Pani Veronika je totiž vždy oblečená ako modelka a láskyplný pohľad šviháckeho pána Miroslava na svoju manželku nemôže uniknúť nikomu. Sympatický, stále zaľúbený párik si všimli aj tvorcovia klipu k modusáckemu šlágru Keď sa raz oči dohodnú.
Známy hit naspievali v 80. rokoch vtedajší speváci skupiny Modus Ivona Novotná a Jozef Paulíny. Pred časom si v novej verzii klipu zahrali Bratislavčania Veronika a Miroslav Lučeničovci. Lebo, ako sa vraví, láska kvitne v každom veku. Totiž, ak si niekto myslí, že zaľúbené pohľady, láskavé dotyky a bozky patria len k mladosti, je na omyle. V dnešných časoch, keď ľudia už pred sobášom myslia na zadné vrátka a spisujú predmanželské zmluvy alebo žijú „na divoko“, aby prípadný rozchod nebol príliš dramatický, sú Lučeničovci príkladom krásneho dlhoročného spolužitia. V kaviarni v Starom meste, pri zázvorovom čaji, sme sa dali vtiahnuť do ich príbehu lásky.
Sľub na posteli
Na to, čo prežili za takmer šesťdesiat rokov spoločného života, spomínajú manželia každý deň. „Spomienky nás spájajú, nenudíme sa spolu,“ prezrádza pani Veronika recept na šťastné manželstvo, v ktorom vraj nepoznali žiadne hádky. „Mali sme celý život spokojný, vôbec sme sa nehádali. My sa ani nevieme hádať!“ vraví a milo sa pri tom pozrie na manžela. Ten okamžite zareaguje: „Prečo by sme sa hádali?“ Odpoveď nečaká a pohladí svoju ženu po ruke. Tá mu pohladenie vráti, usmeje sa a potom predsa len čosi prezradí. „Môj muž veľmi rád varí. Vždy sa vieme dohodnúť, kto pripraví obed alebo večeru. Občas sa ale stane, že keď varím ja, tak mi do toho hovorí – daj tam toto, daj tam hento... Vtedy sa striktne ohradím: Teraz varím ja!“
Okúzlil ho hendikep
Mladý Miroslav si svoju budúcu manželku všimol prvý raz, keď bol navštíviť svojho brata v práci a pekná dievčina tam prišla čosi vybavovať. Ona mala 24, on o pár rokov viac. Potom sa náhodou stretli ešte zopárkrát – raz na odovzdávaní ocenení najlepším zamestnancom podniku, medzi ktorých patrila aj Veronika a neskôr vo večernej škole. Veronikinou materinskou rečou bola nemčina, rodinu chceli pôvodne vysťahovať do Nemecka. „Otec mal v Karlovej Vsi pozemky, chcel zostať v Československu. Pred vysťahovaním sme sa ukryli vo vinohrade,“ vysvetľuje pani Veronika, prečo si robila neskôr maturitu zo slovenského jazyka. „Zastupoval som kolegu a zbadal som ju sedieť v poslednej lavici,“ prezrádza pán Lučenič, ktorý pracoval ako pedagóg.
Keď sa spýtame, čím ho jeho vyvolená očarila, jednoznačne odpovie: „Pohľadom!“ a manželka vzápätí spresní: „Mám hendikep, ktorý som zdedila po otcovi. Keď sa na niekoho zahľadím, uteká mi jedno oko do strany. Mala som pocit, že tak ako každý, aj on sa na mňa pozerá práve pre to oko,“ povie a otočí sa na muža, ktorému sa na tvári objaví šibalský úsmev. „Keď som to zbadal, bol som z nej hotový! Na to škuľavé oko som sa chytil. Ale spočiatku ma nebrala vážne,“ žmurkne na svoju polovičku.
Chodili spolu asi rok, keď Veroniku požiadal o ruku. „Keď sme môjmu otcovi oznámili, že sa idem ženiť, vzal si ma bokom a vraví mi: ‚Tak ty si ju berieš? Keď som povedal, že áno, ukázal na veľký vinohrad pri našom dome. Vidíš ten vinohrad? A vidíš tento dom? Zapamätaj si – keď ju opustíš, polovica bude patriť jej.‘ Lenže ja som vedel, že som si vybral ženu, ktorú neopustím,“ povie rozhodne aj po takmer šesťdesiatich rokoch pán Lučenič. Pritom, tak ako iné manželstvá, aj to ich prešlo ťažkými skúškami. Po dvoch dcérkach, Veronike a Henriete, sa tešili na tretie dieťatko, no nebesá rozhodli ináč. „Môj muž veľmi túžil po chlapcovi. Keď som po zdravotných peripetiách opäť otehotnela, tešili sme sa na veľkú rodinu. Žiaľ, o bábätko som vo štvrtom mesiaci tehotenstva prišla. Bol to chlapček...“ Pri spomienke na nenarodeného synčeka sa obom tisnú slzy do očí.
Pán Miroslav preto zvrtne reč na dcéry. „Nikdy nás ťažké životné skúšky nezlomili tak, aby sme nevedeli žiť. Môj otec mi vravieval, že mám žiť pre to, čo stvorím. A ja som stvoril dve deti, žijem pre ne. Keď vidím okolo seba dcéry a vnúčatá, znovu akoby som omladol,“ vysloví to najkrajšie vyznanie.
Nedá nám, aby sme sa nespýtali, či im za tie roky neskrížili cestu iný muž, či žena. „Viete, koľko som ja mal žien?“ prekvapí nás pán Miroslav, a tak čakáme na vysvetlenie. Predsa len, toto džentlmen len tak nevysloví. Všetko sa však vysvetlí. „Nie tak, ako si myslíte! Vernosť bola zásada, ktorú som celý život dodržiaval. Ale ženy za mnou brali, to je pravda. Ako zástupca riaditeľa školy som mal okolo seba 21 žien a troch chlapov! Keď sme boli v kúpeľoch, zaklopali nám na dvere dve ženské, že či moja manželka už spí. Neviem, čo mali za lubom. Moja žena sa zobudila, pozvali sme dámy dnu a debatovali vo štvorici,“ spomína stále veľký švihák a keď sa nám stretnú pohľady s pani Veronikou, mávne rukou: „Pýtali sa ma, ako môžem byť taká tolerantná. Je to ľahké – verím mu.“
Svoju lásku znova spečatili 27. februára pred ôsmimi rokmi na zlatej svadbe, ktorú im pripravili dcéry v kostolíku pod Bratislavským hradom a v Primaciálnom paláci. Nechýbali pekné šaty, kytica pre nevestu a nové obrúčky. „Bolo to krásne, mala som pocit, akoby sme boli jeden človek, jedna duša. Až ma premkli zimomriavky. Aj som si poplakala,“ povie pani Veronika a keď sa spýtame, čo by ešte chceli zažiť, pozrú sa na seba a odpovedia takmer jednohlasne: „Diamantovú svadbu!“ Lebo, keď sa raz oči dohodnú...
