S Jurajom Jakubiskom sme sa zhovárali o jeho srdci aj kolenách, filmových trikoch, aké na Slovensku ešte nikto nerobil, aj o zákulisných intrigách a peniazoch.
Váš život bol v detstve či v dospievaní plný zázrakov, ktoré ste opísali vo svojej knihe Živé striebro. Dejú sa v ňom zázraky aj teraz?
Zázraky sa dejú stále, ale nejako pomalšie. (smiech) Ako človek zostarne, všetko sa spomalí, aj pohyb sveta okolo neho. Ale zázrakom je napríklad to, že môžem vo svojom veku ešte nakrúcať, nie? Samozrejme, určité veci mi už neslúžia tak, ako predtým. Kolená som si musel rozhýbať, aby som mohol behať. Môj systém réžie je totiž taký, že sa snažím obsiahnuť všetko sám a na to potrebujem byť veľmi pohyblivý.
Veľmi pohyblivé bolo aj nakrúcanie pokračovania Perinbaby, keďže sa pre rôzne okolnosti neustále menili termíny. Aké veľké problémy vám to spôsobovalo?
Napríklad kráľov som preto musel preobsadiť niekoľkokrát. Tým prvým bol Jiří Korn, potom Jaromír Hanzlík, neskôr Luděk Sobota a skončilo sa to Ivanom Romančíkom. Všetko bolo improvizované a je šťastie, že som sa v minulosti naučil pracovať improvizačne, na mieste dotvárať veci, meniť scenár.
Ako ste zvládali nakrúcanie? Stále sa vďaka novému srdcu cítite o niekoľko desiatok rokov mladší?
So srdcom nemám najmenšie ťažkosti. Ale keď šesť týždňov stojíte a nemáte možnosť si sadnúť, tak je to problém. Denne som mal nad sto ľudí komparz, a to som musel zvládnuť... Veľmi ma mrzí, že pred tromi rokmi, keď som bol v obrovskej forme a mal som robiť Slovanskú Epopeju, tak to nakoniec celé padlo. Vtedy som mohol robiť famózne veci. Nepovedal by som, že teraz nie, ale kedysi som preskakoval bučky a teraz som opatrnejší.
