Omnoho neskôr sa pre rovnaký výhľad rozhodol kúpiť a prerobiť vilu nad Bratislavským hradom. S čerstvým otcom Vladimírom Kobielskym (43) sme sa prirodzene rozprávali aj o malom synčekovi, pohlavnej nerovnováhe v rodine a špeciálnom darčeku pre dve staršie deti.
Cítite sa vďaka malému synčekovi mladší?
Áno, ale pri tom pocite sa to končí, už nemám toľko síl ako kedysi. A hlavne je to poriadne déja vu. Som sviežo nevyspatý ako pred rokmi.
Nemáte tak trochu déja vu aj zo svojej postavy Mareka v Oteckoch, ktorý by si skvelo rozumel s panelákovým Kubkom?
Podľa mňa sú tie postavy rozdielne. Kubo bol úplne prvoplánový a celý domotaný. Marek je ostatným chlapom rovnocenným partnerom, nemám pocit, že by ťahal za kratší koniec.
Ale ženy ho dávajú rovnako dole ako kedysi Kubka, nemyslíte?
Asi áno, má pre ne slabosť a v tomto majú niečo spoločné. Na rozdiel od Kuba, ktorý bol absolútne podriadený dominancii Mórovej, je však sebavedomejší a to aj vo vzťahu k ženám. Snaží sa im vyrovnať, aj keď nie vždy sa mu to darí. Pre scenáristky je to vďačný materiál. Celý seriál je podľa mňa postavený na mužských nedostatkoch, ktoré sú ženám sympatické.
Uzavrime to teda tým, že Marek je väčší chlap ako Kubko.
Určite áno.
Aké sú vo vašom prípade výhody rodičovstva vo vyššom veku?
Napríklad aj to, že už máme dve staršie deti, ktoré by nám občas mohli aj pomôcť. To by bolo celkom fajn. (smiech)
Zdá sa, že sa vaše sny v tomto smere naplnia?
Ťažko povedať. (smiech) Môj syn najskôr touto novou situáciou nebol nadšený. Jeho reakcia bola výborná, keď sa ma spýtal: „Oci, prečo ste narušili rovnováhu pohlaví v našej rodine?“ Ale teraz, keď už je v kontakte s tým malým tvorom, cítim, že sa v ňom otvára ten usmiaty Kristián, ktorý sa teší z toho, že nám doma pribudol nový človiečik. A rovnako to prežíva aj Klára, ktorá je veľmi milá a ochotná. A pokiaľ ide o spomínané výhody, určite nám pomáha aj skúsenosť z minulosti, už nebudeme vystresovaní, ak Krištof padne alebo keď sa nebude pohybovať práve v sterilnom prostredí.
Vy ste už aj relatívne veľká rodina, päť ľudí v dome. Cítite, že je viac ruchu?
Zatiaľ ani nie, myslím, že to príde, až keď začne najmladší člen pobehovať.
Nedávno ste boli na výlete v New Yorku. Zrejme len v trojici s dvomi staršími deťmi.
Áno, vymyslel som to ako darček pre svoje pubertálne deti. Chceli sme, aby nemali pocit, že svet sa točí len okolo toho malého človiečika, ale sú pre nás rovnako dôležití. Preto sme sa na päť dní rozdelili, ja som zobral pubertiakov do New Yorku a manželka so svokrou a s malým zostali doma. Myslím, že sme si to patrične užili. Najviac ma prekvapilo, že syn rozpráva absolútne plynule po anglicky, čo sa mne nedarí ani vo sne. Naivne som si myslel, že tam nebudem musieť nič riešiť, ale práve naopak. V jednom kuse som niečo potreboval. Riešil to syn a bolo skvelé, že som sa naňho mohol spoľahnúť. Decká si to podľa mňa užili a verím, že z tých zážitkov budú čerpať ešte roky.
Hrá sa vám v Oteckoch práve preto prirodzenejšie a jednoduchšie, že doma máte tri deti?
Samozrejme, vďaka tomu viem, ako sa s deťmi baviť. Ale zároveň musím povedať, že deti, ktoré s nami hrajú, sú nesmierne talentované. Nám, dospelým hercom, sú rovnocennými partnermi. Často mám pocit, že tá „bodka“ celého obrazu je na nich a zvládajú to bravúrne. Sú ťahúňmi tohto seriálu a vôbec sa mi nezdá, že by z nakrúcania mali nejaký kŕč alebo stres.
