Nové svetlo do jeho života prináša kniha Jozef Tiso: Kňaz, politik, kolaborant od amerického historika Jamesa Macea Warda. Prinášame vám z nej niekoľko ukážok. Ako prezident si Tiso držal od priameho riadenia Slovenska určitý odstup. Väčšmi sa spoliehal na svoj osobný vplyv a stranícke prostriedky.
Jeho prezidentské právomoci boli obmedzené. Zvolával a rozpúšťal snem, vymenúval a odvolával ministrov a podpisoval alebo vracal snemu zákony (na zvrátenie jeho veta boli potrebné tri pätiny hlasov). Ako hlavný veliteľ ozbrojených síl nariaďoval mobilizáciu a so súhlasom snemu vyhlasoval vojnu.
Okrem toho vymenúval a odvolával veliteľa Hlinkovej gardy a schvaľoval jeho príkazy. Hoci prezidentov štáb nebol početný, tvorilo ho asi desať asistentov, Tisovi nechýbala byrokratická podpora, keďže riadil celý stranícky aparát ľudákov - v roku 1939 vyše 2 300 miestnych pobočiek.
Kult osobnosti
Ďalším silným mocenským nástrojom bola jeho osobnosť. Ako „vodca“ sa snažil byť vzorom vo všetkom, od zbožnosti po pokoru. „Prezident republiky zosobňuje v sebe... pojem... najvyššej spravodlivosti, dokonalosti a dochvíľnosti,“ píše sa v jednom liste z jeho úradu. Hoci Tiso spočiatku nechcel dovoliť, aby po ňom pomenúvali ulice a školy, nesúhlas len potvrdil, že sa stal objektom a spolutvorcom kultu osobnosti.
V roku 1940 napríklad Slovák zaznamenal dojmy dvoch návštevníkov, ktorí sa uňho zastavili, keď sa v Bánovciach pripravoval na omšu. Tiso ich s radosťou privítal. Jednému z nich (kňazovi) dokonca preukázal česť slúžiť omšu v bočnej kaplnke a sám odbehol zhromaždiť deti na prvé prijímanie. Krátko nato sa teatrálne objavil vo dverách kostola a za ním prúdili deti ako pútnici. Po bohoslužbe trpezlivo stál pri bráne fary a do vreciek si vkladal lístky s prosbami od utláčaných. „Každý, kto má sťažnosť, bolesť, vyžaluje sa tu bezprostredne hlave štátu.“
Tento kult nebol iba mocenským nástrojom. Bol aj prostriedkom, vďaka ktorému sa Tiso a jeho prívrženci podieľali na myšlienke slovenskej samostatnosti. Predovšetkým jeho vystúpenia v Bánovciach pripomínali neformálnosť Pia X., prvého pápeža z prostredia robotníckej triedy. Pius X. sa nezvykle zapájal do pastoračného života v Ríme a staval sa do roly „farára sveta“. Tiso sa stal de facto farárom Slovenska. Pri audienciách v prezidentskom paláci však trval na protokole, čím symbolizoval slovenskú kultúrnu vyspelosť.
Anonymy
Ako sa na samozvaného služobníka národa patrilo, Tiso venoval ako prezident veľkú časť každého pracovného dňa žiadostiam - za rok ich dostal asi 25 000 a ich pisatelia sa domáhali všetkého možného, od práce po pomstu. O mnohé z nich sa intenzívne zaujímal a žiadateľom často aktívne pomáhal nájsť si prácu alebo získať štipendium. Často ho prosili, aby zasiahol do vládnych záležitostí. Hoci takéto praktiky odsúdil ako prežitok minulého režimu, v jeho úrade prekvitali. Tiso tak naprával niekedy skutočné krivdy, napríklad znižoval prísne pokuty za menšie porušenia finančných predpisov.
Zároveň však zaťažoval byrokraciu malichernosťami. Jeho úrad napríklad poslal pätnásť listov, len aby jednému ľudákovi vybavil koncesiu na trafiku, a pritom sa pokúsil vytlačiť z podnikania jeho konkurenta. Pri získavaní Tisovej podpory človeku pomohlo, keď bol ľudák alebo mal naňho konexie. Kľúčová však bola politická spoľahlivosť - záver, ktorým sa zdôvodňovalo, prečo niektorí Česi ostali na svojich miestach, kým „protislovenských“ katolíckych kňazov vykázali.
