S prvým zahraničným trénerom našej futbalovej reprezentácie sme sa rozprávali o smutnom konci jeho hráčskej kariéry, troch synoch aj o spôsobe jeho koučovania.
Ako vyzerali vaše plány pred dvomi mesiacmi, pred tým, než bývalý tréner našej futbalovej reprezentácie Ján Kozák odstúpil po nočnom dobrodružstve svojich zverencov?
V tom čase som sa tešil zo svojej rodiny, bol som prakticky od rána do večera s nimi. Riešili sme doma to, že prvýkrát v živote chceme vycestovať mimo republiky na Vianoce. Takéto som mal plány. (smiech)
Po návrate na Slovensko ste prekvapili novým bradatým imidžom. Nechcelo sa vám holiť?
Áno, nešlo o pestovanie nejakého imidžu, jednoducho som sa prestal z pohodlnosti holiť.
Boli ste prvým cudzincom na lavičke našej 21-ky a teraz ste prvým cudzincom na poste trénera áčka. Ako sa na to pozerajú v Česku? Hovoria vám, že začínate mať slovenský prízvuk?
(smiech) To nie. Blízke okolie, rodina, kamaráti mi blahoželali, boli z toho prekvapení rovnako ako ja. Ako sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré, tak po nevydarenom angažmáne v Sparte prišlo toto. Nezaznamenal som nejaké negatívne ohlasy.
Rozprávali ste sa po vymenovaní do funkcie aspoň chvíľu s extrénerom Kozákom?
Snažil som sa mu volať, no tréner Kozák mi nevzal telefón. Možno to znie ako klišé, ale posledné týždne sme toho mali veľmi veľa, využívali sme každú chvíľku na prácu, takže nebol čas navštíviť ho. Verím však, že k tomu dôjde. S trénerom Kozákom som vždy mal dobrý profesionálny vzťah a verím, že ani on nebude mať problém v blízkej budúcnosti si so mnou sadnúť a porozprávať sa.
Vaša futbalová kariéra sa skončila tým najsmutnejším spôsobom, po sérii zranení. Odkedy športujete s mierou, ste v poriadku?
Keďže som tú nohu prestal zaťažovať, problémy sa skončili, ale určite nie zo dňa na deň. Dodnes však športujem, snažím sa behať, chodiť do posilňovne.
Hrávate aj futbal, okrem Štedrého dňa, keď vraj zvyknete vybehnúť na trávnik spolu so synmi?
(smiech) Nehrávam, úplne som to obmedzil. Niežeby som nechcel, ale roky pribúdajú a dávam si pozor, hlava by chcela, ale telo už nefunguje tak, ako by malo. Nerád by som išiel do rizika.
Trénerstvo bolo vaším dlhodobým snom, či je to skôr z núdze cnosť?
Bola to celé zhoda okolností, žiadny takýto sen som nemal. Keď som končil s hráčskou kariérou, chcel som zostať pri futbale. A tak som začal študovať kvôli trénerským licenciám a následne ma oslovil šéf klubu Opavy, či by som tam nechcel robiť trénerského asistenta. Kývol som na to, keďže futbal som vtedy hrával už len pre radosť. Potom zhodou okolností odvolali trénera a ponúkli mi jeho post - zachránili sme vtedy prvú ligu a už to išlo.
Prvé roky ste vraj mali často chuť vybehnúť na ihrisko a pomôcť svojim zverencom takto. Už nemáte?
Teraz už nie, i keď ešte pár rokov dozadu som s chlapcami na tréningoch hrával. Chcel som, aby vedeli, kto ich vlastne trénuje, že sám som futbal hral, že to viem precítiť.
Máte troch synov, Lukáša, Ondřeja a Štěpána a všetci sú futbalisti. Aj ich trénujete, aspoň na diaľku?
Mentálne ich trénujem, áno, snažím sa im poradiť. Keď mám čas, chodím sa pozerať na ich zápasy, na tréningy už menej.
Ktorý z nich by to mohol dotiahnuť najďalej?
