Manželka spisovateľa Ľubomíra Feldeka (82) a mama piatich detí však flintu do žita nehádže a k diagnóze sa postavila pragmaticky. Podstúpila operáciu a teraz absolvuje ďalšiu liečbu. Podľa toho, čo povedala v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa, je odhodlaná tento náročný boj vyhrať.
Začiatkom leta ste priznali, že ste si objavili hrčku na prsníku a, žiaľ, bola to rakovina. Čo vám preletelo hlavou, keď ste sa dozvedeli diagnózu?
Nevykoľajilo ma to. Nič ma nebolelo, bola som plná sily, tešila som sa zo života. O seba som sa nikdy nebála, vždy som mala a stále mám strach o svojich blízkych. Pomyslela som si, že jedna hrčka, nech sa akokoľvek volá, ma nemôže dostať z dobrej nálady.
Navonok sa človek po takejto informácii môže držať statočne, ale dá sa byť hrdinom, keď vám oznámia, že nádor je pozitívny?
Nie som hrdinka, ale viem, že dnes je veľké množstvo žien s podobným problémom. Pomyslela som si, že čo sa má stať, sa stane, a bol by v tom čert, aby som práve ja mala na túto diagnózu doplatiť životom. Hovorí sa, že každá choroba je v hlave a ja som si ju do hlavy nepustila.
Pôsobíte ako večná optimistka, aj ťažké životné situácie ste vždy komentovali tak trochu s humorom. Ako ste sa postavili k tomu, že začínate liečbu, ktorá asi nebude prechádzka ružovou záhradou.
Netušila som, čo liečba nádoru prináša... Bála som sa, že bude dlho trvať a bude to strata času. Mám veľa roboty a nechcelo sa mi tráviť čas po nemocniciach.
Sympatické je, že o diagnóze hovoríte otvorene. Prečo ste sa rozhodli nemlčať a neskrývať vaše zdravotné problémy pred verejnosťou?
Pôvodne som to chcela zatajiť aj pred manželom. Nakoniec som sa v slabej chvíli priznala. Kdesi som sa preriekla a už to vedel každý. Dnes si myslím, že o takomto probléme treba hovoriť. Uľaví sa mnohým ženám, ktoré to chcú zatajiť. Nehovoriac o tom, že človek sa všeličo podozvedá, čo mu môže pomôcť. Staré príslovie hovorí, že „lenivá huba, hotové nešťastie“.
Oslovili vás ženy, ktoré prechádzajú alebo v minulosti prešli rovnakým trápením? Myslíte si, že to človeka povzbudí, keď vidí, že aj iní prekonali podobné ochorenie?
Práve preto si myslím, že je dobré o tom hovoriť. Dovtedy som netušila, koľko žien má podobný problém a koľké sa z toho dostali a dokonca zabudli, že im dačo bolo. Človek má nádej, že sa vylieči a môže dávať nádej tým, ktoré sú z tejto diagnózy nešťastné.
Pre ženu sú prsia symbolom ženskosti, materstva, krásy... Mnohé však o prsník v boji s chorobou prídu. Z dnešného pohľadu – je to také podstatné?
Žiadna žena v Európe nechodí po ulici „hore bez“. Tým činom stratu ženskosti nikto nepostrehne. Čo sa materstva týka, ja som si svoje už oddojčila a už sa ani nechystám. Ženy, ktoré sa boja, že stratia krásu, sa báť nemusia. Kozmetické salóny dokážu zázraky. Dnes žiadna žena nemusí prosiť príbuznú alebo kamarátku, aby jej venovala prsník. Prsník nie je oblička.
Čo je podľa vás dôležité, keď sa človek ocitne v situácii, že sa bojí o svoj život?
Nemáme tu kontrakty, ako hovorila krstná mama môjho muža. On aj ja máme svoje roky a skôr či neskôr koniec príde. Podľa nás je najdôležitejšie si pred smrťou upratať. Môj muž sa do upratovania neženie. Tvrdí, že umrie, až keď bude mať upratané. Podľa toho, ako sa činí, bude žiť večne.
Verili ste výhradne lekárom - klasickej medicíne, alebo ste vyhľadali aj alternatívnu liečbu?
Verím klasickej medicíne. Alternatívnu liečbu ako podpornú nezatracujem, len si človek musí dať pozor, aby nenaletel podvodníkom.
Ako to zvláda váš manžel? Predsa len, muži takéto situácie niekedy nesú ťažšie ako samotné ženy pacientky. Pomáha vám viac ako trebárs predtým?
