Podnikateľ Jozef Kurák († 58) zabudol odviezť dvojročnú dcérku Kristínku do škôlky. Dievčatko zomrelo v rozhorúčenom aute. Bolesť rodičov nakoniec vyústila do smrti samotného otca o rok a pol neskôr. Len hŕstka ľudí vedela, čím si rodina Kurákovcov prešla. Spisovateľ Dušan Budzák (57), ich blízky priateľ, sa rozhodol vydať svedectvo o udalostiach v knihe, pri ktorej čítaní behá mráz po chrbte.
Sedím oproti spisovateľovi, ktorý si prešiel peklom spolu s rodičmi malej Kristínky. Milovaný anjelik sa už tri roky díva na svoju mamu a desaťročnú sestričku Karolínku z nebíčka. Fatálna chyba jej otca stála dievčatko život.
Svedectvo
Podnikateľ z Nitry Jozef Kurák zabudol odviezť svoju dcérku ráno do škôlky. Dieťa, pripútané v detskej sedačke v rozpálenom aute niekoľko hodín, nemalo šancu prežiť extrémne letné horúčavy. Spisovateľ Dušan Budzák bol jedným z mála, koho nešťastná rodina v najhorších chvíľach svojho života pustila k sebe. Tragédia, ktorá sa stala v ten júlový deň, otriasla každým. A zároveň ukázala, koľko krutých démonov sa skrýva v ľuďoch. V jednom momente sa z každého v krajine stal sudca. Bohužiaľ, najčastejšie nekompromisný.
Listujem v knihe a pýtam sa Dušana Budzáka, prečo sa rodinný priateľ rozhodol opäť jatriť rany a napísať o tragédii knihu. „Mal som rozpísanú knihu s názvom Kým som získal diplom s podtitulom Môj život s Jojom. Súvisela s nádherným študentským bláznením, ktoré človek zažije na vysokej škole. S Jojom sme študovali elektrotechniku a spolu s ďalšími kamarátmi sme vtedy budovali študentské rádio,“ rozhovorí sa Dušan.
„Potom sa však udiala tragédia s Kristínkou a keď neskôr zomrel aj on, pochopil som, že ten knižný príbeh musím dokončiť úplne inak, ako som plánoval. V jednom zväzku s názvom Môj život s Jojom sú vlastne dve knihy, z ktorých prvá sa volá Kým som získal diplom a druhá Päť a pol milióna sudcov. A práve pre tých 5,5 milióna sudcov som knihu musel napísať. Pretože pravda je, že keď zomrela Kristínka, ani ja som nechápal, ako sa to mohlo stať...“
Toto si posral
„Zachytil som tú správu v televízii úplne náhodou. Vravím si – túto budovu poznám, toto auto poznám a aj chôdza toho muža je mi povedomá! Zaregistroval som, že ten muž drží niekoho za plecia a v tej chvíli som si uvedomil, že to je Jozef. Pridal som zvuk a zachytil som posledné slová, že v Nitre sa stala tragédia, pri ktorej zahynulo malé dievčatko,“ rozpráva spisovateľ a mne neunikne, že mu zvlhli oči. „Zostal som úplne paralyzovaný stáť pred obrazovkou. Chcel som ísť do Nitry za kamarátom, a zároveň som nevedel, čo mu poviem: Jojo, nevadí, to prebolí? Rozmýšľal som, že keby sa to stalo mne, chcel by som byť sám a nechcel by som nikoho vidieť.“
Začítam sa do knihy: „Kedy si pochopil, že v škôlke nie je? Nechcem ho týrať, ale toto už musím vedieť aj ja. Jojo si opäť zúfalo vzdychol. Chytil si hlavu do dlaní ako pred chvíľou a zvinul sa celým telom až k svojím nohám: Keď mi Katka zavolala zo škôlky, že prišla po malú, ale oni jej povedali, že som ju tam nedoviezol. Vraj jej volali, ale nedovolali sa jej alebo mali zlé číslo, tak to nechali tak...“
