Ťažko chorá žena sa totiž ocitla na ulici doslova zo dňa na deň nie vlastnou vinou. Na ulici spala celý mesiac, až sa jej prihovoril Andrej z Trnavy. Keď babka Jana prišla o strechu nad hlavou, stihla si zobrať iba pár liekov. „Mám po celom tele metastázy a nikto mi nevie povedať, koľko času mi ostáva. Pred dvoma rokmi som už bola mŕtva, ale oživili ma doktori. Radšej ma mali nechať zomrieť,“ srdcervúco sa rozplače žena, ktorá sa alkoholu ani nedotkne.
Celý život pracovala na družstve, starala sa o malé teliatka. Na rakovinu ochorela pred 16 rokmi a medzi živými je aj vďaka svojej vôli žiť. „Rakovina je pre mňa ako chrípka. Žila som čestne, ale aj tak som sa dočkala konca, aký nikomu neprajem,“ utiera si slzy. Babka má tri deti, najstaršieho syna Ľuba a svojho milovaného manžela Františka († 73) už pochovala.
Keďže jej starobný dôchodok posielali na jeho účet, ostala bez jediného centa. Keď ju vyhodili z domu, celý mesiac spala v spacáku na ulici za trnavským obchodným domom. „Nadránom to bolo najhoršie, bola strašná zima. Mesiac okolo mňa ľudia chodili, nikto sa ma nič neopýtal, asi si mysleli, že tak chcem žiť. Ale ja som nebola schopná prosiť niekoho o jedlo. Ak mi niekto niečo dal, dobre.“ Hoci má dvoch synov a jednu dcéru, nemá sa o ňu kto postarať.
Všetci traja majú veľké zdravotné aj existenčné problémy. Nemá im za zlé, že ju nechali na ulici, ako matka im odpúšťa. „Mám už iba jedno želanie, vidieť ich. Nehnevám sa na nich,“ odkazuje. Na ulici ju oslovil Trnavčan Andrej, ktorý zavolal novinárov a pomoc prišla ešte v ten deň – z Útulku svätej Alžbety vo Vrícku (okres Turčianske Teplice). Tam v spoločnosti milosrdných sestier prežíva posledné dni a celému Slovensku ďakuje za pomoc, ktorú jej poskytlo.