Môj muž moju chorobu nesie statočne. Chodí so mnou na vyšetrenia, nakupuje, a keď vidí, že sa cítim dobre, pošle ma po pivo, lebo sa dočítal, že pohyb je veľmi dôležitý.
Máte za sebou chemoterapiu, nasleduje rádioterapia. Ako to zvláda organizmus? Máte nejaké grify, babské rady, ktorými si pomáhate „zjemniť“ následky liečby?
Myslela som si o sebe, že nie som dajaká padavka a chemoterapiu ľahko zvládnem. Mýlila som sa. Bolo mi veľmi zle a nebralo to konca. Dnes, keď sa mi jedy z tela zrejme vyplavili, cítim sa dobre. V najhorších chvíľach som dostávala množstvo rád od detí a kamarátok. Jesť čierne ovocie, jadierka z marhuľových kôstok, žuť kôru z akéhosi ázijského stromu, piť rôzne čaje atď. Keby som všetko dodržiavala, budem možno z rakoviny vonku, ale odležím si to na psychiatrii.
Napriek liečbe ste sa nestratili z obrazovky - naďalej účinkujete v relácii Sedem a nevyhýbate sa ani spoločenským podujatiam. Nie je to unavujúce? Alebo, dodáva vám to energiu?
Stretávať sa s priateľmi v „Sedmičke“ je pre mňa balzam na dušu. Sú to ľudia múdri, vtipní a prajní. Som v ich spoločnosti nabitá takou energiou, že by som spustila aj práčku, keby vypli elektrinu.
Pred pár dňami odišiel do hereckého neba váš priateľ a kolega z relácie Sedem Marián Geišberg († 64). Pritom len niekoľko dní predtým vám napísal esemesku, že ste bojovníci a vydržíte to. Ako dnes vnímate jeho povzbudzujúce slová?
Žiaľ, dopadlo to zle, hoci sme verili, že sa z toho dostane. Sú veci medzi nebom a zemou, ktoré my smrteľníci nepochopíme. Asi každý z nás má sviečku, ktorá horí niekomu dlhšie, niekomu dohorí skôr.
Ako sa k vám správali kolegovia, ale aj iní ľudia, keď sa dozvedeli, že máte závažný zdravotný problém? Vyhýbajú sa tejto téme pri rozhovoroch alebo, naopak, hovoríte o tom so svojím okolím?
Keďže sa so svojím problémom netajím, rozprávame sa aj o tom. Nie je to hlavná téma našich rozhovorov. Sú aj iné, krajšie, o ktorých sa oplatí debatovať.
Feldekovci sú početná rodina, ako to prijali vaše deti?
Naše deti nám vždy prejavovali lásku a moja choroba ich trápi. Študujú knihy, čítajú články o tejto chorobe, informujú sa, kde môžu, a potom radia. Pomáhajú mi, až ich musím brzdiť a presviedčať, že som v pohode, že nie som invalidná a dokážem sa o seba postarať.
O pár týždňov sú Vianoce. Budú iné ako doterajšie?
Nič tomu nebráni, aby tieto Vianoce boli také ako každý rok.
Pečiete koláče vopred? Ako vyzerá u Feldekovcov predvianočná atmosféra? Zhon alebo pohoda?
Zhon k Vianociam patrí. Čo by to boli za sviatky, keby prebiehali tak ako každý všedný deň. Nepečiem, máme v rodine diéty, ktoré sladkosti vylučujú. Každý v našej rodine je nastavený tak, že po nich ani netúži. Keby niekto napriek tomu zatúžil, nech si kúpi.
Asi zo všetkého najviac si človek vždy praje pevné zdravie pre seba a svojich najbližších. Ale predsa len, čo by ste si chceli nájsť pod stromčekom? Čo by vám urobilo radosť?
Keďže je nás veľa, darčeky kupujeme iba vnúčatám. Aj tých je už, chvalabohu, desať. Jediný darček, ktorý si prajem, je, aby môj muž, deti a vnúčatá boli zdravé.
S manželom Ľubom ste umelecky založení ľudia, venujete sa aj literárnej tvorbe. Niektorí chorí sa zo svojich pocitov „vypíšu“. Nenapadlo vám, že by ste mohli to, čo teraz prežívate, dať na papier? Myslíte si, že by vám to mohlo pomôcť?
Píšem o tom, čo zažívam. Choroba, ktorú mám od mája, je takým silným zážitkom, že mi nedá o tom nenapísať.
Pripravujete pre svojich čitateľov niečo nové?
Som poverčivá, a keď mám niečo rozrobené, radšej o tom nehovorím, aby som to neuriekla.
Žijete podľa hesla: Tu a teraz?
Žijem tu a teraz, ale chcela by som žiť ešte aj potom.