Spýtam sa autora knihy, ako zvládol stretnutie s nešťastnými rodičmi. „Dodnes si pamätám, že moje prvé slová boli: Toto si posral, Jojo! Nechápal som, ako niekto môže zabudnúť svoje dieťa v aute. Až postupne som prenikal hlbšie do toho všetkého. Stretával som sa so psychológmi a keď som začal študovať príbehy, ktoré sa udiali v zahraničí, pochopil som, že nech to znie akokoľvek bizarne, Jojo nič neposral. Keď sa totiž zíde niekoľko náhod dokopy, tak ako sa to stalo v prípade Kristínky, ktorýkoľvek človek na svete je absolútne bezmocný... Bol som jeden z tých, ktorí to tiež nechápali, ale aspoň som nebol taký krutý ako okolie, ktoré začalo vyhlasovať rozsudky. To rodičom Kristínky spôsobovalo ďalšiu traumu. Nemohli ísť na ulicu, aby ľudia na nich nepokrikovali: Ty vrah malých detí! Zhabal som im telefóny, lebo ľudia si zistili ich čísla a začali im volať. Zachytil som skupinu ľudí na facebooku, ktorí sa chystali prísť na pohreb Kristínky. Dohadovali sa, že na cintoríne odprevadia do hrobu spolu s ňou aj rodičov,“ šokuje spisovateľ.
Esemeska od matky
Rok a pol po tragédii, v decembri 2016 sa za Kristínkou pobral aj jej užialený otec. Jozef zomrel pri behu, zradilo ho srdce. Rany na duši rodiny Kurákovcov sa znova otvorili. „Keď som mal knihu takmer dopísanú, dospel som k názoru, že ju asi nevydám. Mal som strach, čo to spraví s rodinou. Spojil som sa s Kristínkinou mamou Katkou a chcel som od nej súhlas. Povedala, že mi verí, že to napíšem tak, ako to bolo, ale chce to čítať. Bol som presvedčený, že keď Katka povie, že nie, tak celý náklad zastavím a nechám ho skartovať. V noci mi pípla správa: Práve som dočítala. Tá kniha je nádherná v celej svojej ťažobe, je svojím spôsobom úžasná, pravdivá... Som vďačná, že ste sa s Jojom mali, za to priateľstvo ti budem vďačná...“
Keď sa Dušana spýtam, či vníma túto hroznú tragédiu ako osud, zamyslí sa a odpovie: „Keby sme to brali tak, že toto bol osud a s tým nič nenarobíš, tak by sme museli prijať všetky tragédie sveta. Moje poučenie, ktoré som si po tom všetkom osvojil, je, že skôr než na základe vlastného názoru vyriekneme rozsudok, mali by sme získať vedomosť a poznanie. Pretože vyriecť rozsudok len na základe názoru je veľmi mylné. Lebo súdiť je ľahké, ale veci sa môžu stať bez toho, že by sme ich mohli ovplyvniť. Tak ako v knihe vysvetľujem Jojovi: „Ak by si nenechal odpojiť deň predtým alarm, ak by si nebol v to ráno namontoval novú sedačku za svoje sedadlo, z ktorej sa nevedela Kristínka dostať, ak by ti nezrušili stretnutie, ak by si bol niekto, kto sedel len päť metrov od auta. všimol, že malá je v ňom. a ak by sa zo škôlky dovolali Katke... Ak by sa čo i len jedna z tých vecí stala inak, tak by Kristínka dnes žila a nič by sa nestalo.“
Užialená mama Katarína: Kristínka aj Jozef sú stále s nami
Pochovať svoje dieťa je hrozná tragédia, ktorá rodičov sprevádza po celý život. Katka Kuráková (36) prišla v priebehu dvoch rokov o dcérku Kristínku († 2) aj o manžela Jozefa († 58), a tak vo svojej duši má dvojnásobný žiaľ. Ako sa toto peklo dá prežiť a čo ju drží nad vodou, povedala exkluzívne v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa na krste knihy Môj život s Jojom, ktorá sa vracia aj k tragédii z júla 2015.