Vaša jedenásťročná dcéra vraj vyhrala školské kolo Hviezdoslavovho Kubína. Po hereckých kastingoch s ňou nechodíte?
Nechcel by som to siliť. Raz som čítal rozhovor s Božidarou Turzonovovou, ktorej manžel Jozef Adamovič patril tiež k špičkovým hercom. Pýtali sa jej, či ich dve dcéry neinklinujú k herectvu a ona povedala, že je rada, že dcéry sú šťastne netalentované. Predpokladám, že môj syn pôjde cestou exaktných vied. Dcére nebudem v herectve brániť, ale ani to nejako obzvlášť podporovať. Zatiaľ inklinuje k tejto profesii, dávam jej možnosť privoňať k nej a nech sa sama rozhodne.
Ale mohli by ste jej výrazne pomôcť, nie?
To býva dvojsečná zbraň. Človek môže mať pocit, že deťom pomáha, ale niekedy im tým skôr uškodí. Ja som si svoju cestu musel presekať sám a mala by to urobiť aj ona. Keď to má byť, tak to bude a keď nie, môže byť šťastná aj v nejakom inom povolaní.
Ste jeden z mála našich hercov, ak nie jediný, ktorý posledných jedenásť rokov neustále hrá v takzvaných nekonečných seriáloch. Najskôr Panelák, potom Búrlivé víno a teraz Oteckovia...
Asi som naozaj jediný, máte pravdu...
Únava materiálu sa nedostavila?
Ja som bežec na dlhé trate. (smiech) Mal som šťastie na ľudí, s ktorými som v živote robil a vždy to boli produkcie, ktoré priniesli divákom niečo nové.
Dalo sa čakať, že keď k vám do rodiny pribudol ďalší člen, tak spomalíte, no vy ste sa vrhli do ďalšieho projektu - stali ste sa novým kapitánom v zábavnej kvíz šou Dobre vedieť! Neviete povedať nie, či mali ste na to čas a chuť?
Ono to zase nie je časovo až také náročné. To, čo sa bude vysielať pol roka, je v podstate hotové za týždeň. Samozrejme, že som chcel mať viac voľna, ale toto som vnímal ako novú výzvu, niečo, čo som doteraz nerobil. A to ma presvedčilo. Uvidíme, ako to bude fungovať, zatiaľ sa tam cítim veľmi príjemne, veď s Jurajom Kemkom sme bývalí spolužiaci a dlhoroční kamaráti.
Prečo vlastne nastala iba polovičná zmena kapitánov?
To nie je otázka na mňa.
Je takéto súťaženie pre vás viac relaxom ako prácou? Keď to napríklad porovnáte s nakrúcaním seriálov...
Pre mňa je na tom najzaujímavejšie, že sa nemusím učiť texty. Keď jedenásť rokov do seba denne tlačím nové repliky, tak toto beriem ako oddychový projekt, na ktorý sa veľmi teším.
Popri práci v televízii stále hráte aj v divadle, respektíve divadlách. Koľko predstavení do mesiaca?
Okolo sedem-osem, čo nie je málo. V dvoch tituloch som v Astorke, v jednom v SND a s predstavením Na koho to slovo padne chodíme po Slovensku. Som s týmto rozdelením síl absolútne spokojný, keďže Oteckovia sú naozaj náročný projekt.
Je o vás známe, že zarobené peniaze investujete najmä do realít. Je to svet, v ktorom sa vyznáte?
Skôr je to o intuícii. Vilu nad Bratislavským hradom som prerábal vlastne vďaka jednej spomienke. Keď som študoval herectvo, Martin Huba nás brával na hodiny aj k sebe domov. Býva pod Slavínom, a práve tam som videl nádherný výhľad na Bratislavu. Raz, bolo to o mnoho rokov neskôr, som sa dostal do jednej ruiny. Vyšiel som na povalu, z ktorej bol nádherný výhľad. To bola moja inšpirácia a motivácia. Povedal som si, že do toho idem. Nevedel som, čo všetko ma čaká. Chvíľu to vyzeralo, že z toho napokon nič nebude. Zdalo sa, akoby mi všetky možné úrady, s ktorými som prichádzal do styku, hádzali polená pod nohy. Ale nakoniec som to dokázal vyriešiť a verím, že šťastne skolaudujeme. A či ho budeme napokon využívať pre seba, lebo je to rodinný dom, kde sa zmestí aj moja veľká rodina, to ešte uvidíme.
Takže sťahovanie pred Vianocami už nestíhate?
Nie, do konca roka sa nesťahujeme.