Tisove intervencie nepredstavovali len systém kontroly a záštity, ale boli aj prejavom paternalizmu. Táto črta bola najnápadnejšia v jeho príležitostných vstupoch do rodinných sporov, keď sa napríklad snažil preložiť „mravne skazenú“ učiteľku a dôvernú priateľku Židov, aby bola čím ďalej od svojho kolegu, dovtedy vzorného syna, ktorý sa dostal do jej pazúrov. Tiso často konal unáhlene, keď sa stretol s takýmito udaniami.
Napríklad v roku 1940 dostal pologramotne napísanú anonymnú sťažnosť, že akýsi Žid používa „i Radio aj Gramofon. a stim ludzi vabi“ do svojej krčmy. „Zakázať,“ napísal Tiso vedľa obvinenia a požiadal miestnych úradníkov, aby prípad prešetrili. Tí však obvinenia vyvrátili. Takéto reakcie (a kritika za plytvanie časom zo strany nižších úradov) prispeli k tomu, že Tiso sa v strednom období svojho prezidentovania sťažnostiam natoľko nevenoval.
Arizácia
Tiso zverejnil iniciatívy na budovanie „ľudového Slovenska“ ako „sociálneho štátu“. Navrhol donútiť podniky, aby reinvestovali zisky nad 10 % napríklad do „sociálneho zariadenia zamestnancov“. Ďalšou iniciatívou mal zabiť dve muchy jednou ranou. Slovenský štát ponúkol na arizáciu 25 000 podnikov, ale uchádzalo sa o ne len 5 000 osôb. Na druhej strane pre štát pracovala prebujnená a často zle platená vrstva úradníkov.
Tiso navrhol premeniť štátnych zamestnancov na arizátorov a vytvoriť tak slovenskú strednú triedu. Pri podrobnom objasňovaní programu venoval nezvyčajnú pozornosť židovskej otázke: „... v mnohých listoch... písali mi Židia, či to, čo robíme, je kresťanské. Dalo mi to podnet na uvažovanie a pomyslel som si: Vy mňa chcete učiť kresťanstvu? ... národu nedám zahynúť pre židovskú pospolitosť. Mne je národ viac ako Židia, čo by ich bolo koľko. A keď vidím, že národ by mohol preto utrpieť životné škody, vtedy si ja po kresťansky poviem: Najprv seba a potom teba. Nič nespravodlivé sa tu nerobí. Vykupuje sa [ich majetok]. Za to, čo robia jednotlivci, nesú si zodpovednosť sami.
Za to, čo robí štát, čo robí strana, za to zodpovedáme svojím svedomím, lebo všetko sa robí podľa zásad spravodlivosti. ...kedysi ukradnutý slovenský majetok sa dnes vráti do slovenských rúk. Rád by som videl ešte jednu revolúciu... Ako sme duchovnú hodnotu uskutočňovali bez vylievania krvi, tak prevádzame hospodársku bez narušenia súkromného vlastníctva.“
Hrôza z transportov
Kňaz a prezident v jednej osobe sa chytil do pasce medzi svojou antisemitskou politikou a očakávaniami cirkvi. Jednou možnosťou bolo prenechať židovskú otázku radikálom. Druhou bolo obhajovať kresťanskosť antisemitského programu štátu. V septembri Tiso vyhlásil, že poskytovať Židom vyššie vzdelanie znamená podávať im zbrane proti Slovákom, a opäť z toho spravil osobnú záležitosť: „[Naša politika] je vraj nie kresťansk[á]. Hovorím: je to kresťanské.“
Vojna so Sovietskym zväzom spojila osud Slovenska s osudom nacistického Nemecka. Tiso sa teraz sústredil na prejavy lojality voči Hitlerovi, na porážku radikálov a udržanie poriadku, produktivity a spokojnosti Slovákov. Tieto programy sa prekrývali v riešení židovskej otázky, ktoré vyvrcholilo deportáciami v roku 1942. Tiso ich nielen podporil, ale pravdepodobne ich aj pomáhal uviesť do pohybu.
