Ukážky z neho sme pripravili v spolupráci s vydavateľstvom Slovart. Ak chcete knihu Gundžovníky získať zadarmo, máte šancu, ak si predplatíte najčítanejší denník Nový Čas na rok 2019.
Prvé tlačivo originál
Lajda + tlačenka je na svete
To ešte poctivá domácnosť v Liga pasáži nezažila. Radosť bola preveliká, pretože tím profesora Lajdu, známeho bádateľa vo sfére mäsiarskych výrobkov, konečne zhotovil prvú plnohodnotnú tlačenku, na ktorej teoreticky pracoval niekoľko týždňov. V kuchyni sa schádzali asistenti, dodávatelia, subdodávatelia a rokovali o jednotlivých dávkach bravčoviny a korenín.
Keď prišlo na lámanie chleba a mäso bolo pripravené, operatér dedo zmizol a docentka Icuka mala čo robiť, aby sama vopchala všetku surovinu do vopred pripraveného čreva. Jej najväčšou zásluhou je, že neklesla na mysli a hrdinsky sama dokončila načatý experiment. K úspechu akcie s „presburštom“ prispela aj neprítomná asistentka Oľga svojimi slovníkmi. (Tá nám dá.)
Hotové tlačivo totiž treba pritlačiť na niekoľko hodín závažiami, preto je to napokon tlačivo. Ako závažia poslúžili Oľgine anglické slovníky. Prvé tlačivo malo perfektnú chuť a držíme palce aj vám, ak si trúfate prebrať skúsenosti tímu nášho profesora.
Recept na tlačenku
Suroviny: polovica bravčovej hlavy, 2 kg bravčových jazykov, 1 kg bravčových kožiek, 2 kusy bravčových kolienok
Každú špéciu zvlášť uvaríme v neslanej vode do mäkka. (Bravčová hlava a bravčové kožky sa varia dve hodiny, jazyky a kolienka jednu hodinu.) Keď je všetko domäkka uvarené, odblaníme bravčové jazyky, ucho z hlavy vyhodíme a všetko mäso pokrájame na rezance (3 cm dlhé, pol cm široké).
Z kožiek treba pokrájať len polovicu. Ostatok vyhodíme alebo použijeme na huspeninu. Všetko pohádžeme do vangla, pridáme vodu, v ktorej sa mäso varilo tak, aby vznikla kaša, a prichutíme masu takto: majorán, čierne korenie, štipľavá paprika, cesnak, a až teraz vo vangli všetko osolíme.
Masou naplníme vopred pripravené črevo (tzv. slepé črevo alebo tlačenkové črevo). Črevo predtým niekoľkokrát zdnuká i zvonka vyumývame vlažnou vodou. Naplnené črevo sterilizujeme v uzavretom hrnci pri teplote 80 °C. Necháme vychladnúť a hotové tlačivo zaťažíme na 24 hodín závažím v chladnom prostredí.
Tím profesora Lajdu, diktovala docentka Icuková
Plesová sezóna
Zamyslenie po plesovej sezóne
Kde sú tie časy, keď sme v plesovej sezóne mali s niektorými našimi čitateľmi rovnaké chodníčky? Napríklad s Dušanom sme boli v Horskom parku na maškarnom plese. A s Mišpóchom sme to roztočili dávno-pradávno v Trnave. Nič sa nezmenilo. Oľga je na cestách po Štátoch ako vtedy, keď sme plesali s Dušanom a starec si chodí po plesoch ako keby nič.
Ale v tomto veku je to skôr zvedavosť a nespavosť. Napríklad vo Veľkom Krtíši mali ples v miestnom hoteli veterinári. Starec sa chvíľu vrtel na posteli vo svojej hotelovej izbe, ale znela zdola hudba, zaspať sa nedalo - obliekol si smoking a hybaj medzi veterinárov.
Miestna honorácia ho privítala a veterinári boli najprv milí. Ale stala sa smiešna vec. Keď ponúkali girls lístky na tombolu, kúpil si starec zopár - aby nepovedali, že je škrob. A tu ho máš. Jeho lístok vyhral prvú cenu. Pozval dolu kolegov, čo tiež spali v hoteli, a zjedli tú pečenú hus, len to tak zasvišťalo. A to už veterinári ochladli a mali všelijaké poznámky.
Niekedy by človek nemal mať toľko šťastia naraz. Iní to nemajú radi. Na plese pekárov a cukrárov v Rimavskej Sobote to už bolo milšie. Dostali sme všetci biskvitové rolády, starca sa pýtali, koľko má detí. Pohotovo odpovedal, že tri. Dostal tri rolády navyše. Ešte v pondelok po plese sme jedli všetci roládu plnenú lekvárom. Plesová sezóna sa skončila. Ale čerthovie... keď náhodou nebudeme vedieť v hoteli spať a zdola zaznie hudba...