Určite neprejde deň, aby ste v mysli neboli so svojou malou Kristínkou. Aká bola?
Úplne iná ako jej staršia sestrička Karolínka. Nehrnula sa do chodenia ani do rozprávania. Bola veľmi pokojné, vnímavé a pohodové dieťa, dokázala sa neskutočne pozerať druhému do očí. Všetko doslova nasávala, so záujmom počúvala. S oboma deťmi som chodila na cvičenie, plávanie, masáže, na ihrisko...
V priebehu roka a pol ste prišli o dieťa aj o manžela. Rozprávate sa v mysli alebo aj nahlas s Kristínkou a s Jozefom?
Rozprávam sa s oboma. Veľmi dlho boli moje dialógy s Kristínkou zamerané na to, že som sa jej neustále ospravedlňovala. Aby sa na mňa nehnevala, že ma mrzí, že som v ten deň pracovala a nevedela som byť ja tá, ktorá ju zavezie do škôlky. Zároveň som ju v duchu utvrdzovala o našej láske k nej. Potom skôr myslím na to, aké by to bolo, keby už teraz bola staršia, čo by mi asi povedala.
Ako vníma staršia dcérka Karolínka že už nemá malú sestričku ani ocka?
Oni sú obaja dennou súčasťou nášho života. Spomíname na rôzne príbehy a dnes sa už dokážeme pri tom aj smiať. Kedysi to bolo len s veľkými slzami. Nedávno som Karolínke ukázala fotku, kde mi Kristínka vyhádzala celú šperkovnicu, hovorila som jej, že či si pamätá, keď Kristínka rozhadzovala po kuchyni jedlo, inokedy si zasa spomenie Kajka na príbeh, ktorý som ja už možno zabudla. Vieme si na tieto veci spomenúť s úsmevom.
Kniha Dušana Budzáka je spomienkou na študentské časy a priateľstvo s vaším nebohým manželom a druhá časť sa vracia k udalostiam, keď zomrela Kristínka? Nie je ten príbeh jatrením aj tak bolestivých rán?
Veľmi som sa bála, keď som knihu začala čítať. Bála som sa, čo všetko tam bude, je to niečo, čo zažívate opakovane. Prečítala som ju a musím povedať, že na mňa pôsobila veľmi terapeuticky. Viem, že ten príbeh ma bude sprevádzať po celý život. Na určitý okamih som nadobudla pocit, že už je ten príbeh preč, nie však minulosť.
Keď som knihu dočítala, povedala som si: Veď ja som to prežila, čo môže byť horšie? To, že som to čítala? Ja mám tie obrazy veľmi často pred sebou. Prekvapivo, prešla som si tým pri čítaní zas, poplakala som si, ale nebolo to také hrozné ako tá realita, ktorá strašne bolí. Som vďačná Dušanovi za tú knihu, pre mňa je to veľmi silný odkaz o ich priateľstve s Jozefom. Budem veľmi úprimná.
Vyčítali ste Jozefovi niekedy, že zabudol dcérku v aute?
Nikdy. Vždy som Jožkovi vravela, že sa to stalo nám obom, nie iba jemu, tá tragédia je naša spoločná. Pre mňa je dôležité to, čo som ja celý čas vedela bez ohľadu na to, či by tá kniha vyšla, alebo nevyšla. A to je to, čo som ja prežila. Vždy budem za Jojom stáť.
Lepšieho manžela pre seba a lepšieho otca pre svoje deti by som si nevedela vybrať. Naučila som sa mať okolo seba istú stenu a neriešiť to, že možno niekto iný má iný pohľad. Pretože inak by sme nevedeli prežiť. Pre nás je dôležité to, že viem, že Jojo bol pre mňa ten najlepší muž a rovnako to vníma aj Karolínka.