Až do roku 1943 sa proti nim rázne nepostavil a aj vtedy to bolo najmä pre námietky zo strany slovenskej cirkevnej hierarchie a „alibizmus“ spojený s obratom vo vojne. Hoci sa mu podarilo udržať nemeckú záštitu pred Maďarskom,
Krátko po invázii do Sovietskeho zväzu došlo v holokauste na Slovensku k bodu zlomu. Tisov režim sa pustil do budovania get a táborov, pričom väčšinu svojich Židov už zbedačil. Deportácie sa začali 25. marca 1942. V rámci deportačnej akcie rýchlo vyviezli šesťtisíc mladých Židov, potom sa zreorganizovala na „rodinné transporty“. Okrem toho, že touto zmenou sa zdanlivo rešpektovalo prirodzené právo, keďže sa nerozdeľovali rodiny, vyriešil sa aj problém, ako sa pri neprítomnosti „práceschopných“ Židov postarať o starých ľudí a deti.
Akciu vykonávalo predovšetkým Machovo ministerstvo, Hlinkova garda a Karmasinova Volksdeutsche. Ako „transporty“ pokračovali, ešte aj štátni činitelia uznali ich krutosť. V situačnej správe, ktorú Tiso čítal, ale nereagoval na ňu, sa písalo: „Slovenský národ nikdy nebol priateľom Židov, je však za vyriešenie otázky židovskej humánnym a hlavne kresťanským spôsobom a odsudzuje extrémne výkyvy pri riešení tejto otázky. ... [Počas deportácií tu] bolo vidieť... niekoľko trapných scien, keď plačúce matky [s] malými deťmi musely opúšťať svoj domov a keď 60 – 70-roční starci museli pochodovať do koncentračných stredísk a s batohami na chrbte.“
Existuje málo dôkazov, že Tiso venoval deportáciám podobnú pozornosť. V deň, keď sa začali, sa napríklad neobvykle intenzívne zaoberal nesúvisiacim a v porovnaní s deportáciami banálnym sporom o návrhu zákona na zavedenie Veľkého piatka ako štátneho sviatku. Tiso návrh zákona druhý raz vetoval a sťažoval sa, že Slováci majú už priveľa voľných dní.
Alibista
Tiso odolal aj značnému tlaku, aby zakročil v prospech Židov. Hlavný rabín na Slovensku Armin Frieder mu odovzdal memorandum stotožňujúce deportácie s „fyzickým zničením Židov na Slovensku“ „Človek by si myslel,“ písal Frieder, „že slová prichádzajúce od srdca tiež do srdca preniknú. Ale nebolo to tak.“ Iný žiadateľ Tisa opakovane úpenlivo prosil, aby zachránil Židov pred „hotovým pripraveným bitúnkom“.
Tri prosby poslal Tiso ďalej Machovi bez akýchkoľvek pokynov, čo bola najnižšia forma zásahu z pozície prezidenta, a rovnako reagoval aj na žiadosť o deportáciu Židov. Biskup Kmeťko tvrdil, že Tisovi predložil dôkazy, spoľahlivé správy o genocíde na Ukrajine a opýtal sa ho: „‚Ako... môže vláda [deportácie] dovoliť, veď predsa hovorí sa všeobecne, že ich [Židov] odvážajú na smrť.‘ ... [Tiso] mi odpovedal, čo som ja úplne nevedel akceptovať: ‚Mne to stačí, že ja mám uistenie z nemeckej strany, že sa s nimi humánne zachádza, že sú tam aplikovaní ako robotníci a keď Slováci môžu chodiť do Nemecka konať tú prácu, prečo by nemohli to isté konať i [Židia]?‘“
Podľa bezpečnostnej služby SS Sicherheitsdienst sa Burzio (ktorý od októbra 1941 dostával od Slovákov správy o genocíde na Ukrajine) Tisovi dokonca vyhrážal interdiktom. Zástupca štátneho sekretára Domenico Tardini zhrnul frustráciu Vatikánu v poznámke: „Každý chápe, že Svätá stolica nemôže zastaviť Hitlera. Ale kto pochopí, že nevie udržať na uzde kňaza?“