Ťažko povedať. Ten najstarší hrá druhú českú ligu, čo beriem ako veľký úspech, lebo to docielil len svojou drinou. Bohužiaľ, v určitom období, keď sme sa rozhodovali či futbal alebo štúdium, dali sme ho na školu. Študoval angličtinu a nemal toľko času na šport, no postupne sa sám vypracoval, čo si nesmierne vážim. Prostredný syn pôsobí v Sparte Praha. Talent má veľký, musí ho rozvíjať a niekedy je to aj o šťastí. No a ten najmladší, to je náš miláčik, je hráčom Sigmy Olomouc, no hrá v Prostějove na hosťovaní. Tiež by chcel byť veľký futbalista, je zapálený pre tento šport, ale je to tiež veselá kopa.
Žijete v Olomouci, prichádza do úvahy, že by ste sa aj s rodinou presťahovali na Slovensko?
S rodinou nie, zázemie máme v Olomouci, decká tam majú krúžky a bola by hlúposť vytrhávať ich z toho života. Ja však budem bývať v byte v Bratislave, tak som fungoval aj ako tréner 21-ky. Zo začiatku týždňa som bol vždy na zväze, vo štvrtok-piatok som cestoval domov na Moravu a cez víkendy som cestoval po futbaloch. Takto to budem praktizovať aj teraz.
Vaša manželka vlastní štúdio pilatesu. To je jej hlavná činnosť a hoby v jednom?
Áno, našla sa v tom, je do toho neskutočne zapálená. Mala nejaké zdravotné problémy, takže činnosť trošku prerušila, ale vždy bola športový typ. Navyše je to aj práca s ľuďmi, má to tam veľmi pekné, žiadna masovka, k ľuďom má skôr individuálny prístup.
Povinnosti reprezentačného trénera sú menej intenzívne ako toho klubového. Čo so všetkým tým voľnom?
Nezdá sa to, ale toho voľna až tak veľa nie je. Moja žena mi hovorí, že prakticky nie som doma. Keď to chce človek robiť poriadne, musí neustále cestovať.
Trnavské mužstvo momentálne trénuje váš niekdajší spoluhráč, dlhoročný kamarát a dokonca svadobný svedok Radoslav Látal. Ste stále v kontakte, radíte si?
Sme v kontakte, i keď už trochu menej. Každý máme svoju prácu niekde inde, obchádzame sa, Radek príde do Olomouca, zavolá mi, aby sme zabehli na pivo, no ja som, bohužiaľ, práve vtedy na Slovensku. Najmä si telefonujeme, kamarátsky sa jeden druhému zveríme, keď máme nejaké problémy.
Misiu v 21-ke ste začiatkom roka predčasne ukončili pre angažmán v Sparte Praha, kde vám hneď dali pred štadión náhrobný kameň, keďže tréneri sa tam menia veľmi rýchlo. Ako ste sa s tým vyrovnali?
Samozrejme, Sparta je najväčší klub v Česku a musíte tam robiť výsledky. Možno bola chyba ísť tam, ale nič neľutujem. Človek musí v živote robiť nejaké rozhodnutia a musí si za nimi stáť. Myslel som si, že v Sparte niečo zmením, že sa mi tam niečo podarí, bohužiaľ, robiť zmeny v kádri či v chode mužstva som nemal možnosť. Tak to vo futbale chodí, viac sa v tom piplať nechcem.
O našej 21-ke ste sa v minulosti vyjadrovali veľmi pekne, o tom ako mladíci spolu dobre fungovali ako hráči aj ako ľudia. Aký je v porovnaní s nimi kolektív áčka?
Niektorých hráčov len začínam spoznávať. Musím povedať, že kolektív je charakterovo veľmi dobrý a podobný, akurát sú v ňom vekové rozdiely. V 21-ke sme mali hráčov v rozmedzí pár rokov, no tu sú niektorí veľmi skúsení, otcovia rodín, ktorí rozmýšľajú inak než mladší hráči. Ale zatiaľ mám z toho dobrý pocit.
Na Slovensku si hovoríme, že naši futbalisti potrebujú mať nad sebou despotu, čo vy však nie ste. Ako nahrádzate tvrdú ruku?
Nastavili sme si nejaké pravidlá a verím, že sa budú plniť. Dôležité je, aby sme sa navzájom rešpektovali. Cítim od hráčov, že ku mne rešpekt majú, ja mám rešpekt voči nim. Nie je dôležité vládnuť tvrdou rukou, niekoho biť po hlave, ale skôr vedieť vzájomne komunikovať. To je môj štýl práce. Byť len tvrdý, niekomu nadradený, to si myslím, že vo futbale nefunguje. Možno len krátkodobo.
