Michala priviedol k triatlonu jeho otec Peter (66), športový redaktor v Slovenskom rozhlase a tiež úspešný športovec. „Mal som asi 14 rokov a venoval som sa rýchlostnej kanoistike, keď som sa otcovi smial, či musí robiť tri športy naraz - plávanie, cyklistiku a beh. Radšej nech si vyberie jeden a robí ho poriadne. Ale oponoval mi tým, že keď to raz vyskúšam, už sa toho nezbavím. A tak sa aj stalo. Triatlonu sa venujem už viac ako 20 rokov,“ priznáva mladý muž, ktorý sa do Ázie paradoxne nedostal vďaka triatlonu, ale modelingu.
Smer Taiwan
Svoj život v Ázii odštartoval Michal na Taiwane pred 15 rokmi. „Pracoval som ako model pre istú modelingovú agentúru na Slovensku. Raz tam prišiel agent z Taiwanu, povedal, že som fešák a ponúkol mi prácu. Zobral som ju na dva mesiace a zostal som tam rok a pol. Keď potom prišla ponuka z Hongkongu, presťahoval som sa, ale roboty už toľko nebolo...
Keďže som vyštudoval Fakultu telesnej výchovy a športu, začal som trénovať ľudí. Nechodili sme do fitnesu, ale väčšinou von. Behali sme, plávali, bicyklovali... Zo začiatku som mal len západných klientov, ale posledné roky pribudli aj Ázijci,“ opisuje svoje začiatky v Hongkongu triatlonista.
Učeň vo fabrike
Práve v tom čase sa Michal spoznal s klientkou svojho známeho. „Bola majiteľkou obrovskej odevnej fabriky, kde vyrábali niekoľko svetových značiek. Povedal som jej, že mám rád módu a chcel by som u nej pracovať. Súhlasila, ale až keď budem mať skúsenosti. A tak som začal v Hongkongu chodiť na ročný odevný kurz,“ vraví Michal.
„Študoval som na Polytechnickej univerzite odbor merchandising, čo je zoznamovanie sa s výrobou. Aby som nabral skúsenosti, začal som počas školy pracovať vo firemnej fabrike v Číne. Začínal som od piky. Posadili ma za šijací stroj a musel som sa naučiť šiť. Šil som rifle, bikiny, tričká... Postupom času som sa vypracoval na kontrolóra a z neho na manažéra vývoja. Na starosti som mal jednu značku a pre ňu som manažoval všetky zákazky. Bola to super skúsenosť,“ tvrdí Buček, ktorý by dnes už vedel ušiť hocičo.
„Šiť nebolo až také ťažké, ako vyrobiť roztrhané rifle a ošúchané tričká. Tento proces výroby bol najťažší. Nerobilo sa to strojom, ale ručne podľa vzoru a bolo to niekoľko desiatok tisíc kusov. Ošúchané tričká sme vyrábali tak, že do veľkých priemyselných práčok sa hádzali kamene. Museli ste vedieť, či tam hodíte menšie, alebo väčšie, aké množstvo, aby vznikol požadovaný efekt.“
Čína napreduje
Zahraničné firmy stavajú fabriky v krajinách, kde je lacná pracovná sila a to si myslíme aj o Číne. „To už dávno neplatí, podmienky sa zmenili a myslím si, že aj minimálna mzda je tam vyššia ako u nás. Čína dostáva zákazky, pretože ešte stále je tam výroba najkvalitnejšia. Mylné predstavy majú ľudia aj o tom, že vo fabrikách zneužívajú deti na prácu. Nie je to pravda. Sú tam prísne kontroly a deti v nich nenájdete,“ tvrdí Buček.
Firma, kde sa Michal zamestnal, mala sídlo v Hongkongu, ale továrne boli okrem Číny aj v Kambodži, vo Vietname, v Bangladéši a v celej južnej Ázii. „Najväčšia výroba bola sústredená v Číne, napríklad aj v meste Dongguan, čo je asi 2 hodiny cesty od Hongkongu. Na čínske pomery je to menšie mesto, ktoré má viac ako 6 miliónov obyvateľov a je v ňom veľa tovární. V jednej z nich som pracoval popri škole aj ja.“
Ľudia, ktorí pracujú v čínskych továrňach, majú zabezpečené ubytovanie aj stravu. „Môžu si vyberať z viacerých jedál a sú fakt chutné, pretože som s nimi jedával, aj keď ľudia z manažmentu mali vlastnú jedáleň. Zaujímavé je, že robotníci rešpektujú belocha, ale ak niečo od nich chcete, pokiaľ nezakričíte, nereagujú. Sú ako mravčekovia, prekladajú veci zľava doprava a ak príde prekážka, nevedia, čo robiť. Väčšinou sú to jednoduchí ľudia, ktorí často nemajú školské vzdelanie. Nevedia riešiť problémy, na to je tam manažment. Človek, ktorý na nich dohliadal, musel byť dominantný a rázny. To je však vo fabrikách, nie vo firmách, kde sa vyrábajú super moderné technológie a kde sú desiatky rokov pred nami,“ opisuje.
