S Jurajom Jakubiskom sme sa zhovárali o jeho srdci aj kolenách, filmových trikoch, aké na Slovensku ešte nikto nerobil, aj o zákulisných intrigách a peniazoch.
Váš život bol v detstve či v dospievaní plný zázrakov, ktoré ste opísali vo svojej knihe Živé striebro. Dejú sa v ňom zázraky aj teraz?
Zázraky sa dejú stále, ale nejako pomalšie. (smiech) Ako človek zostarne, všetko sa spomalí, aj pohyb sveta okolo neho. Ale zázrakom je napríklad to, že môžem vo svojom veku ešte nakrúcať, nie? Samozrejme, určité veci mi už neslúžia tak, ako predtým. Kolená som si musel rozhýbať, aby som mohol behať. Môj systém réžie je totiž taký, že sa snažím obsiahnuť všetko sám a na to potrebujem byť veľmi pohyblivý.
Veľmi pohyblivé bolo aj nakrúcanie pokračovania Perinbaby, keďže sa pre rôzne okolnosti neustále menili termíny. Aké veľké problémy vám to spôsobovalo?
Napríklad kráľov som preto musel preobsadiť niekoľkokrát. Tým prvým bol Jiří Korn, potom Jaromír Hanzlík, neskôr Luděk Sobota a skončilo sa to Ivanom Romančíkom. Všetko bolo improvizované a je šťastie, že som sa v minulosti naučil pracovať improvizačne, na mieste dotvárať veci, meniť scenár.
Ako ste zvládali nakrúcanie? Stále sa vďaka novému srdcu cítite o niekoľko desiatok rokov mladší?
So srdcom nemám najmenšie ťažkosti. Ale keď šesť týždňov stojíte a nemáte možnosť si sadnúť, tak je to problém. Denne som mal nad sto ľudí komparz, a to som musel zvládnuť... Veľmi ma mrzí, že pred tromi rokmi, keď som bol v obrovskej forme a mal som robiť Slovanskú Epopeju, tak to nakoniec celé padlo. Vtedy som mohol robiť famózne veci. Nepovedal by som, že teraz nie, ale kedysi som preskakoval bučky a teraz som opatrnejší.
A čo tá nedávna krádež, nakoľko zasiahla nakrúcanie? Všetko sa vám už vrátilo?
Už nám oznámili, že nám to vrátia. Doteraz sme nič z toho nevideli. Stratili sme jeden deň, hrozilo, že to bude viac dní, lebo sme čakali na nové karty do kamery. Pre mňa je to stále tak trochu záhadná vec, boli tri izby, v jednej mal niekto kameru, v druhej mali celé zvukové zariadenie, ale ukradli veci, ktoré sa nedali ani predať...
Aká časť nápadov, ktoré vyprodukovala vaša fantázia, sa do novej Perinbaby nezmestila?
Zmestilo sa tam toho veľa, ale neviem, či to všetko nakoniec aj bude vo filme. Sú tam zázraky, o ktorých som si myslel, že ich nová technológia vie robiť. Všetci sa chvália: „Pozrite, máme stroje, ktorými sa robia najväčšie americké filmy! Máme taký stroj, ktorým sa robil Jurský park!“ Áno, majú stradivárky, dokonalý nástroj, ale nevedia na ňom hrať. Dlho sme hľadali štúdio, ktoré by to zvládlo. Verím, že sa nám to podarilo. Ukazuje sa, že to je určitý druh umenia a nestačí stlačiť gombík... To je to, čo ma zastavilo, pretože inak by som Perinbabu stihol dať určite do kín na Vianoce.
Ktoré triky boli najnáročnejšie?
Také, aké na Slovensku ešte nikto nerobil. Napríklad keď vietor roztočí na strechách domov vrtule. Ich energia dá do pohybu mechanizmy a plachty, ktoré sa napnú, a mesto s kráľovským palácom sa zmení na plávajúce piesočné koráby... Možno som to so svojou fantáziou prehnal, a tak svojich spolupracovníkov trápim. Hovorí sa, že ten druhý film býva horší než prvý, ale ja som postavil príbeh na tom, že je úplne iný, pretože i svet sa zmenil. V podstate to nie je klasické pokračovanie...
Z pôvodných hercov má vraj v Perinbabe hrať len Petra Kolevská-Vančíková ako Alžbetka, ale stále žije aj predstaviteľ Jakuba, nemecký herec Tobias Hoesl. Toho ste prečo neobsadili?