Starec nám osirel
Vojtech Satinský
30. 4. 1909 - 25. 9. 1976
V sobotu 25. septembra 1976 medzi piatou a šiestou hodinou rannou dobrovoľne odišiel z tohto sveta Julov otec. Mal 67 rokov a v apríli prekonal druhý infarkt. Podľa patológa MUDr. Martina Koklesa vyzeralo jeho srdce veľmi zle. V poslednom čase mával zlé noci, spával málo a bol nervózny. Zhoršovala sa skleróza.
Žil sám, pretože syn Vojtech s manželkou a so synom dostali byt na okraji mesta. Julo k nemu denne ráno chodil, po večeroch sa pozeral v našom novom byte na televíziu. Ale noci boli zrejme neznesiteľné. Čo sa stalo medzi piatou a šiestou hodinou ráno v onú sobotu, sa už nikto nedozvie.
Možno mal srdcový záchvat a nedovolal sa telefonicky ani k Lajdovcom, ani na pohotovosť. Azda sa rozhodol celkom pokojne pre nasledujúci čin. (Starec ho našiel o 7.15 s otvorenými plynovými závermi v kuchyni. Kanárik v klietke bol vyložený do izby. O pár hodín či skôr mohlo prísť k detonácii.)
Pri skúmaní motívu tohto činu sme vlastne spoznali lepšie tohto vtipného a veselého starnúceho kovboja. Súrodenci a švagrovia mu umreli v priebehu niekoľkých rokov (z deviatich sú nažive ešte traja). Ťažko znášal samotu, ťažko znášal zhoršujúci sa zdravotný stav. Suicídne úmysly mal už predtým, pred rokmi.
Narodil sa v Senci v roku 1909. Po otcovi zdedil kaviareň Grand a niekoľko mäsiarskych boxov v tržnici. V roku 1940 ho najstaršia sestra - mníška Mater Alojzia oženila s vlastnou zamestnankyňou Agnešou Neszméryovou (1910 - 1959). Keď mu zobrali obchod, potĺkal sa po rôznych predajniach, až skončil na pošte. Z troch synov mu jeden zomrel hneď po narodení v roku 1940. Manželka Agneša ho opustila v roku 1959. Julo bol vysokoškolák, Béla čašník v Redute.
V roku 1964 odchádza po prvom infarkte do invalidity. Staral sa o vnuka, chodil na futbal, hral v karty a čakal, kedy udrie zákerná choroba. Zomrel v septembri ako Julova mama. Je pochovaný spolu s ňou na cintoríne vo Veľkom Bieli pri Senci. Bokom od mestského ruchu v jesennom vánku zhromaždili sa smútoční pozostalí pri tejto nečakanej príležitosti. Starcovi bolo všelijako, pretože boli v posledných mesiacoch denne spolu a boli oddaní kamaráti.
Jeho meno sa zrejme neobjaví v žiadnej encyklopédii, ale starý Saťko bol svojrázny slozof - epikurejec, mal rád slobodu a slobodne sa rozhodol. V rode je to tradícia: starý otec Július urobil to isté v r. 1924 (rakovina hrtana, strýko Albert prehral všetko v kartách).
Pedrove pestvá
Kedysi dengľavé šteňa - teraz úlisný zločinec v barančom rúchu - Pedro alias Prim z Elnotu sa stáva populárnym obyvateľom našej štvrte. Minulý týždeň ráno si konal vo všetkej skromnosti veľkú potrebu uprostred našej ulice, po ktorej premáva autobus č. 20. Pedra vôbec nevzrušilo, že obrovský autobus plný ľudí, ktorí sa ponáhľali do práce, musel zastaviť. Šofér sa plieskal po stehnách a strašne sa rehotal.
Pedro dokončil dielo, hrdo sa obzrel na autobus - opachu a z očí mu bolo možno vyčítať: „Rýchlo sa ani pes...“ Na Pajštúne sa starec zarozprával s horolezcami, ktorí ešte na tamojšej skale stále trénujú (teraz už lezú chlapci ročníka 1960) a Pedro sa zatiaľ maznavo blížil k nič netušiacej rodine na deke. „Aký milý psík,“ kochal sa výletník s rodinou v úlisnom zločincovi.
A zrazu - chňap. Obložený chlebík v servítke bol v papuli a Pedro zdúchol do lesa. Na trhu konča našej ulice predávajú tetky kapustu v sudoch. Pedro vyrástol, nuž si dovoľuje. „Nech sa páči, mladý pánko, ochutnajte,“ kričí tetka na Jula. Ale pána predbehol pes a vnoril ňufák do vábnej lahôdky. Tetka skoro dostala infarkt. Úlisný zločinec ešte stále rastie.