Bežný život
Tým, že v Číne žije viac ako 1,3 miliardy ľudí, sú tam obrovské sociálne rozdiely. „Na severe pri tibetských hraniciach žijú ľudia z ruky do úst, no napriek tomu vám dajú aj to posledné. Privítajú vás v malej chatrči, sú veľmi srdeční a nechcú od vás nič. Tí na juhu sú už prešpekulovaní. Je to spôsobené turistami, z ktorých sa dajú ťahať peniaze, ekonomika je silnejšia, oblasť rozvinutejšia, takže aj ľudia si viac dovolia. V Číne žije najviac milionárov na svete. Aj niektorí moji klienti sú miliardári a nedávajú to ani najavo,“ vysvetľuje Michal, ktorý okrem cvičenia koučuje celé rodiny.
„Rodičia stále pracujú, deti vychovávajú slúžky a potom je spolužitie ťažké. V jednej rodine otec vôbec nevedel komunikovať s deťmi. Zabezpečení sú na niekoľko generácií dopredu, ale základ im chýba. Tak som im vymýšľal spoločné aktivity. My keď preplávame z jednej pláže na druhú, pre nás to nič nie je. Pre nich to bol úžasný zážitok, usporiadali večeru s priateľmi a rozprávali o tom ako o niečom nezvyčajnom.“
Zlaté vajce
Veľká Británia mala prenajatý Hongkong od Číny na 99 rokov a 30. júna 1997 jej ho vrátila. Ako túto zmenu ľudia vnímajú? „Honkong je samostatný štát pod nadvládou Číny. Boli tam tlaky osamostatniť sa, ale pre bežného človeka sa nič nezmenilo. Hongkong je pre Čínu vstup do západného sveta a predtým bol pre západný svet vstupom do Číny.
Je to finančné centrum, pre Čínu zlatým vajcom, ktoré si chráni. Ale medzi takým Šanghajom a Hongkongom nieje žiadny rozdiel. Možno iba v tom, že ľudia v Hongkongu sú kultivovanejší, nepľujú po zemi a je tam čistejšie,“ vraví Michal. Všade sa hovorí, že chrobáky a larvy sú potravou budúcnosti a v Ázii je to už bežné. „Vo Vietname ich ľudia jedia, ale v Číne nie. V Šanghaji ich síce smažia na uliciach a ponúkajú – larvy, kobylky, škorpióny na paličkách, ale len turistom.“
Viac než víťazstvo
Vďaka triatlonu prebrázdil Michal Čínu krížom-krážom a vďaka nemu má aj veľa zážitkov. Dokonca aj také, pri ktorých by mnohí zaváhali. „Bolo to v lete tohto roku na menších triatlonových pretekoch v meste Tianjin pri Pekingu. Plávali sme dva 700-metrové okruhy a pri druhom, asi 300 m od brehu, som rukou narazil na niečo zvláštne. Bolo to iné, ako keď sa pri štarte s ostatnými tlačíme a drgáme do seba...
Prestal som plávať a zbadal som muža dolu hlavou. Keď som ho otočil, bol už fialový. Chytil som ho pod krk a volal na záchranný čln. Pomohol som ho vytiahnuť na čln a oživovať, kým sa toho ujali záchranári. Potom som skočil do vody a na pretekoch som ešte skončil štvrtý!“ spomína na udalosti Michal. „Po pretekoch som sa dozvedel, že dotyčný pán je v nemocnici a prežil.“
Michal súťaží ako profesionál a hovorí, že mu už nejde o nič a je to pre neho iba relax, kde postretáva kamarátov. „Minulý rok na pretekoch, v úseku, kde sme už bicyklovali, som zbadal chlapíka, ktorý dostal defekt a nevedel ho opraviť. Boli to jeho prvé medzinárodné preteky a vedel som, aké je to pre neho dôležité. Tak som zosadol z bicykla, dal som mu moje koleso, aby mohol pokračovať a ja som si opravil to jeho. Po pretekoch prišiel za mnou aj s rodinou a ďakoval mi. Nemohol uveriť, že profesionál toto urobil kvôli začiatočníkovi. Neťažím z toho, on bol zúfalý a potreboval pomôcť a ja som mal z toho dobrý pocit...“
Rýchly zárobok
Najcennejšie Michalovo víťazstvo je z Bangkoku. „Štyridsaťkilový pohár z bronzu mi odovzdával thajský princ. Na letisku ma s ním nechceli pustiť cez kontrolu. Keď som im však ukázal fotku, že som ho dostal od princa, dali mi rovno eskortu a niesli mi pohár až do lietadla,“ smeje sa. Buček v Ázii vyhráva jedny triatlonové preteky za druhými. Dá sa však na tom zbohatnúť?
„Najviac som vyhral 5 000 € a moje najrýchlejšie zarobené peniaze boli 2 000 € za minútu,“ usmieva sa Michal. „Bolo to na Tibetskej náhornej plošine v Číne a v januári tam idem už po jedenásty raz. Pláva sa v Žltej rieke, voda má 2 °C, vzduch –20 °C a je tam veľmi silný prúd. Sú to jedinečné preteky,“ uzatvára rozprávanie Michal, ktorý chodí po svete triatlon už aj komentovať.