(smiech) Žije, ale už sa na seba nepodobá. Prekvapila ma aj Petra Vančíková, rozmýšľal som, či ju nenamaskovať, lebo za tých tridsať rokov ju život síce namaskoval, ale nie tak, ako som si to predstavoval, zdala sa mi stále mladá. Ale nechali sme ju prirodzenú. Ona tento film otvára.
Ako je to s financovaním Perinbaby? Je vyriešené?
Financovanie Perinbaby 2 skutočne nebolo jednoduché. Ale o tom sa musíte porozprávať s producentkou. Viete, dnes žijeme v inej dobe. Kedysi bola práca na filme pre filmárov niečo ako sviatosť. Bojovali sme medzi sebou, kto natočí lepší film, a do toho sme dávali všetku energiu. Dnes filmári bojujú o to, aby ich konkurencia netočila, aby nezískala peniaze, podporu fondov, aby ste nezložili štáb, vytvárajú protiskupinky a keď sa im to nepodarí, tak aspoň škodia tým, že vás neustále ohovárajú...
Na podporu filmu ste cez internet vyhlásili zbierku. Aj toto je cesta?
Áno, tá zbierka je koncipovaná ako oslava Kristových rokov Perinbaby. Pre fanúšikov sme pripravili magické darčeky, akými sú repliky z filmu, dokonca som cez leto napísal rozprávkovú knižku Perinbaba, ktorá je plná nádherných obrázkov z filmu. To financovanie pokračovania skutočne nebolo jednoduché. Každý vyjadroval podporu, ale nikomu sa nechcelo film finančne podporiť. Dokonca sme mali problém so zložením štábu. Tí, čo na tom nakoniec pracovali, sú hrdinovia a bojovníci. Na Spiši som však narazil na skutočných nadšencov. Je to krása, keď stretnete ľudí, ktorí sú šialene radi, že to robia. Tým, keď zadáte úlohu, že sa majú biť, tak sa musíte obávať, aby nebolo treba volať sanitku. Keď im poviete, že sa majú objímať, tak sa bojíte, aby sa to neskončilo sexom. (smiech)
Určite už máte premyslené, čo budete točiť po Perinbabe.
Žartujem, že by som mohol robiť tretí diel Perinbaby. Ten druhý sa končí tým, že to smrť vzdá, čím ďalej, tým viac stráca nervy a nakoniec zlomí kosu a povie: „Perinbaba, dávam výpoveď!“ Tak som si hovoril, že by som v tomto mohol pokračovať (smiech). Ale mám, samozrejme, iné motívy, iné filmy by som chcel robiť.
Nedávno bol 17. november, výročie nežnej revolúcie. Novodobé dejiny, to vás ako filmára neinšpiruje?
Chystám film Tretie pohlavie, ktorý je zo súčasnosti. Ale radšej sa vraciam k tomu, na čo ostatní zabudli, nedávna minulosť ma až tak nezaujíma. I keď napríklad pred viac ako tromi rokmi som napísal pre slovenskú verejnoprávnu televíziu šesťdielny seriál Magický meteorit o Štefánikovi. Pozreli si to, boli nadšení a potom sa spýtali, či by som to nevedel skrátiť na tri diely. Keď som to urobil, chceli odo mňa všetok materiál, následne sa odmlčali a napísali scenár o Štefánikovi sami. Slovo prestalo platiť. Kedysi podanie ruky bolo viac ako teraz, keď sa robia zmluvy. Zmluvy sa dnes robia len na to, aby sa nemuseli plniť. Ale čo mám neustále v hlave i v srdci, je môj Epos Slovanov. Veľký príbeh vzostupu a pádu Veľkomoravskej ríše. Určite sa ho nevzdám...
Chodíte do kina?
Áno, chodím.
Videli ste v poslednom čase niečo, čo vás zaujalo?
Chystám sa na film o Mercurym, kde všetci v kine vstávajú a tlieskajú (smiech). Posledné dva-tri mesiace som žiaden film nevidel, teda až na ten svoj. A už sa mi nejako nepáči vidieť stále ten istý, je to utrpenie.
Vašou veľkou záľubou je maľovanie. V poslednom čase ste sa mu zrejme veľmi nevenovali.
Tento rok je jediný, keď som vôbec nemaľoval. Pretože každú chvíľu to vyzeralo, že budeme znovu a znovu robiť.
A čo tá svadba? Vraj ste si mali tento rok Deanu konečne zobrať v kostole.
Mali sme to urobiť na jeseň, vtedy sme nemali nakrúcať, no stal sa zázrak, točili sme a svadbu sme odložili. I keď jej tento sen určite splním.
