populárna mechanika.
V preklade to znamená, že aj keby sa odborníkom podarilo niekde nájsť uchovanú DNA prehistorického tvora, s najväčšou pravdepodobnosťou by bola poškodená a odborníci zatiaľ nevedia, ako a čím chýbajúce časti dinosaurej DNA nahradiť. Nikdy nehovor nikdy, preto si predstavme, že sa archeológom zázrakom podarí nájsť zachované a použiteľné organické tkanivo dinosaura, z ktorého dokážu odobrať DNA.
Ďalšou prekážkou by mohlo byť samotné odobratie vzorky. Spôsob, akým to urobili v Jurskom parku, nie je príliš reálny. Ihla, ktorá prenikla jantárom vo filme, sa hladko dostala k zakonzervovanému komárovi, ktorého žalúdok obsahoval krv dinosaura. V skutočnosti by však ihla po svojej ceste pravdepodobne narazila na rôzne mikroorganizmy, malé červy či peľ, čo by kontaminovalo vzorku. Ak by sa podarilo hmyz z jantáru vybrať iným spôsobom, nie je zaručené, že by ho atmosféra v zlomku sekundy nezmenila na prach.
Otázky etiky
Ak by sa všetky tieto prekážky podarilo prekonať, ako sa z molekuly narodí malý dino? Nuž genetický materiál by vedci museli dostať do nejakého vajíčka. Zatiaľ sa ako najvhodnejší adept javí pštros dvojprstý, ktorý je blízkym príbuzným dinosaurov a znáša dostatočne veľké vajíčka.
Odborníci by museli samici pštrosa odobrať vajíčko, z ktorého by odstránili jej vlastnú DNA a nahradili ju DNA dinosaura. Takýto zárodok by potom vrátili do rozmnožovacích orgánov samice a čakali, či sa to podarí.
Ak by sa to podarilo a mláďa by sa vyliahlo, bolo by ohromne zraniteľné. Aklimatizovať prehistorického tvora na modernú dobu, znečistené ovzdušie, nové infekcie a choroby by nebolo jednoduché. Extrémne drahý exemplár by tak čelil smrteľnému nebezpečenstvu na každom kroku, minimálne dokedy by nezískal akú-takú imunutu.
Ďalšími výzvami by bolo hľadanie vhodnej potravy, ale aj miesta, kde by vedci potenciálny Jurský park mohli raz umiestniť. Ideálny by bol neobývaný ostrov s nedotknutou faunou, no dostatočne veľký, aby sa tu rozbehol prirodzený ekosystém a dinosaury sa začali rozmnožovať. Podľa vedcov by na tieto účely mohol postačiť ostrov s približnou rozlohou 400 km2.
Hlavne opatrne
Priviesť druhohorné dinosaury k životu sa teda zdá nateraz nemožné, no nik nevie, čo všetko dokáže veda v budúcnosti. Aj kniha Cesta na Mesiac z roku 1865 od Jula Verna sa v tej dobe zdala ako ťažké sci-fi, a ak by ste vtedajším ľuďom povedali, že o 104 rokov na povrch Mesiaca naozaj vkročí ľudská noha, asi by si zaťukali na čelo a poslali vás k lekárovi.
Otázne je, či by sme sa vôbec mali pokúšať oživiť vyhynuté druhy. Takáto manipulácia s genetickým materiálom je na hranici etiky. Kto vie zaručiť, že sa takáto hra na Boha nevymkne z rúk a neotočí proti nám, napríklad ako v slávnom Jurskom parku? Nevieme, čo všetko by nám od milióny rokov vyhynutých gigantov mohlo hroziť…
„Prečo chceme vzkriesiť vyhynutý organizmus? Pre ich prospech, alebo pre náš? - kládol si nedávno otázku v britskom denníku Metro antropológ Patrik Quinney z Univerzity v Central Lancashire. „Ako vedec, zaoberajúci sa vyhynutými druhmi, si časť zo mňa myslí, že by bolo neuveriteľné stretnúť sa so živým dinosaurom. Ale je naozaj vhodné vzkriesiť ich z vyhynutia? Nie, nie je. Vyhynutie by malo znamenať vyhynutie.“